Neusiedlerský maratón 2011

Pred tohtoročným maratónom som sa dosť obával, že nebude veľmi o čom písať. Veď okrem prvých 10km a záverečných hupáčikov to bude nudná rovina, o ktorej som už v minulých troch reportkách hádam napísal všetko, múza ma bude musieť riadne nakopnúť. Našťastie poznáme to všetci, keď nie je o čom, môžme sa baviť o počasí. A predpovede na nedeľu boli všelijaké, od mrholenia až po búrky, slnko ani náhodou.

Mrholenie som bol ochotný podstúpiť, ráno som ešte skontroloval český a maďarský radar, vyzeralo to nádejne a tak som sa vybral zopár eurami podporiť rakúske hospodárstvo :-) Čo sa týka môjho výkonu, veľké oči som nemal, kopec som tento rok ešte nejazdil a najdlhší tréning mal úbohých 67km. Ale ako vždy, aj teraz som mal výborný plán, rovnako ako minulý rok si počkám na pomalší balík, v pohode sa v ňom odveziem a pred cieľom zaútočím. Čo myslíte, vyšlo mi to? No samozrejme ... že nie :-)

Asi 20 minút som sa nudil na štarte, keď sa prekvapujúco objavil Emil. Myslel som si, že mi zmizne už v prvom kopci, to som sa ale riadne podcenil. Stratil sa mi z očí ešte skôr, ako som prešiel cez štartovú čiaru :-) Nevadí, svojim tempom som sa vyškriabal na prvé najprudšie stúpanie a pokračoval ďalej týmto zaujímavým terénom. Zjazdy som išiel celkom svižne, ale keď ma v jednom dobehli dvaja cyklisti, hneď som sa za nich zavesil. Na úzkej ceste si to valíme skoro 50-kou, blíži sa pravotočivá zákruta, ale cez predbiehaných som ju veľmi nevidel, tak som sa prispôsobil chalanovi pred sebou a iba jemne pribrzdil. Asi to nebol najlepší nápad, lebo zrazu vidím ako vybehol na trávu a snaží sa prešmyknúť povedľa okolorastúcich kríkov. Mne sa to podarilo v jemnom šmyku a s ešte jemnejšou nadávkou vytočiť, on si druhýkrát zajazdil po tráve, ale nakoniec to tiež ustál. Dosť nečakané vzrúšo, dúfam, že posledné. Na hlavnú cestu som vybehol asi 200m za nejakou skupinkou, tak som si trochu zamakal, ale bez výraznejšieho efektu. Onedlho ma ale dobehol balík, len som si nebol istý, či to je ten môj pomalý. Nebol. Dole kopcom medzi 50-60km/h, to sa ešte dalo, takto sa tu išlo aj minulé roky, ale keď sme najbližší plazák vybehli len tesne pod 30km/h, to sa mi už veľmi nepozdávalo. Podľa plánu som mal zvesiť nohy a počkať na „slimákov“, lenže to sa nedá, niečo ma nútilo šlapať a držať sa v skupine. Našťastie sme sa postupne rozrástli do takých rozmerov, že mi to nerobilo žiadne problémy. Nech žije závetrie! :-)

Až po občerstvovačku na cca. 65. kilometri ma už zaujalo iba 5 momentov. Prvým boli rozmlátené maďarské cesty, ktoré mi dokonale navodili atmosféru domáceho prostredia. Zopár jám som nechtiac aj odskúšal, naozaj rovnaká kvalitka ako u nás :-) Ďalším bola menšia rozbíjačka na cca. 30-tom kilometri, fľaška a okuliare na asfalte, 5 alebo 6 kôpok karbónu a hliníku vedľa cesty, ich hrdí majitelia našťastie na nohách. Tretím rozptýlením bol borec, ktorý kašľal na všetky moderné výdobytky a na staršom bicykli si spokojne ťahal v obyčajných teniskách. Miesto fľašky mal nádobu s takým sosákom, podobné používajú malé deti, keď prestanú piť z fľaše s dudlom, akurát že tá jeho mala asi liter a chýbali jej ušká na držanie. Myslím, že chalaniska absolútne netrápila dilema, či si má kúpiť najnovšie „lúky“ alebo „tajmy“, prípadne iné titánovo-karbónové doplnky, ktorými by ušetril minimálne 14,53 gramov :-) Vôbec si neuvedomoval, že s takouto výbavou sa mal plahočiť niekde na konci štartového poľa, ďaleko za nami – skoro profíkmi :-) Chcel som si ho obzrieť aj zbližšia, ale vďaka svojej nevedomosti sa stále pohyboval na predných pozíciách a nevedel som ho dobehnúť ani v rámci balíka. Škoda že sme nemali čísla aj na chrbáte, rád by som vedel, koľko minút mi naložil v cieli. Nasledoval 40. kilometer, kde som si uvedomil, že mám celého „nojsídlera“ plné zuby. Zistil som totiž strašnú vec – toto je samý kopec, žiadna rovina !!! Zrejme som odhalil medzinárodné rakúsko-uhorské spiknutie cestárov, ktorí tu od minulého roka porobili anticyklistické stavebné úpravy :-) Po rovine sme ťahali 35-40km/h a naozaj som už cítil každé naklonenie asfaltu. Ďakoval som všetkým svätým, že ráno nepršalo, ako alternatívu k tomuto maratónu som mal totiž pripravenú Račiansku časovku na Biely kríž. To fakt neviem, čo by som na tom naozajstnom kopci robil, asi sedel v jarku a zúfalo plakal :-) Snažil som sa prísť na iné myšlienky a želanie sa mi splnilo na 50-tom kilometri. To bol ten piaty „highlight“, nepríjemne a stále intenzívnejšie ma začal tlačiť mechúr.

Vydrž aspoň po občerstvovačku, vydrž aspoň po občerstvovačku! Aj tak som vedel, že to oľutujem, bude ma čakať 20-30km proti vetru, ale čo už, kvôli 100 miestam v cieli sa predsa nepočúram. Spoliehal som sa, že ma dobehne ten „môj“ pomalší balík a konečne pôjdem podľa plánu. Na občerstvovačke som za jazdy vytrhol ženičke z ruky banán, za dedinou som zastavil a vychutnal si najkrajší okamih pretekov :-) Obehla ma len jedna 4-členná skupinka a dvaja sólisti, tak som sa s banánom medzi zubami pomaly vybral za nimi. Trvalo asi 7km, kým ma dobehol 6-7 členný minibalíček, nebola to ale žiadna výhra, pretože jazdili typicky „po rakúsky“. Vietor fúkal zľava a oni boli všetci nalepení na krajnici, na schovanie sa ostalo možno 15cm. Po chvíli som potiahol na špicu a pokúsil sa im názorne ukázať, ako by mali jazdiť, aby som si ja mohol vzadu bufetiť :-) Nepomohlo to, keď som zapadol dozadu, všetko sa vrátilo do starých koľají. Rozmýšľal som, že keď sa chcem aj naďalej zúčastňovať rakúskych akcií, mal by som absolvovať cyklokrosársky tréning, pretože inde ako jazdou po tráve sa schovať nedalo. Možno najbližšie vyskúšam na žiletke nejaký MTB maratón :-) Tešilo ma iba to, že najbližší kruháč nás otočí doľava a pôjdeme proti vetru, tam sa už bude dať schovať v háku. Tak sa aj stalo, zavesil som sa za chlapíka, ktorý skoro 10km išiel na najťažšom prevode a ani raz neprehodil. Po rovine, hore kopcom, dole kopcom, vpredu 52 alebo 53, vzadu odhadom 12 alebo 13. Že prehadzovačka? Načo, úplne zbytočná vec. Asi by bol spokojný aj s jednokolečkovou Ukrajinou :-)

Ďalší kruháč nás znovu otočil doľava, čiže vietor fúkal sprava. To bola paráda, už nás bolo trochu viac, všetci si ťahali vlastnú špicu v jednej lajne popri krajnici a ja som sa vytešený vyvážal v druhom rade :-) Žiaľ dlho to netrvalo, bolo tu už aj zopár plazákov, na ktorých sme sa potrhali a bol som znova nútený makať. Minulé roky som na týchto hupkách dokázal unikať, teraz to bola moja smrť. Práve som sa zo všetkých síl snažil dotiahnuť, keď ma začala obiehať ďalšia malá skupinka, na ktorej čele boli traja frajeri v dresoch „fit boys“. Naozaj boli fit, horko-ťažko som sa zachytil, ale vydržal len nejakých 7-8 km. Našťastie to už bolo neďaleko odbočky k cieľu, ostávalo posledných cca. 13 km a 2 plazáky, ale viac-menej po vetre, to sa už musím dokotúľať aj na voľnobeh :-) Cestou som sa ešte na krátke úseky zavesil za dvoch sólo jazdcov, ale už som veľmi nevládal, bolel ma celý človek. Zrejme ma už začala kopať múza. Len niekto by jej mal vysvetliť, že slušné dievčatá do tých miest nekopú :-) Tešilo ma aspoň to, že som nechytal kŕče. Trochu predbehnem, jeden poriadny do vnútorného stehna som nakoniec chytil, ale až v aute cestou domov. Práve som prechádzal cez Parndorf, známe to „slovenské nákupné stredisko“. Možno ste tam aj vy už niekedy chytili kŕč, keď vás manželka alebo frajerka vytiahla na malý nákup a potom ste pri pokladni videli účet :-) Do cieľa mohlo chýbať asi 7 km, keď sa vedľa mňa objavil policajt na motorke a povzbudivo na mňa pozeral. No toto, aký prívetivý rakúsky policajt, v rámci možností som na neho vyškeril niečo ako úsmev a kývol mu hlavou. Až vtedy som si všimol, že ukazuje rukou dozadu. Áno, konečne ma dobehol „môj“ balík, v ktorom som sa mal flákať od začiatku. Do frasa, kde ste toľko trčali?! Kávička, cigaretka???  Počkal som, kým ma obehnú a vcucne ma vzduchový tunel. Dobrý pocit, ktorý mi už mohla pokaziť len posledná krátka hupka. Dal som do nej všetko čo ostalo a dokázal som sa udržať. Pred cieľom som ešte aj zaútočil, ale už len v myšlienkach :-) Celkom som bol rád, že to mám za sebou.

Pri aute ma odchytil Emil, ktorý nakoniec prišiel do cieľa v mojom prvom balíku. Rozdiel 14 minút a asi 150 miest, trochu ma tá cikpauza predsa len štve. On sa zase sťažoval, že sa išlo veľmi pomaly. No nezabili by ste ho? Ale ako hovorím, na akékoľvek fyzické aktivity som bol dosť unavený :-) Chceli sme sa ísť najesť, keď zrazu začalo slabučko pršať. Radšej sa zbaľme, stretneme sa v stane. Prezliekal som sa v slabom daždi, k stanu som prišiel už v silnom daždi a kým som odovzdal čip a vyfasoval neprefuk vestu, spustil sa riadny lejak a niekoľkokrát aj zahrmelo. Keby som prišiel do cieľa o 15 minút neskôr, zmoknem do nitky. Preto sa chcem oficiálne poďakovať rakúskemu bôžikovi dažďa, už niekoľko rokov mi prejavuje svoju priazeň, tak dúfam že v tom bude pokračovať. Cestou domov som ešte dosť dlhú dobu stretával moknúcich cyklistov, no neviem, ja by som to asi zabalil pri šniclíku v nejakom pube a počkal na zberáka :-)

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      123,67 km
Čistý čas:                 3:43:57 h. (oficiálne 3:45:28)
Priemerka:               33,13 km/h
Maximálka:              61,48 km/h
Poradie:                   411 zo 621 klasifikovaných, 144 z 250 vo svojej vekovej kategórii