Na registráciu som prišiel na poslednú chvíľu a úplnou náhodou som dostal číslo hneď za Robom, ktorý túto časovku pojal turisticky – na horáku a s veľkým báglom okolo pásu. Do štartu sme mali vyše hodiny, tak sme posedeli v krčme a tam mi prezradil, že nabral nejaké kilečká, ktoré potrebuje pri hraní hokeja a do kopcov mu to už neťahá ako za mladých čias.

Toto je krátka správa, ktorej cieľom je zdokumentovať našu tohtoročnú cyklotúru po Kopaniciach, keďže nedostatok času, na ktorý sa pravidelne vyhováram, mi nedovoľuje príliš vymýšľať.

Oproti minulému roku sa mi aj vďaka cicuške podarilo nakrútiť o trošičku viac a o trošičku kvalitnejších km ako minulý rok. Takže som v priebehu mesiaca postupne zlomil sezónne osobáky. Najprv 158 km na jeden šup. O dva dni 220 km. A o necelý mesiac 320 km práve na tejto kultovej akcii. Jedným dychom však dodám, že po rekorde cez 400 km za jeden deň už vôbec netúžim. Už tých 320 je celkom slušná nakladačka.

„Neni o čom.“ Asi taká bola moja rýdzo bratislavská odpoveď na Jarovu otázku, či napíšem túto reportku. A naozaj sa nič zvláštne nestalo, žiadne „žuvačkové“ šoky v balíku, žiadna zničujúca kríza do kopca, dokonca ani žiadne zúfalé fleky pred zákrutou v zjazde. Možno sa už pomaly naučím jazdiť :-)

K tejto športovej akcii mám nostalgické spomienky.  Boli to moje prvé cyklistické preteky v roku 2008.  Vtedy som nemal žiadne skúsenosti s pretekárskou cyklistikou.  Sú to úplne iné preteky ako beh, či triatlon.  Toto boli moje šieste cyklo preteky.

Išiel som do toho bez rešpektu, ako tréning.  Obavy z nezvládnutia som nemal.  Skoro 3000 najazdených kilometrov mi dávalo isté predpoklady na absolvovanie pretekov.  Operáciu kolena som abstrahoval.

Každý rok si po Karpaťáku hovorím, že toto už nie je pre mňa, že tento bol môj posledný. Tohto roku sa mi túžba bezmála splnila, lebo na môj cestný bicykel sa nedarilo zohnať súčiastku, ktorú som ešte vlani vlastnoručne dolámal (aj malíček tej vlastnej ruky prišiel o celistvosť, len koľajnica neutrpela žiadnu ujmu).

Je temný, studený januárový podvečer, na zamrznutú zem padá ďalší prídel snehových vločiek, ktoré rezký severák rozprašuje na zatemnenom okne tajnej kancelárie v objekte SHMÚ.

Je päť hodín ráno a zberáme sa na návrat. Ešte by som si kľudne aj dve-tri hodinky pospal. :-( Dojedol som teda posledné veci zo včerajška, aby som toho nemal veľa so sebou.

V tomto ročníku TT-Rysy 2013 som zaznamenal niekoľko NAJ. V prvom rade som bol na registrácii úplne ale naozaj úplne prvý. Až to vyzeralo, že sa neviem dočkať. :-) No tak trošku áno, hej. :-) Zobral som teda sebe a Citronovi štartové pakšamenty a išlo sa domov dobaliť. Ráno dojdeme a uvidíme.

Toto je oneskorene a narýchlo zlepená správa napísaná preto, aby neupadla do zabudnutia jedna chutná akcia, ktorú nám aj francúzski turáci závidieť môžu.