Neviem kde berie Efa toľko energie každoročne zorganizovať takúto akciu pre 250 cykloturistov, ktorí sa ráno za brieždenia vydajú na 300 km jazdu cez pol republiky aby si polomŕtvi v cieli mohli povedať, že to zvládli. Prípadne že to opäť zvládli.

Po dlhej dobe som bol opäť na pretekoch, na ktorých som doteraz neštartoval, iba som o nich počul dobré chýry. A už dopredu môžem povedať, že sa mi naozaj páčili, najmä ich kopcovitá časť, ktorá viedla odľahlými zákutiami s peknými výhľadmi.

Niekto jazdí na ionťák, niekto na 12-stupňové pivo, my sme si dali tento mini maratónik na 12-stupňovú teplotu. Presne toľko mi ukazoval teplomer v zamračenom Purbachu, ale mohli sme sa aspoň tešiť, že na rozdiel od posledných dní už nepršalo. Emil tieto jesenné podmienky okomentoval slovami, že dnes sem prišli určite len tí, čo idú na víťazstvo.

Moje nohy a hlavne hlava už skoro zabudli na túto milú udalosť, ale musím aspoň pár riadkami o nej napísať, lebo som po prvý krát stál na bedni. Preteky som šiel po tretí krát a opäť 120km trasu, teda 3 kolečká. Poznal som ju teda dobre. Tento rok bola novinka a to štartovanie vo vlnách, najprv dlhá trať a potom na dva krát krátka 80km trať. Na štarte som stretol aj kamošov z klubu - Emila a Duškyho. Taktiež štartovali Expendables. Všetci krátku trať.

Sviatok práce ponúkal cyklistom hneď dve podujatia - Kritérium Masters v Komjaticiach a Račiansku Cykločasovku 6. ročník.  Rozhodovanie bolo ťažké, ale nakoniec zvíťazila chuť vyskúšať si boj s časomierou do kopca.  Chuť mi urobil už minulý rok Martin.

Na 6. ročník Prievidzkého cyklomaratónu sa mi podarilo úspešne zaregistrovať medzi prvými účastníkmi.  Pridelili mi číslo 12, použil som aj moju novučičkú licenciu masters, ktorú som si vlastnoručne zažehlil.  Počasie bolo polojasné, mrazivé - ráno ukazoval teplomer iba 2 stupne Celzia.  Bolo mi zima, nuž som sa radšej schoval do auta a dal si teplý čaj.  Ozval sa aj hlad a tak som sa zároveň s nákupom išiel zohriať do obľúbenej COOP Jednoty.  Tvarohové, mierne usušené tvaroháče, mi prišli vhod.

Prešla nám prvá časť dovolenky na Korzike. ktorá každým dňom bola lepšia a lepšia. Čo nás ešte čaká, budú ešte dáke prekvapenia alebo to bol vrchol zážitkov?

Také myšlenky sa mi rojili v hlave po voľnom dni. Ale hneď ďalšie okamihy dali jasnú odpoveď. Na tomto ostrove sa nedá nudiť a za 5 dní určite nie je možné všetko vidieť, skôr naopak, všetko len začína naberať poriadne grády.

Tretí a záverečný blok dovolenky nás zaviedol na východné pobrežie ale najmä do vnútrozemských kopcov, ktoré sú popretkávané priesmykmi. A niektoré si vyskúšame. Už si ani nevieme predstaviť, čo ešte iné môže Korzika ponúknuť a pritom som mal pred dovolenkou info, že táto časť bude parádna. Tak sa tešíme.

Tento názov mi doslova vyplynul po návrate domov, keď som sťahoval fotografie do počítača. Také množstvo záberov som ešte zo žiadnej dovolenky nepriniesol. A veru bolo čo fotiť. Ale poďme pekne po poriadku a vrátim sa na úplný začiatok, keď sa myšlienka pojazdiť si na Korzike zrodila v našich hlavách. S cyklovýletmi po Európe sme mali už niekoľko skúseností, viacnásobné Dolomity, dovolenka v Alpách, Slovinsku, či v talianskom Bassane boli výborné. Ale vtedy prišli do môjho života aj ťažšie chvíle a séria zlomenín, ktorá pribrzdila nielen moje cykloplány. Zahatila aj jazdenie v Pyrenejoch a moju výkonnosť znížila najmenej o triedu. A tak sme na minuloročnej rozlúčke so sezónou naplánovali výlet po Korzike.
Začiatkom tohtoročnej jari sme rozbehli aktivity na objednanie zájazdu, ale objektívne okolnosti spôsobili, že takýto plán padol. Nakoniec som si nepozornosťou privodil ďalší úraz a tak sa už zdalo všetko stratené. Paradoxne však táto nepriazeň osudu vo mne vyvolala ešte väčšiu aktivitu a tak som začal plánovať a oslovil okruh kamarátov, či to nedáme po vlastnej línii. Po asi treťom prerobení itineráru sa nakoniec našla zhoda chuti, rozsahu a termínu a tak v lete padlo posledné slovo - pôjdeme traja v jednom aute na Korziku na prelome septembra a októbra. Dostal som za domácu úlohu zafixovať lokality kade sa budeme pohybovať a kde rezervovať ubytovanie a spraviť podrobný itinerár.

S jedlom rastie chuť. Po absolvovaní Bratislava Jasná, som chcel skúsiť podobnú akciu, ale s inou traťou. Problém bol s divným štartom vo štvrtok a takisto sprievodný program vyzeral čudne. Kladenie vencov po Slovensku a potom aj spoločný výstup na Rysy. Kamaráti ma tiež odrádzali, že to nie je dobre organizované a také nejaké jednoduchšie. Nedal som sa odradiť a akcia mi vyšla až tento rok. Poďme sa pozrieť aká bola realita.