Viac krát som sníval o tom, že by bolo fajn obísť Novo Siedlerské jazero.  Niekedy býva ku snom ďaleko, ak si nevyberiem čas a nedonútim sa pozrieť mapu. 

Tohoročné vydanie sa nedá s minulým rokom porovnať.  Slnečné teplé počasie, viac účastníkov, cieľ pred letiskom, dlhšia trať.  Rovnaká zostala organizácia, občerstvenie a nervózny pelotón, poplatný začiatku sezóny. Pre mňa hlavný rozdiel bol v tom, že som preteky dokončil a to v zdraví.

Po perfektnej cyklistickej dovolenke na Korzike v roku 2014 nám to nedalo nevrátiť sa. A tak už mesiac po návrate padlo rozhodnutie, že Korziku navštívime aj v tomto roku. Začneme tam, kde sme skončili, pojazdíme vo vnútrozemí pekné kopce a na záver si dáme ešte to najlepšie z minulého roku. Tak som opäť navrhol 9 etáp viacmenej po celom ostrove tak, aby sme si nielen z chuti pojazdili, ale mali aj možnosť vychutnať prostredie, atmosféru more či jedlo. Skrátka podobne ako pri minulej návšteve. Len s jedinou zmenou, namiesto Milana šiel Marián.

O tomto podujatí som sa dozvedel vďaka kamarátovi Paľovi,ktorého som spoznal v Trnave minulý rok na akcii Trnava-Rysy. Zavolal mi vo februári, či by som s ním nešiel do Soldenu, vraj to tam pozná z lyžovačiek, vybaví ubutovanie a tak. Zdalo sa mi to lákavé, prihlásili sme sa a na prekvapenie oboch nás vylosovali.  Zaplatil som štartovné a pripravoval sa na mordu - 238km a 5500m výškových.  Netušil som do čoho idem.  Prvá méta bola Dolomity a potom snáď zvládnem aj toto peklo.  V júni mi kamarát v Jasnej oznámil, že nikam nejde z pracovných dôvodov.  Zostal som na to sám.

Krátka rekapitulácia tohtoročného Karpaťáku: bolo fajnovo :-) Trasa dlhá tak akurát, bez extrémnych kopcov, počasie príjemné, vietor skoro žiadny, dobrý obedík, posedenie v pivných kúpeľoch, čo viac si priať? Z Pezinka nás odštartovalo 22 a až po výjazd zo Šenkvíc sme sa držali spolu, potom tí, čo zrejme prišli nalačno, sa ponáhľali do krčmy v Trstíne, my skúsenejší žlto-modrí sme nastavili tempomaty na úsporný dlhý dojazd a plnili funkciu zberného vozidla. Marián to vtipne okomentoval, že zrýchlený predvoj je náš alegorický sprievod, reklamná karavána, ktorá láka k ceste divákov, aby o chvíľu mohli vidieť nás, hlavný pelotón :-) Po prestávke v Trstíne sme rovnakým systémom karavána + pelotón prešli hupáčiky do Vrbového, ktoré sa mi z tejto strany zdali omnoho ľahšie, ale asi len preto, že som mal ešte dostatok síl. Pohodovú jazdu nám narušilo iba stretnutie s tupcom v červenom aute, ktorý si vedľa nás pribrzdil a ziapal, ako mu neuveriteľne zavadziame. Poslal som ho do ... a asi som tým spôsobil, že pred nami zaflekoval, až sa mu zadymilo z gúm a znova začal vyrevovať nejaké drísty. Zdalo sa mi, že sa pýta na cestu, tak som ho opäť poslal do ... Možno som mohol slušnejšie, ale takíto arogantní kreténi ma vytáčajú a ústa reagujú automaticky, naučili ich to zážitky na bratislavských cestách. Hlupák mal šťastie, že pochopil a odpálil, bol tam aj Vlado s Mariánom a ak by sme zosadli a napli svaly, určite by sme vyskladali aspoň polku hrôzostrašného chlapa :-)

Vo Vrbovom bola neplánovaná pauza, tak som využil príležitosť, trocha si nadbehol a zachytil na video aj tých, ktorých som naposledy videl na štarte. Onedlho nasledoval dobrý obed u Adama, tento rok aj s dezertom. O to ťažší bol potom rozjazd do najbližšieho kopca, stuhnuté nohy, plný žalúdok a 7%-né stúpanie, to nie je najlepšia kombinácia. Niektorí si kvôli vytráveniu pridali aj výstup na Bradlo, my normálni sme sa zviezli do Brezovej a potom celkom svižným tempom presunuli cez Jablonicu do pivných kúpeľov v Prievaloch. V pive sme sa síce nevyčľapkali, ale tmavá obloha nad Karpatmi hrozila poriadnym vodným kúpeľom. Pripomenulo mi to minulý ročník, keď sme do nitky zmokli cca. 2km pred Pezinkom, tentoraz sme dvakrát prešli po mokrých úsekoch, ale dažďu sme sa našťastie vyhli. Z pivovaru sme vyrazili kľudným tempom, tak nás o chvíľu dobehli „bradlisti“, prevzali špicu a rýchlosť sa podstatne zvýšila. Po nejakom čase to začalo byť otravné, ale túto záhorácku stranu Karpát veľmi nemusím a tak som sa usilovne držal v háku, aby som ju mal čím skôr za sebou. Nakoniec ma celkom potešilo, keď v Rohožníku vypadol Jožovi bidón, spomalil a odpojil nás od čela. Ani som sa nesnažil ich dobehnúť, kúsok za mnou išiel Marián, počkal som ho a posledné kilometre až do cieľa na Babe sme prešli spolu. V Pezinku som mal auto a trocha som sa hneval, že som ráno neprišiel na bicykli, ale keď ma kúsok od domu chytil lejak, už som nefrfľal, určite by som poriadne zmokol. Od Mariána viem, že pršalo aj v Senci, takže niektorí (Emil?) možno zakončili akciu rovnako vykúpaní, ako pred rokom.

Fotky tentokrát nemám žiadne, nezobral som si foťák a aj táto v článku je stiahnutá od Dušana z facebooku. Lebo veď už som na vyššom leveli a robím iba obrázky v pohybe :-) Dúfal som, že pôjdeme dlhšie spolu a natočím zopár dobrých záberov z balíka, úplne to nevyšlo. Takže ak niektorí nie ste vo videu vôbec, je to len preto, že aj v telke kamera sníma iba pelotón, nikdy nie reklamnú karavánu :-) Alebo možno preto, lebo kameraman „nemal dobré nohy“, aby vás naháňal :-)

Ak sa video nezobrazuje, je na tomto linku: https://www.youtube.com/watch?v=gP9jvCtCkRE

...alebo ako som prežil vrchárske peklo.

Na Nitriansky maratón som si robil zálusk už pár rokov, lebo pochádzam z Nitry a páčila sa mi trasa, aspoň podľa mapy.  Zaregistroval som sa medzi prvými, teda presnejšie tesne v prvej desiatke s číslom 9.  Pekná slečna ma lákala na tombolu, nuž zo slušnosti som si kúpil 4 lístky za ľudovú cenu 2Eur.

Trnava - Rysy 2015 alebo ako som za dva dni nachytal 4 defekty.

Štvrtok

Keď som po horúčavách skontroloval vývoj počasia na akciu o tri dni TT-Rysy 2015, tak som bol rozhodnutý, že si aj tento rok dám pauzu. Napísal som Citrónovi a ten mi rozhodnutie schválil. Asi aj kvôli tomu, že si dolámal kľúč na maratóne, takže aj on si dáva pauzu.
Ale v stredu kuknem na predpoveď a bola výrazne lepšia ako pred troma dňami. Takže sa ide. A neľutoval som.
Teda ak nerátam to, že som ráno našiel bicykel s prázdnou prednou dušou. Pre istotu som zobral tri rezervné. Stále to bolo lepšie ako u Škodovky, ktorý našiel bicykel s obidvoma prázdnymi kolesami.

Ako chlapec z roviny pokoril Dolomity.

Dojáčikmi opradené Dolomity sa stali pre mňa skutočnosťou. Niekto tam hore zariadil, že som sa dostal na štartovnú listinu a tímoví kolegovia sa nedostali. Nahradil ich Pongy, vďaka ktorému som mal super ubytovanie, podporu a tímového kolegu v jednom.

S veľkou hrôzou som zistil, že sa naplnili moje nočné mory a výkonnostne som na tom rovnako biedne ako Alberto Contador. Veď posúďte sami. On absolvoval na Gire za 3 týždne 3,5 tisíc kilometrov, nastúpal 43.000 metrov, vyhral prvé miesto a o mesiac neskôr na Tour už nevládal. Ja som absolvoval na grossglocknerskej časovke za 1,5 hodiny 17 kilometrov, nastúpal 1.100 metrov, vyhral 366-te miesto a o týždeň neskôr som na Zoške tiež nevládal. Zhoda ako cez kopirák :-)

Dá sa povedať, že týchto pretekov som sa zúčastnil iba vďaka svojej zábudlivosti, presnejšie kvôli tomu, že v pamäti mi ostali len tie pekné spomienky. Turisticky som totiž túto 17km trasu z horskej dedinky Heiligenblut k ľadovcu na vyhliadke cisára Franza Josefa išiel už v roku 2008 a po jej absolvovaní, alebo lepšie povedané odtrpení, som ihneď skonštatoval - nikdy viac!