S jedlom rastie chuť. Po absolvovaní Bratislava Jasná, som chcel skúsiť podobnú akciu, ale s inou traťou. Problém bol s divným štartom vo štvrtok a takisto sprievodný program vyzeral čudne. Kladenie vencov po Slovensku a potom aj spoločný výstup na Rysy. Kamaráti ma tiež odrádzali, že to nie je dobre organizované a také nejaké jednoduchšie. Nedal som sa odradiť a akcia mi vyšla až tento rok. Poďme sa pozrieť aká bola realita.

 Meškám asi mesiac, ešte dobre že nie som ženská, to by som si už začal robiť starosti :-) Ale pri svojej siedmej účasti už naozaj neviem, čo nového by som o týchto 7-ich kilometroch napísal a kým si nedávam termíny „do roka a do dňa“, snáď to je ešte v norme. Tak iba úplne stručne – v rámci pretekov bola super novinkou štartovacia rampa „made by Medo“, chýbali len hostesky a bolo by to ako u profíkov :-)

 Na registráciu som prišiel na poslednú chvíľu a úplnou náhodou som dostal číslo hneď za Robom, ktorý túto časovku pojal turisticky – na horáku a s veľkým báglom okolo pásu. Do štartu sme mali vyše hodiny, tak sme posedeli v krčme a tam mi prezradil, že nabral nejaké kilečká, ktoré potrebuje pri hraní hokeja a do kopcov mu to už neťahá ako za mladých čias.

Toto je krátka správa, ktorej cieľom je zdokumentovať našu tohtoročnú cyklotúru po Kopaniciach, keďže nedostatok času, na ktorý sa pravidelne vyhováram, mi nedovoľuje príliš vymýšľať.

Oproti minulému roku sa mi aj vďaka cicuške podarilo nakrútiť o trošičku viac a o trošičku kvalitnejších km ako minulý rok. Takže som v priebehu mesiaca postupne zlomil sezónne osobáky. Najprv 158 km na jeden šup. O dva dni 220 km. A o necelý mesiac 320 km práve na tejto kultovej akcii. Jedným dychom však dodám, že po rekorde cez 400 km za jeden deň už vôbec netúžim. Už tých 320 je celkom slušná nakladačka.

„Neni o čom.“ Asi taká bola moja rýdzo bratislavská odpoveď na Jarovu otázku, či napíšem túto reportku. A naozaj sa nič zvláštne nestalo, žiadne „žuvačkové“ šoky v balíku, žiadna zničujúca kríza do kopca, dokonca ani žiadne zúfalé fleky pred zákrutou v zjazde. Možno sa už pomaly naučím jazdiť :-)

K tejto športovej akcii mám nostalgické spomienky.  Boli to moje prvé cyklistické preteky v roku 2008.  Vtedy som nemal žiadne skúsenosti s pretekárskou cyklistikou.  Sú to úplne iné preteky ako beh, či triatlon.  Toto boli moje šieste cyklo preteky.

Išiel som do toho bez rešpektu, ako tréning.  Obavy z nezvládnutia som nemal.  Skoro 3000 najazdených kilometrov mi dávalo isté predpoklady na absolvovanie pretekov.  Operáciu kolena som abstrahoval.

Každý rok si po Karpaťáku hovorím, že toto už nie je pre mňa, že tento bol môj posledný. Tohto roku sa mi túžba bezmála splnila, lebo na môj cestný bicykel sa nedarilo zohnať súčiastku, ktorú som ešte vlani vlastnoručne dolámal (aj malíček tej vlastnej ruky prišiel o celistvosť, len koľajnica neutrpela žiadnu ujmu).

Je temný, studený januárový podvečer, na zamrznutú zem padá ďalší prídel snehových vločiek, ktoré rezký severák rozprašuje na zatemnenom okne tajnej kancelárie v objekte SHMÚ.

Je päť hodín ráno a zberáme sa na návrat. Ešte by som si kľudne aj dve-tri hodinky pospal. :-( Dojedol som teda posledné veci zo včerajška, aby som toho nemal veľa so sebou.