Dreiländergiro 2023

Priatelia, podľa článku 69 mediálneho zákona vás musím dopredu upozorniť, že táto reportka nie je vhodná pre maloletých a citlivé povahy. Nebojte sa, nikoho som nezahlušil ani neprežil žiadnu divokú erotiku, ale cestou do cieľa som sa musel prehupnúť cez Passo Stelvio a to je stúpanie, na ktorom zaplačú aj tvrdí chlapi. Na rozdiel od nich, pre jedného natvrdlého optimistu bolo hlavným dôvodom na účasť :-) Pred nejakým časom som si totiž povedal, že z ponuky pretekov si už budem vyberať len bonbóniky, také, kde je aj nejaká „čerešnička na torte“ a Stelvio ňou určite bolo. Len by nezaškodilo, keby som si pred výberom aspoň raz poriadne naštudoval aj ich parametre. Môj bežný postup je taký, že zrazu ma kopne múza a idem plánovať – pozrel som dĺžku trasy, krátka má iba 120 km, v pohode. Pozrel som profil, na začiatku a na konci menšie bezvýznamné stúpanie, v strede Stelvio, tých 10 km nejak vylámem. Štartovné síce nie je úplne najlacnejšie, ale je v ňom aj dres, super, hneď sa prihlásim. Toto sa stalo ešte minulý rok v auguste a až začiatkom tohto roka som bol upozornený, že Stelvio má viac ako 10 km, tak som trochu googlil a naozaj, až 24, ale začiatok vyzerá mierny, ten sa neráta. A keď sa ma v marci Rasťo spýtal, koľko sa tam nastúpa metrov, konečne som si lepšie prezrel web pretekov a zistil, že nie ako som odhadol iba 1500 alebo 2000 m, ale až 3000 a že na Stelviu je vraj aj 15%-ný úsek. Nevadí, prešiel som aj horšie, povedal si naivný optimista :-)

V deň pretekov ma zase raz dobehli moje žartíky z predošlej reportky a ráno bolo naozaj iba 8 stupňov, našťastie bez snehu. Býval som v Taliansku v cca. 8 km vzdialenej Resii a mohol som sa odviezť autom, ako správny cyklista som ale išiel na bicykli a celý čas v zjazde a ľadovom protivetre som tak vymrzol, že čakajúc na štart som sa klepal aj ďalších 25 minút a poriadne ma nezohrialo ani úvodné stúpanie smerom späť. Malo tých 7-8 km a sklon asi do 5%, prešli sme mojim dočasným bydliskom a pokračovali v miernom klesaní popri jazere Lago di Resia, ktoré je zaujímavé trčiacou vežou zaplaveného kostola. Tento úsek bol veľmi príjemný, krásne výhľady na jazero a vzdialené vrchy, pomaly sa spoza kopcov tlačilo aj slnko, celkom som si to užíval. V jednej časti bol zjazd strmší, zjemnili ho 3 pravouhlé zákruty a až vtedy som si uvedomil, že nám do chrbta stále fučí silný severák. Tu sme ho chytili zboku, poryvy nás nepríjemne hádzali do strán a i keď sme neboli naskladaní tesne vedľa seba, v protismere pustili autá a bola to trochu divočina. Neskôr už znova po vetre som sa dostal za chalana, ktorý tiež nejak divne „plával“ zboku na bok a radšej som ho predbehol. A čo nevidím, chlapík sa o barany opiera iba lakťami, obidvomi rukami drží mobil a usilovne do neho ťuká. Ty vole, na každých normálnych pretekoch sú kvôli bezpečnosti zakázané časovkárske nástavce, pritom na nich sa človek aspoň drží a pozerá pred seba, a ty kretén urobíš toto? Podráždene som naňho zahučal, prekvapene sa pozrel, ale pochybujem, že pochopil. Videl som už pár takýchto expertov aj tu a ak niekto náhodou tiež patríte medzi nich, prosím snažte sa ma nestretnúť. Fakt ma to vytáča a nechápem, či to je frajerina, hlúposť alebo totálna ignorancia, ak sa chce niekto zmrzačiť alebo zabiť, môže ísť do Tatier v období lavín a nemusí ohrozovať iných. Ani sem nedám tradičného smajlíka, aj toto písanie ma nasr...lo :-)

Prechádzali sme aj viacerými dedinkami, na konci jednej sa začalo stúpať a veľa ľudí zastavilo, zhodili pláštenky a využili vysoký živý plot ako verejné WC. Nasledoval som ich príklad a všimol som si, že za plotom je vinohrad, ktorý takto zrejme každý rok dostáva stovky dávok vlahy obohatenej o rôzne cyklistické preparáty. Ak obľubujete talianske víno z tejto severnej oblasti a po jeho vypití máte nadbytok energie, už viete prečo :-) Chvíľu sme ešte pokračovali po rovine a potom nás už privítalo stúpanie na Stelvio, ktoré síce poznám z roku 2009 z Alpaťáku, ale vtedy sme ho išli z opačnej strany od Bormia a jeho 48 zákrut sme preleteli v zjazde. Teraz som len dúfal, že nebudú všetky očíslované, to zas bude depka, bóže ešte 40, bóže ešte 30 ... Samozrejme boli, ale naopak ku koncu ma motivovali, jupí už len 20, jupí už len 10 ... :-) Začiatok bol naozaj mierny, tuším iba cca. 4-5%, ale aj tak som musel ťahať o kolečko ľahší prevod, ako som zvyknutý. Nechápal som prečo, ale nič som s tým nevedel spraviť. A sklon postupne gradoval, prechádzali sme okrajom dediny, v ktorej som niekde vzadu videl kostol, serpentína doprava, serpentína doľava a jeho veža bola zrazu na úrovni mojich očí. To nemohlo byť s kostolným poriadkom :-) A predsa som tu zažil aj drobnú erotiku, dievčina opovrhla zavlažovaním vinohradu, teraz oprela bicykel o frajera a sólovo nám otrčila holú prdel. Toto sú momenty, ktoré ženám naozaj nezávidím. A nejde o ten striptízek, ale keď som videl, ako si čupla medzi dlhé suché steblá trávy, brrrrr, určite detailne precítila slovné spojenie „osina v zadku“ :-) Vymyslieť tak nejakú pomôcku, s ktorou by aj ženy mohli postojačky bez stiahnutia gatí očúravať živé ploty, to by mohol byť biznis za milióny. Zopár nápadov už mám, dobrovoľníčky môžete sa mi začať hlásiť na testovanie prototypov :-)

Vzdialenosti medzi zákrutami boli ešte dosť veľké a väčšinou sme išli v lese, ten ale postupne redol, až sa mi otvoril výhľad na parádne záverečné cik-cak serpentíny. Na ráme som mal nalepený profil s niekoľkými údajmi podľa roadbooku a pozerám, že nejak mi tie čísla nesedia, podľa tacháča som mal byť už kúsok pod vrcholom. Až večer na hoteli som zistil, že pri nastavovaní nadmorskej výšky som na compe nechtiac prepol profil cesťáku na horák s väčším obvodom kolesa a prejdené kilometre nesedeli so skutočnosťou. Vrch kopca som síce videl, ale zbytok trasy som išiel naslepo ako Janko bez Marienky stratený v lese :-) Sklon bol už stále okolo 7-8-9%, najviac sa mi nakoniec zapísalo „iba“ 13%, serpentíny sa zhustili a kým predtým som ich prechádzal bez špekulovania, teraz som si už čo najviac nadbiehal a tešil sa z tých pár metrov, ktoré som potom išiel v zjazde. Panebože, to čo je za štýl? Takto som jazdil na prvých Dolomitoch, to som mal ale ešte mliečne zuby :-) Nepríjemne ma tiež začali bolieť tricepsy a najmä chrbát, ani toto som už nezažil roky. Pridal sa aj hlad, ale mal som podozrenie, že ak sa jednou rukou pustím a siahnem do vrecka, okamžite padnem na držku. Viacerí okolo mňa tlačili gély, iní stáli v zákrutách a oddychovali alebo pokojne jedli, ale tomuto veľmi nefandím, cyklista jazdí, nestojí :-) Okrem toho, vrchol s občerstvovačkou sa už zdal byť na dosah ruky, toľko vydržím. Potom prišla serpentína č. 4 a zlatý klinec večera, alebo skôr do rakvy, gigantický kŕč do ľavého stehna. Posledný rok som problém s kŕčmi šťastnou náhodou vyriešil, ale Stelvio je Stelvio a nakoniec som v serpentíne č. 3 musel zastaviť aj ja a naliať do seba dávku magnézia. Našťastie som si ho zobral, pôvodne som chcel machrovať, že už nepotrebujem :-)

Občerstvovačka bola až 2 zákruty za vrcholom a pokúsil som sa na nej minimalizovať vzniknuté poškodenia. Ľavý stehenný sval bol podľa bolesti odtrhnutý, tak som aspoň čo-to zjedol a pustil sa do zjazdu s tým, že takto zdemolovaný radšej pôjdem piánko. Zjazdy si väčšinou užívam, tento vôbec. Najprv som znova poriadne vymrzol, potom ma za odbočkou do Švajčiarska nepotešilo ďalšie krátke stúpanie. Nasledujúce klesanie bolo miernejšie a najviac ma trápil boľavý chrbát, takže celý čas som sa preťahoval, vykrúcal, prehýbal ... a takto som dorazil až na rozbočku dlhá – krátka. Dlhá pokračovala po Švajčiarsku a mala 168 km, ale výškovo iba o 300 m viac a náročnejšia bola len dĺžkou. Krátka odbočila doprava, zastavil som, vyzliekol vestu a návleky, aplikoval zopár chiropraktických hmatov, úzkou cestičkou sa dostal na hlavnú a v miernom klesaní vrátil do Talianska. Chvíľu som išiel v skupinke, chvíľu sám, potom s dvomi chalanmi, tí ale zastavili na občerstvovačke a za ňou nasledovalo peklo, horšie ako 2 Stelviá dokopy. Okolo 20 km stále do kopca a v pamäti ich mám uložené iba hmlisto, tak nasledujúce riadky berte s rezervou. Najprv som vystúpal úzkymi uličkami nejakého mestečka a na jeho konci odbočil na cestičku cez lúky. Bolo už hrozne horúco, na priamom slnku mi comp ukazoval 38 stupňov a opakujem, stále do kopca, iné číslo ako 7% som snáď ani nevidel. Keď som konečne vyliezol na hlavnú cestu a vyzeralo to na rovinu alebo klesanie, už ma babizňa v žltej usporiadateľskej veste naviguje do ďalšej strmej uličky. Vylámal som aj tú a na hlavnej naozaj začal zjazd, nahodil som veľkú pílu a už po pár desiatkach metrov som ledva stihol zaflekovať a zhodiť na malú, keď mi dvaja žltí hajzlíci ukazujú „nono chlapče, ťahaj sem do uličky“, do kopca a pre istotu aj po dlažbe :-)

Už ani neviem ako, znova som sa dostal na nejakú lúčno-lesnú cestu, ktorá bola vylepšená aj viacerými 8-10%-nými brdkami. Niektorí na nich v tieni stromov zastali, oddýchli si, predbehli ma a na ďalšom si to zopakovali. Ja som išiel nonstop, ale to sa už ani nedalo povedať, že som ťahal do štvorca, boli to samostatné úsečky. Zásek pravou nohou, pol sekundy oddych, zásek ľavou nohou. Takto som sa presekal do ďalšieho mestečka a prešiel popri poslednej občerstvovačke, za ktorou ma mladá šikovná žltá vestička odklonila na regulárny cyklistický chodník, vedúci pod lesom po opačnej strane Lago di Resia, ako sme išli ráno. Tu už bol terén zvlnený, viac v klesaní s niekoľkými brdkami, znova fúkal aj studený protivietor, ale v kryte za stromami veľmi nevadil, kiteboardisti si ho na jazere užívali viac. Koniec chodníka bol kúsok po šotoline, vošiel som do Resie, vystúpal na lúku a už som vedel, že odteraz pôjdem iba v zjazde. Na hlavnej sa za mňa zavesil jeden chalan, ale keď pochopil, že sa už gúľam iba zotrvačnosťou, zobral ma do háku. O chvíľu nás predbehli ďalší dvaja a takto v pohode som sa za nimi doviezol až do cieľa. S myšlienkou, že ma ešte čaká 8 km stúpanie k penziónu, ktorý bol od hlavnej cesty na ďalšom prudkom kopci a k izbám sa vchádzalo odzadu, takže som barák musel obísť a posledných 20 metrov malo 12%. No nič, polka trasy na poštárovi, dojazd musí byť tiež :-) Ale mám aj jednu pozitívnu správu, som v oficiálnom videu „Aftermovie“, približne 1 sekundu, ako na občerstvovačke na Stelviu odchádzam od stola s kúskom pizze. Aj keď asi len preto, že vedľa sa cicuška skláňa k stolu a v rozopnutom drese ukazuje podprdu. Ešteže kameraman nebol schovaný v tej vysokej suchej tráve, to by bolo iné videjko :-)

Rozmýšľal som, prečo som takto totálne vydochol, až tak zlú formu nemám. Síce neviem natrénovať 20-kilometrové kopce, ale to ani nie je treba a keď som za sebou pospájal tie naše krátke karpatské, nemal som problémy. Možno zaúčinkovala nejaká záhadná kombinácia nadmorskej výšky, skorého vstávania, zimy, tepla, hladu, pocitu stratenosti, kozmického žiarenia ... :-) Prvý pocit býva zvyčajne najsprávnejší a po príjazde do cieľa mi hneď napadlo, že na takéto preteky už jednoducho nemám, môžem trénovať, koľko len chcem. Takže moje plány do budúcnosti sa rozpadli ako ľavé stehno a toto je možno posledná reportka, maximálne budem jazdiť na Leitha.Bergu. Vlastne veď comp mi jasne naznačil, aby som presedlal na horák a začnem sa prevážať iba po hrádzi medzi bufetmi. A ak mi to pôjde, dám aj nejaké MTB preteky pre začiatočníkov. Neviem prečo, už pár rokov dostávam newslettre zo Salzkammergut Trophy, tie budú určite ľahučké a keby nemali štart už budúci víkend, hneď by som sa prihlásil :-)

Video: https://youtu.be/VfRWgaRN36Y

Oficiálne výsledky:

Odjazdená trasa:     120 km
Nastúpané:              3000 m (comp 2768 m)
Čas:                         6:47:53 h. (comp 6:21:03)
Maximálka:              72,82 km/h
Poradie:                  771 z 1101 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 175 z 295