Po cestách SNP alebo Martinský cyklomaratón

Od roku 2017 kedy som mal vážnu nehodu na biku som sa akosi nedostal na klasické cestné preteky s hromadným štartom. Prvý rok som sa dával dokopy, klúčna kosť sa zrastala len pomaly, tak som dal len ružinovskú časovku, samozrejme potajme.

Nasledujúci rok som potreboval zosilnieť a pomaly začať pretekať, dal som však len Jasnú nesúťažnú, aby som zistil ako som na tom a ešte časovku Ku hviezdam. Potom vypukla pandémia a prakticky všetky preteky zrušili. Dal som len jedny na okruhu v Orechovej potôni a to 6 hodinovku.

Lež som sa spamätal prišiel rok 2021, na poslednú chvíľu som sa prihlásil na Jasnú a oplatilo sa. Mal som relatívne dosť najazdené, takže bez problémov a nezabudol som ani jazdiť v balíku. S pribúdajúci dňami sa rozbehli aj preteky, leto je však krátke, takže kým by som sa nazdal bolo by opäť po sezóne. Vyhliadol som si práve preteky v Turčianskej doline. Zaujali ma už dávnejšie, ale buď nevychádzal čas, alebo boli iné priority. Práve teraz nastal ten pravý čas, jednak zúročiť tréningové kilometre, ale aj vrátiť sa do pretekárskeho pelotónu.

Predpoveď počasia tvrdošijne hlásala dážď a prehánky, nedbal som na to a bol som pripravený pretekať za akýchkoľvek podmienok. Preteky sú jednoducho soľou a šťavou športovca. Atmosféra a zážitky trvajú dlho a majú svoju cenu. Zároveň sú spojené s adrenalínom a určitým rizikom. V mojom veku som sa už musel vzdať nejakých výkonnostných ambícií, ale nie jazdy samotnej v novom krásnom prostredí. Preteky sú sviatkom športovca.

Samotným pretekom predchádzala brigáda na dome u dcéry. Je to dôležité spomenúť, pretože pre mňa ako duševne pracujúceho je to nevídaná záťaž a vždy mám po nej svalovicu a únavu. Pretože práca prebieha v prašnom prostredí, poučený minulosťou, nasadil som si, dnes už veľmi rozšírený, respirátor. Horné dýchacie cesty som ochránil, ale odniesli si to oči, ktoré sa mi od neustáleho prúdenia prašného vzduchu zapálili. Veru nevedel som ako bude ráno a na jazdu bicyklom oči treba.

Rezervoval som si hotel v neďalekej Bystričke s rovnakým názvom hotela. Ubytovanie som už poznal z minulosti, keď som ešte pretekal na starej trati TAT so štartom na socialistickom deravom kúpalisku. Prišiel som až neskoro po deviatej večer, už dobre uťahaný z celého dňa, veď som vstával o 5:30. Dal som pivo a hajde spať o desiatej. Ráno som potreboval vstávať o 6:30 na omšu, potom registrácia, raňajky, príprava na preteky, odubytovanie, cesta na štart. Rozpočítané všetko na minúty. Našťastie všetko vychádzalo podľa plánu, oči poslúchali a na nohách len malá svalovica. Svietilo slnko a vyzeralo to, že v najhoršom bude len malá prehánka. Dal som dlhý dres x-bionic a tenkú vestu proti vetru.

Neďaleko miesta štartu v centre Martina sa mi podarilo zaparkovať, poskladať bicykel a dokončiť všetky prípravy. Prišlo relatívne málo pretekárov, zrejme ich odradilo počasie, presnejšie jeho predpoveď, ktorá sa ani v najmenšom nenaplnila. Bolo skôr polooblačné počasie. Teplota do dvadsať stupňov. V rámci rozcvičky som objavil aj budovu Národného múzea. Bol som vlastne po prvý krát v centre Martina. Nemal som nejak veľa času na rozvičku, ale na to minimum to stačilo. Na poslednú chvílu som zistil, že som do Garmina zabudol nahrať trasu. Našťastie sa mi to podarilo pomerne rýchlo a dobre som spravil. Pomáhala mi na nezmámej trase a ukazovala aj priebehy stúpaní. To je skutočne dobrá črta, len nerozumiem ako vyberajú stúpania, pretože záverečný kopec mi vôbec nenabehol.

Ako to už býva s blížiacim sa štartom stúpa adrenalín a nervozita. V prípade klasických cestných pretekov je spôsobená aj istým rizikom pádu, či technickej poruchy. V mojom prípade tieto pocity neboli nejaké veľké, ale sú a patria k pretekom. Väčšinou opadnú po prvých metroch, keď sa mozog zamestná a telo nabehne na športovú rutinu.

Odštartovali sme presne o 9:50, to mal by len oficiálny nesúťažný štart a ostrý štart až za mestom, časomiera mala iný názor, nevadí, v konečnom dôsledku to je jedno. My pretekári na dlhej 100km trati sme boli zoradení vpredu a za nami na krátku trať 60km.

Začali sme zdržanlivo, pekne pokope, nie úplne pomaly, ale zato slušne a opatrne. Počiatočná rýchlosť okolo 30, ale aj do kopčeka. Mne to dobre padlo, aspoň som sa zahrial a rozcvičil. Za mestom bol štart označený a tak sme sa mohli do toho oprieť. Cyklistická taktika hovorí, udržať sa v prvom balíku, čo najdlhšie. Prvé kilometre odsýpali pekne v závetrí, malý kopček ešte všetci zvládli, v pelotóne sme išli bezpečne, aj keď tesne vedľa seba. Boli to všetko skúsení jazdci. Prvé trhanie nastalo pri zjazde do Jasena, mne sa podarilo ešte balík docvaknúť, horšie bolo vyštverať sa hore za dedinu, kde sa cesta sklonila na 10% a to už bolo dosť. Bojoval som ako lev, ale balík sa vzďaloval, môj pulzmeter už nevládal viac ako ja a pľúca sa išli roztrhnúť. Išiel som úplný šrot. Konečne som sa vyšveral, už sám, až hore, ale nemohol som poľaviť, preradenie na veľkú pílu a poďho naháňať pelotón. Dolu kopcom sa moja rýchlosť vyšplhala na 77,6km/h. To som už cítil, že aj mierna zákruta dosť vynášala, ale zvládol som to s rezervou. Naozaj brzdiť som musel až v dolu v dedine Belej - Duliciach, kde sa cesta stáčala v pravom uhle. Pár kilometrov som sa trápil sám, naštastie ma docvaklo celkom rýchle grupetto, nie úplne malé, asi 10 jazdcov. Pekne sme sa všetci vpredu točili. Rýchlosť bola okolo 40. Pred Valčou na vrchole kopca bola rýchlostná prémia. Len tak zo srandy som si šliapol a na moje prekvapenie, vyhral v našej skupinke. Chlapcov a dievčinu som asi naštval. Za Valčou začali ťahať riadne, ale mne sa išlo dobre, aj som vystriedal, ale to som zrejme nemal robiť. Tesne po vystriedaní mi zrazu začali dochádzať sily a nevedel som sa udržať v balíku a to sme išli dolu miernym kopčekom. Je pravda, že rýchlosť bola vyše 50, ale aj tak v závetrí, by som to mal zvládnuť. Robil som, čo sa dalo, ale nešlo to. Pomaly sa mi vzďalovali a mne ostali len oči pre plač. Muselo to byť len nejaké chvíkové zaváhanie, lebo ešte nejaký čas boli na dohľad celkom blízko, avšak s pribúdajúcim časom som sa pri sólo jazde vyčerpával a prvé kopčeky ma úplne dorazili a ostal som úplne sám. Ani za mnou a ani predo mnou som žiadnych jazdcov nevidel. Bolo mi aj dosť teplo v dlhom a teplom drese. Podarilo sa mi vyhrnúť aspoň rukávy. Potom sa trápil sám asi 20km, zároveň som si to užíval, trasa bola pekná, kvalitný asfalt. Prišiel som si v prvom rade zajazdiť, aj keď nerád na hromadných pretekoch jazdím sám.

Po odbočke na Budiš, mimochodom napriek dobrému značeniu trate, tu boli aj šípky aj rovno aj doľava, (Šťastie, že som mal pustenú navigáciu. Je to dobrý pomocník aj na pretekoch. Dá sa predikovať trasa a tiež sú fajn upozornenia na prudké zákruty.) som videl na kopci, že sa ku mne blížia ďalší jazdci. Bol som rád, lebo už mi začalo dochádzať a bolo mi samému dosť otupno. Navyše sa rozfúkal vietor a zamračilo sa. Po docvaknutí ma chlapík povzbudil a ponúkol jazdu v balíku. Celkom ma to potešilo. Avšak realita bola taká, že v tejto skupinke nikto nechcel ťahať špicu, takže o chvíľu som už ťahal opäť. Boli tam aj omnoho mladší jazdci, nuž som si povedal, že mám nárok sa šetriť. Jazdil som vpredu a občas som aj vystriedal. Na kopčekoch som im unikal. A to hlavne v stúpaní do Blatnice. Túto cestu som poznal z TAT. Nasledovala Karlová a Valentová s veľmi úzkymi cestami, niekde bolo zaschnuté blato a v jednej prudkej zákrute aj štrk, bolo to našťastie označené, aj keď nerozumiem, prečo to nemohli pozametať, bol to iba jeden nebezpečný úsek. V týchto častiach trate sa mi vrátila energia, ale nechcelo sa mi odísť zo skupiny, pomáhal som na špici a zároveň som sa šetril na záverečné stúpanie. Za Valčou som opäť unikol, ale počkal som ich. Najväčšia kríza prišla za Košťanmi, išlo sa na protivietor, jazdci boli unavení a bola to dlhá nezáživná priama trasa až pod záverečný kopec. Začiatok som ešte potiahol, potom už nikto nechcel, nakoniec sa podujal Milan M., ktorý ťahal Martinu H. skoro až do Belej, potom to vzal na seba Laco. Ja som taktizoval, aby som mal dosť síl na stúpanie do Jasena, odtiaľ je to už prevažne dolu kopcom až do cieľa, čiže na tom kopci sa zrejme rozhodne a tak aj bolo.

Na moje prekvapenie hneď na začiatku kopca začali spolujazdci zaostávať a aj Martina, myslel som, že bude mať dosť síl, keďže sa celý čas viezla v balíku, naopak Laco, ktorý dosť ťahal išiel prvý aj v kopci. Ja som šiel tesne za ním a čakal som čo sa bude diať. Začali ma chytať kŕče do ľavého zadného stehna a nepoľavovali. V jeden moment som myslel, že budem musieť zastať, ale neurobil som to, prechodne sa to zhoršilo a pridalo sa aj predné stehno. Pravá noha bola v pohode a to zrejme rozhodlo. Kŕče prestali a ja som zrazu išiel dopredu. Laco výrazne zaostal. Vyzeralo to dobre a už som sa tešil do cieľa. Valil som, čo to dalo dolu kopcom. Pribrzdil ma malý stupáčik za Jasenom, a tu som už aj zbadal Laca ako sa ma snaží docvaknúť. Na kopčeku som mu ešte ušiel, ale v miernom zjazde ma došiel a nechal som ho ťahať. To bolo asi 3km pred cieľom. Vyčkával som a vyrazil dopredu 100m pred čiarou. Podarilo sa mi tesne vyhrať špurt. To bolo asi prvý krát v živote. Naposledy si pamätám Nitru v roku 2017 a vtedy som to prehral.

Veľmi som sa tešil, že som takto dobre zvládol záver a aj preteky. Bol som štvrtý v kategórii, no 12ty od konca, ale to nie je až tak dôležité. Na záver som si ešte pozrel zo sedla centrum mesta a zúčastnil sa záverečného vyhodnotenia a tomboly. Nič som tentokrát nevyhral, ale zážitky zostávajú.