Amadé Radmarathon 2011

Tento maratón sa jazdí v kraji, kde si aj malé deti krátia čas výjazdmi na Grossglockner a kde som pred tromi rokmi zažil asi doteraz najťažšie chvíle na Samsonmanovi, preto som si zobral k srdcu svoju dosť biednu formu a 2 týždne pred štartom som zaradil do prípravy tvrdý horský tréning. V mojich pomeroch to znamenalo jedenkrát Pezinská Baba z obidvoch strán, jedenkrát Zochova chata až po hvezdáreň a jedenkrát bratislavský Kamzík tiež z obidvoch strán.

Veľmi by som s týmto objemom machrovať nemohol, ale môj ďalší rozlet zastavila choroba a tak som pár dní pred štartom miesto ladenia formy hltal antibiotiká. Lekárke som dopredu oznámil kam idem a že potrebujem kvalitnú „konskú dávku“, aby som bol do nedele fit. Preto som sa dobre pobavil, keď sa pri vypisovaní receptu zarazila a začala rozmýšľať, či mi náhodou nepredpisuje zakázané látky. No dúfam že áno, lebo to špeciálne Albertove španielske mäsko sa mi nepodarilo zohnať :-) Keď som mal takto vyriešenú otázku formy aj podporných prostriedkov, ostávalo už len počasie. Predpovede boli zase mizerné a keď som v piatok poobede staval stan a okolo trieskali blesky a následne sa spustil lejak s krúpami, začal som im veriť. V sobotu som zistil, že pršať tu začína až okolo tretej, takže dovtedy musím byť v cieli. Nemal by to byť problém, to by hádam zvládol aj Rasťo :-)) Prepáč, ale musím si trochu rypnúť, keď Ti novučký cesťák zapadá prachom a Ty sa miesto jazdenia flákaš po lese na tlstých gumách a hľadáš nejaké divné lampióny :-)

Ráno v deň pretekov ma ale miesto dažďa prekvapila hustá hmla a teplota iba 7 stupňov. Aj keď som to možno mohol považovať za pekné počasie, lebo na jednom rakúskom fóre som sa dočítal, že minulý rok im celý čas pršalo a na niektorých miestach dokonca snežilo. Neplánovane som si teda navyše obliekol návleky, vestu, ďalšie tielko a pod prilbu aj čapicu, ešte raz prefúkol hrdlo aj nos Bioparoxom a odfrčal na štart. Bol som prihlásený na krátku trasu 98km / 1400m, ale organizátori ma zaradili do tretieho bloku na dlhú trasu. Neviem prečo, možno čítajú moje reportky a nadobudli dojem, že menej ako 100km je pod moju úroveň :-) Asi by som im mal vysvetliť, že moje reportkové výkony treba posudzovať rovnakým metrom, ako keď (každý) chlap popisuje kvalitu a množstvo svojich posteľných dobrodružstiev – minimálne deleno 3 a mínus dvakrát manželka, ktorú si zarátal ako frajerku, nevestu aj ženu :-)) Ale keď si nižšie prečítate, ako som trhal špicu a nastupoval do únikov, tak to je samozrejme všetko čistá pravda :-) Aby som sa vrátil k cyklistickej realite, spíker popri rôznych informáciách o trati zrazu zahlásil: „Ak máte niekto miesto jedného bicykla dva, keby ste ten druhý mohli vrátiť“. Kým som stihol pochopiť, už sa aj opravoval: „Tak nie, ak máte miesto jedného bicykla šesť, tak keby ste tých päť mohli vrátiť“. Zrejme sa na preteky dostavil aj nejaký zanietený šikovný zberateľ :-) Ešte dobre, že nejazdím dáku exkluzívnu taliansku raketu, to by som ju asi v sobotu nenechal s kľudným svedomím celý deň v kempe len tak priviazanú k stromu.

Keď som si cvakal tradičné štartovné foto, na prekvapenie som niekoľko radov za sebou zbadal náš žlto-modrý dres a v ňom Jula Bugára. Doma som si pozeral prihlásených, boli sme tam traja Slováci, ale Julo určite nie. Keď ma kúsok po štarte dobehol, prezradil že je tu na dovolenke a ide miesto kamaráta, ale za ktorého, to som už nezistil. Po necelých 2km prišiel kruhový objazd a hneď za ním prvý kopec, v ktorom mi Julo zmizol. Nevadí, konečne sa môže prejaviť moja kvalitná horská príprava. Aj sa prejavila - ako absolútne nedostatočná. Netrvalo dlho a už som poctivo točil poštára, ale keď som hodil pár pohľadov vľavo aj vpravo, nebol som jediný. V tomto okamihu to bol v kolektíve veľmi obľúbený prevod a toľko poštárov ako bolo tu asi nepracuje ani na celej rakúskej pošte :-) Ale objektívne treba povedať, že tento kopec mal niečo do seba, bol dlhý asi 5km a niektoré úseky mohli mať okolo 10%. A mne bolo blbo, hlavu som mal ako melón, začala ma ešte aj bolieť, zaľahnuté uši, soplil som na všetky strany a keďže už vyšlo aj slnko, začalo mi byť hrozne teplo. A aby to nebolo všetko, zistil som, že nemôžem zhodiť na ťažší prevod, musel som ísť vždy o 2 kolečká dole a hneď o jedno naspäť. Doma to mám dobre nastavené na veľkú pílu a na tých svojich troch horských etapách som sa až k takýmto ľahkým prevodom neprepracoval, takže som to zistil až teraz, v najvhodnejšej chvíli. Ale zastaviť som nemienil, kto by sa v takomto kopci znova rozbiehal? Vytrápil som sa až hore a vychutnal si asi 7km zjazd, ktorý sa išiel väčšinou v chládku a pre zmenu som bol veľmi rád, že som naobliekaný, možno mi za to raz kĺby poďakujú. Po zjazde nasledoval krátky úsek po hlavnej ceste a odbočka do ďalšieho kopca.

Tento začal tiež pekne zostra, poštári si veľmi neoddýchli, ale zľahčilo ho aspoň niekoľko serpentín, preto som hneď na prvej zastavil a nastavil prehadzovačku. Znova sme sa plazili na slnkom rozhorúčenej strane kopca, ale nepríjemné pocity kompenzovali aspoň pekné výhľady na okolité vrchy. Profil trasy som nemal veľmi naštudovaný, na prvých cca. 30km sú 2 najhoršie kopce a potom pohodička. Teraz ma to trochu znervóznilo, lebo v tom prípade by malo toto stúpanie 16km. Našťastie nemalo, bol tam ešte jeden dlhší studený zjazd a na ďalšom kopci už čakala občerstvovačka. Normálne by som po 30km nezastavil, ale potreboval som zhodiť aspoň čiapku, lebo mozog mi už bublal. Hneď ma prestala bolieť hlava, rýchlo som ešte zhltol jeden banán a doskočil skupinku, ktorá sa postupne rozrástla na 7 chlapov a jednu žienku. Z profilu som si pamätal, že teraz malo nasledovať asi 25km dole kopcom. No úúúúúrčite, veríííííme, takéto profily už poznám, nakreslia rovnú čiaru, ale nakoniec to bude samé hore – dole ako na húsenkovej dráhe. Príjemne ma prekvapili, až na 2 alebo 3 krátke hupky to bol naozaj stále zjazd, niektoré úseky sa bez väčšej námahy išli okolo 45km/h, relatívne pravidelne sme si siedmi striedali špicu, toto bol jednoznačne najpríjemnejší úsek pretekov. Odteraz sa už budem asi hlásiť iba na dolekopcové maratóny :-) Kúsok pred Bischofshofenom sa trasa otočila doľava, začala mierne stúpať a trochu fúkal aj protivietor. Dosť ma prekvapilo, že na viacerých kruháčoch neboli usporiadatelia ani polícia a mohli vzniknúť kolízne situácie. Neskôr som na niektorých odbočkách nevidel ani smerové tabuľky a riadil som sa dopravnými značkami, ukazujúcimi smer na Radstadt. Možno preto spíker na štarte dokola omieľal dodržiavanie pravidiel a prípadné policajné sankcie, lebo usporiadateľsky to zľahka odflákli. Pri porovnaní s inými rakúskymi akciami, kde sú často aj sprievodné autá alebo motorky, som bol z tohto trochu sklamaný.

V najbližšej dedine sa trasa znovu otočila doľava a cez most cez rieku sme nabrali smer Radstadt. Zrazu počujem, ako niekto vyrevuje moje meno. Pozerám čo sa deje, na konci mosta vyskakuje nejaký chlapík v modrom, jednou rukou na mňa máva a v druhej drží tabuľku s mojim menom, ako šofér na letisku v americkom filme. Poštár! :-)) Do pekla neblázni, viem že to má ísť teraz trochu hore kopcom, ale naozaj až tak??? Kašľal na moje námietky, rýchlo naskočil a už sme všetci fučali ako lokomotívy. Onedlho nás vyslobodila druhá občerstvovačka, ale iba na chvíľu. Do cieľa chýbalo ešte necelých 30km a väčšina z nich bola smerom hore. Toto stúpanie pokračovalo rovnakými percentami ďalej, poštár bežal celý čas vedľa mňa ako fanúšik na Gire, ale už som ho nepustil, tvárim sa predsa ako cyklista, nie „listonoška“ :-) Ani neviem aký bol ten kopec dlhý, mal som pocit, že sa mi zasekli digitálne číselká na compe a už som nemal silu ich sledovať. Bolo mi hrozne teplo, ale keby som sa aj vyzliekol, nemám tie veci kam napchať. Tak som potichu trpel, všetci sme už teraz roztrúsení ťahali sólo, neskôr sa stúpanie zmiernilo, prišli aj nejaké zjazdy a asi 8km pred cieľom ma dobehla jedna dvojička. Toho na druhom mieste som si pamätal z môjho 8-členného balíka, ten prvý nemal ani číslo, žeby oddýchnutá súkromná špica? Nakoniec sa ukázalo že áno, iba čumím ako puk, čo všetko si niektorí vychcálkovia nevymyslia. Ťahal ako dobre rozbehnuté IC-čko, cestou naložil ešte jedného chalana a takto nás doviezol až na 3km od cieľa.

Super, tu to už poznám, vpravo dve pumpy, za nimi krátky stupák na nadjazd a potom dole kopcom až do cieľa. Špica s tým druhým si zamávali, on odbočil doprava a druhý ťahal rovno po hlavnej ceste. Ja som tiež odbočil doprava a špica na mňa kričí, že som mal ísť rovno. Rýchlo som pozrel dozadu a naozaj, aj chalan za mnou na mňa prekvapene pozerá a ide rovno, do cieľa sa prichádzalo z opačnej strany ako som si myslel. Bol som celkom dobre rozbehnutý a už dosť ďaleko od odbočky, navyše ja som išiel hore kopcom a hlavná cesta klesala, takže výškovo bol medzi nami možno meter a na vzdialenosť niekoľko metrov trávy. Takýto kúsok pred cieľom predsa nemôžem strácať čas brzdením a otáčaním sa. Švihol som to krížom cez trávu, našťastie bolo sucho a nebol tam ani žiaden jarok, tak som sa bez ujmy dostal na cestu. Keď som v poslednej reportke zo srandy spomenul cyklokrosársky tréning, netušil som, že sa tak rýchlo stane realitou, asi si musím dať pozor čo píšem :-) Skúsil som ešte menšiu stíhačku, na pravotočivej vracačke som toho chalana dobehol a v stúpaní do cieľa aj predbehol. Nie že by som bol taký extra rýchly, ale on už bol totálne vycucaný a musel zhodiť na malú pílu. V cieli sa potom na mňa ešte rehotal, že čo som to tam vyvádzal za kaskadérske kúsky. Dlho som sa tam nezdržal a hneď som odfičal do kempu, zhodil prepotené veci a pálil do sprchy. Keď som rozmýšľal, kvôli čomu sa chodím trápiť na takéto akcie, tak teraz som na to prišiel – práve kvôli tejto „popretekovej“ sprche, to bol najlepší zážitok celého dňa :-) Ale no áno, čo tie ironické úsmevy, jasne že som už zažil aj lepšie sprchovanie. Koľko? No predsa stráááášne veľa .... deleno tri a mínus .... :-))

Na záver už len jedna perlička. V sobotu si v kempe rozložil malý stan chlapík, čo prišiel na bicykli. Myslel som si, že je z blízkeho okolia a nechce sa mu v deň pretekov skoro ráno cestovať. Keď sme sa v pondelok lúčili, pýtam sa ho, kam až ide. K Mníchovu. Narýchlo som sa trochu zle zorientoval, to je koľko, 100km? Len sa usmial, nie, 270km, lebo neide priamou cestou, ale cyklochodníkmi. Asi som názorne predviedol známu reklamnú vetu „Sánka dolu, šéfe“, lebo ma hneď upokojil, že to má na 2 dni a aspoň si potrénuje. Keď som si to zrátal, 2 krát 270km plus išiel dlhú trasu 176km, to mal 700km za 5 dní. Jáááj, tak to takto sa má trénovať? Ja to robím za mesiac, ale iba keď mám dobrý mesiac :-) Tak ma ešte trochu upokojil, keď bude veľmi zlé počasie, odvezie sa vlakom. V pondelok od rána pršalo, ale zrejme to bolo dobré počasie, lebo mi podal ruku, sadol na bicykel a odišiel smer Mníchov ... Viem že aj medzi vami sú podobní „šialenci“, dokonca poznám aj osobne, ale pre mňa to bolo dosť veľké sci-fi, dúfam že aj ja raz vyrastiem na takéhoto cyklistu :-))

Odjazdená trasa: 96,72 km
Čistý čas: 3:36:35 h. (oficiálne 3:43:44 h.)
Priemerka: 26,79 km/h (oficiálne 26,28 km/h)
Maximálka: 75,35 km/h
Poradie: 293 z 398 klasifikovaných (v mojej vekovej kategórii 198 z 234)

Skoro všetky fotky sú v reportke, tu je ešte zopár z maratónu a aj trochu kopcov, vyhliadka 5fingers a ľadová jaskyňa z lanovkovej turistiky na Krippenstein:
http://picasaweb.google.com/dusky96/AmadeRadmarathon2011
http://picasaweb.google.com/dusky96/RadstadtKrippensteinEishohle