X-bionic Jasná 2023 a späť

Jasná po ročnej prestávke

Časy, kedy som pociťoval nervozitu pred štartom tejto slovenskej cykloturistickej kultovky sú už dávno za mnou. Pre niekoho výzva, pre niekoho príležitosť si zajazdiť s kamarátmi a pre niekoho tréning.

Teda, keď som už v Šali videl na konci pelotónu podaktorých, ktorí už začínali mať problém s tempom tak som si hovoril, 

“Keď máš problém vyjsť most cez Váh v Šali, čo budeš preboha robiť na Donovaloch?”. Možno mohol mať aj iný problém.

Občas keď sa ma pýta niekto ako sa dobre pripraviť na tento maratón, tak obvykle poradím, aby si skúsil dať sám aspoň 100km trasu na jeden šup zvlneným terénom pri priemernom tempe aspoň 28km/h. Ak toto dá, tak neexistuje, aby nezvládol aj tento maratón. Nemám žiadny feedback na toto tvrdenie ale bolo by fajn, keby mi to niekto vedel potvrdiť. Ja si dávam kritérium do maratónu nakrútiť aspoň 2000km. Po tejto méte skôr či neskôr príde ten správny pocit, že už to v pohode dám. Dá sa to odjazdiť aj s menším počtom kilometrov v základe ale potom to už nie je zábava ale trápenie.

A tento rok som stihol 3000, takže ani teraz nebol prítomný vyššie uvedený stres a nervozita.

Obavy som mal skôr z nového bicykla, ktorý som mal pôvodne dostať k 50 narodeninám ale okolnosti vyšli tak, že som ho dostal pod stromček o dva roky neskôr.

Kupoval som ho cez e-shop, bez vyskúšania posedu ale predajca ma uistil, že na moju postavu bude sedieť ideálne. 

A rozhodne neklamal.

Starý Gios, na ktorom som jazdil skoro 20 rokov doslúžil a zlomil sa. Preto už bolo veľké riziko ho aj po opravení používať na takéto náročné akcie. Bol to dobrý a spoľahlivý bicykel. Ale na nový čo mám teraz, sa už nechytá v žiadnom ohľade. Preto bol odsunutý na chalupu na príležitostné jazdenie. Taká zaslúžená cyklopenzia. 🙂

Na konci pelotónu som sa s novým bicyklom vetral a užíval si jazdu. Kopčeky pred Nitrou a za Nitrou čelo pelotónu asi nejako silno podráždilo, lebo pred Beladicami auto s Efom, ktorý kontroloval koniec pelotónu, vyšprintovalo dopredu, aby tých chrtov vpredu trošku ukľudnil a spomalil.
Počkali sme sa teda.
Odhadoval som, že v tej chvíli bol celý balík rozťahaný na niekoľkých kilometroch. Jedna babenka s otráveným ksichtom jemne decentne a žensky vypi…oné svojmu parťákovi že ju nechal sa trápiť samú vzadu. Od tej chvíle sa už od nej neodlepil. Bubnovačka asi aj tak pár dní nebude. Ktovie.

Zvyšok trasy po prvú veľkú prestávku sme už išli pekne pohromade ako ovečky. Na pumpe OMV sme sa za necelú hodinu najedli, popili, opravili, oddýchli a vyrazili ďalej cez Čaradice popri Hronu až do Hronskej Dúbravy na notoricky známu zástavku pri R1. Celkom dobre to odsýpalo. Veď bodaj by nie, išlo sa skoro stále po rovine.

Najedol som sa koľko sa do mňa zmestilo aby som sa nemusel na Donovaloch trápiť. Doplnil fľašu a išlo sa.

Na moje veľké prekvapenie, po diaľnici. Myslel som si, že časy udeľovania výnimiek sa už skončili a pre takéto podujatia už policajti pochopenie nikdy mať nebudú. Ale nevadilo mi to veľmi. Po Banskú Bystricu to nie je veľa km a potom sa ide do kopca.
Páčilo sa mi, ako policajti na motorkách organizovali dopravu. Ak nebola križovatka, tak autá normálne púšťali v ľavom rýchlom pruhu. Ak sa blížila križovatka, rýchly pruh uzavreli aby sa žiadne auto nedostalo medzi nás a neodbočilo doprava. Toto mali zmáknuté veľmi dobre.
Na Donovaly sa išlo počas rekonštrukcie 4 prúdovej cesty zúženej do 2 pruhov. Nebolo to bohviečo ale dalo sa.

Donovaly sa mi išli aj s ohľadom mojej prípravy celkom dobre. Netrápil som sa a ani som sa nejako extrémne nespotil. Dalo sa. Aj pitie mi vyšlo presne do hotela Galileo kde bol obed.

Rovno som si sadol k prvému stolu čo bola voľná stolička a kukám, oproti Ivan Mikloš. Asi preto mi aj okamžite pristál predo mnou teplý slepačí vývar. Trošku mi tam bolo zima, tak mi tá teplá polievka veľmi dobre padla. Len jej bolo málo na môj vkus. Pokojne by som si dal ešte jednu porciu. Ale priniesli mi špagety s mäsom a aj tie som zjedol.
Ale viac sa mi rátalo, že som obedoval s Miklošom. Hádam ma konečne začnú brať v robote na ekonomickom oddelení vážne.
“Počula si? Pán Juhás obedoval s Miklošom v hoteli. Asi tam bolo nejaké ekonomické fórum. Fíha?!”

Alebo mi dajú po hube.
Čo sa ja mám čo kamarátiť s nejakým "americkým agentom". 

Najedol som sa a už už som sa chcel spustiť dole do Liptovskej osady ako obvykle ale mi vraví Orech, že sa štartuje odtiaľto a že ideme pohromade. Vraj sa rekonštruuje cesta a sú tam úseky regulované semafórom. Tak to už áno.

Ale nečakal som, že sa budeme až tak strašne dlho trgáľať do RK. Išli sme to skoro 70 minút. 25km! Dolekopcom!
Efa ma varoval, aby som sa vyčural na krátkej prestavke v L. Osade, že nech sa ani len NE-O-PO-VÁ-ŽIM sa vyšťať na diaľnici.

Diaľnica bola trošku poflusaná nejakou prehánkou ale my sme ostali suchí.

V LM som si počkal na autobus, pobral veci a vydal sa opačným smerom k sestre na chalupu.
Najem sa, popijem, pojem a vyspím čo to dá. Nazad asi pôjdem sám. 

Celkovo sa mi zdá akcia že dopadla dobre. Tuším ani žiadny karambol nebol. Pár defektov áno ale to už na takýchto akciách už býva štandard. 

Nový bicykel sa osvedčil. Išiel ako hodinky bez problémov a tak sme sa skamarátili.

-----------------------------------------------------------------------------------------------
Nedeľa, návrat

Trasu nazad už mám roky viac menej stále rovnakú, takže celé to bolo v podstate o tom, ako si rozložiť po včerajšku zvyšné sily tak, aby som nedošiel do Šamorína rozbitý jak cigánska hračka. Jediné obavy som mal z prípadného silného protivetra, ktorý mi pred rokmi úplne otrávil dojazd už v Galante. Takže som si vtedy zavolal odvoz.

Vyrazil som o 7 ráno za krásneho počasie. Len Ružomberok bol ako obvykle zahmlený. Za ním to už bolo v pohode.

Prvá zástavka bola na pumpe na konci Martina. Tam celkom rád zastavujem. Dá sa tam posedieť, pozorovať okolie. Skontrolovať SMS, vyslať rodine SMS o polohe a postupe. Išlo to dobre, počasie OK ani horúco ani zima, cesty dobré a relatívne prázdne. Všimol som si však, že stúpanie od Kláštora pod Znievom na sedlo Vrícko nie je spočiatku vôbec ťažké ale je pre mňa hrozne otravné. Ani si nepamätám, kedy mi tento pekný úsek v doline s lúkami až po Vrícko vôbec sadol.
Keď sa stúpanie zostrmí, tak už viem, že som čoskoro hore a bude sa zjazdováááááť.
A mne sa zjazdovááááť velice lúbi.

Od Kľačna je však problém nájsť vhodnú reštauráciu pri ceste, kde by sa dalo dobre najesť. Mám otestovanú jednu v Partizánskom ale tá je presne o niekoľko km ďalej, ako by mi vyhovovalo. Ideálnejšie by bolo vedieť o nejakom podniku ktorý nie je veľmi ďaleko od cesty a ani nie je ťažké ho nájsť. Lebo po ceste je niekoľko cedúľ s informáciou o blízkej reštaurácii ale vyblednuté, od vtákov okakané tabule nevzdudzujú dôveru.

Tak som aj tento rok vzdal hľadanie a zakusol som to až do penzionu Vegas v Partizánskom. Majú tam aj terasu a nikdy mi nerobili problémy si na ňu presunúť bicykel.
Zrovna tam bola vo vedľajšej miestnosti narodeninová párty, tak som sa pri platení opýtal čašníčky, že či by aj mne neodkrojili kúsok z torty. 😀
“To by asi nešlo ale ak chcete, donesiem vám kúsok domácej Marlenky.”
Keď mi ju doniesla tak vravela, že tam mali hosťa z Kuby ktorý si dal na večeru práve tú Marlenku. Potom si dal dupľu. Na raňajky si znovu vypýtal a keď odchádzal, že si ešte aj rozkázal zabaliť.
Bola dobrá, fakt.

Mimochodom, v Partizánskom sa pohli veci s cyklochodníkom pri rieke Nitra, lebo to vytrasené vytlčené čosi, čo sa ešte donedávna tvárilo ako cyklochodník dostalo fungl nový koberec a navyše ho potiahli až na športovisko v Malých Bieliciach. Paráda.

 Dobre najedený, doplnený som vyrazil. Zostávalo mi nejakých 120km. Do západu slnka času dosť. Tempo bolo dobré, hlavne voľakde neprepáliť a nevykapať. Za Topoľčanmi tiež po novom asfalte. Asi ho opravovali, kým bola v Hlohovci uzávera mosta. Za Hlohovcom na pumpe krátka prestávka na pitie. Potreboval som po 60km doplniť fľašu. Poinformovať rodinu a šup smer Sereď.Vlastne,
Sereď som obišiel cez polia, priemyselné parky, lebo tam opravujú most.

V Sládkovičove na pumpe znovu zástavka, tentokrát posledné doplnenie pitia a v podstate skoro po tej istej trase nazad do Šamorína. Nešiel som cez Zlaté klasy ale cez Tonkovce-Čenkovce-Oľdzu-Mierovo do Šamorína.

Bolo to lepšie a hlavne prázdnejšie.

Do cieľa som dorazil o pol ôsmej a cesta trvala čistý čas 10:30.

Dnes to celkom šlo.