Dá sa povedať, že týchto pretekov som sa zúčastnil iba vďaka svojej zábudlivosti, presnejšie kvôli tomu, že v pamäti mi ostali len tie pekné spomienky. Turisticky som totiž túto 17km trasu z horskej dedinky Heiligenblut k ľadovcu na vyhliadke cisára Franza Josefa išiel už v roku 2008 a po jej absolvovaní, alebo lepšie povedané odtrpení, som ihneď skonštatoval - nikdy viac!

Tí vnímavejší z vás si už možno všimli, že táto reportka sa od mojich ostatných máličko odlišuje a drží sa upraveného hesla „radšej raz vidieť, ako stokrát čítať“ :-) Je za tým niekoľko dôvodov, v prvom rade som chcel všetkým rukolapne ukázať, ako na každých rakúskych pretekoch neuveriteľne trpím nielen fyzicky, ale aj vizuálne :-)

Neviem kde berie Efa toľko energie každoročne zorganizovať takúto akciu pre 250 cykloturistov, ktorí sa ráno za brieždenia vydajú na 300 km jazdu cez pol republiky aby si polomŕtvi v cieli mohli povedať, že to zvládli. Prípadne že to opäť zvládli.

Po dlhej dobe som bol opäť na pretekoch, na ktorých som doteraz neštartoval, iba som o nich počul dobré chýry. A už dopredu môžem povedať, že sa mi naozaj páčili, najmä ich kopcovitá časť, ktorá viedla odľahlými zákutiami s peknými výhľadmi.

Niekto jazdí na ionťák, niekto na 12-stupňové pivo, my sme si dali tento mini maratónik na 12-stupňovú teplotu. Presne toľko mi ukazoval teplomer v zamračenom Purbachu, ale mohli sme sa aspoň tešiť, že na rozdiel od posledných dní už nepršalo. Emil tieto jesenné podmienky okomentoval slovami, že dnes sem prišli určite len tí, čo idú na víťazstvo.

Moje nohy a hlavne hlava už skoro zabudli na túto milú udalosť, ale musím aspoň pár riadkami o nej napísať, lebo som po prvý krát stál na bedni. Preteky som šiel po tretí krát a opäť 120km trasu, teda 3 kolečká. Poznal som ju teda dobre. Tento rok bola novinka a to štartovanie vo vlnách, najprv dlhá trať a potom na dva krát krátka 80km trať. Na štarte som stretol aj kamošov z klubu - Emila a Duškyho. Taktiež štartovali Expendables. Všetci krátku trať.

Sviatok práce ponúkal cyklistom hneď dve podujatia - Kritérium Masters v Komjaticiach a Račiansku Cykločasovku 6. ročník.  Rozhodovanie bolo ťažké, ale nakoniec zvíťazila chuť vyskúšať si boj s časomierou do kopca.  Chuť mi urobil už minulý rok Martin.

Na 6. ročník Prievidzkého cyklomaratónu sa mi podarilo úspešne zaregistrovať medzi prvými účastníkmi.  Pridelili mi číslo 12, použil som aj moju novučičkú licenciu masters, ktorú som si vlastnoručne zažehlil.  Počasie bolo polojasné, mrazivé - ráno ukazoval teplomer iba 2 stupne Celzia.  Bolo mi zima, nuž som sa radšej schoval do auta a dal si teplý čaj.  Ozval sa aj hlad a tak som sa zároveň s nákupom išiel zohriať do obľúbenej COOP Jednoty.  Tvarohové, mierne usušené tvaroháče, mi prišli vhod.

Prešla nám prvá časť dovolenky na Korzike. ktorá každým dňom bola lepšia a lepšia. Čo nás ešte čaká, budú ešte dáke prekvapenia alebo to bol vrchol zážitkov?

Také myšlenky sa mi rojili v hlave po voľnom dni. Ale hneď ďalšie okamihy dali jasnú odpoveď. Na tomto ostrove sa nedá nudiť a za 5 dní určite nie je možné všetko vidieť, skôr naopak, všetko len začína naberať poriadne grády.

Tretí a záverečný blok dovolenky nás zaviedol na východné pobrežie ale najmä do vnútrozemských kopcov, ktoré sú popretkávané priesmykmi. A niektoré si vyskúšame. Už si ani nevieme predstaviť, čo ešte iné môže Korzika ponúknuť a pritom som mal pred dovolenkou info, že táto časť bude parádna. Tak sa tešíme.