Leitha.Berg Radmarathon 2023

Dnes to od rána vyzeralo na krásny letný deň. Už na štarte bolo horúcich 7 stupňov, na lícach ma sem-tam pošteklili osamelé snehové vločky, ale nočnú 20 centimetrovú nádielku stihli cestári odpratať a iba na vrchu obidvoch stúpaní boli nafúkané menšie snehové jazyky. Teraz už bolo úplné bezvetrie s rýchlosťou 30 km/h, neskôr sa zdvihol mierny 60-kilometrový vánok, ale príchod orkánu vyveštili čarodejníci zo SHMU až na podvečer, takže preteky prebehli v príjemnej atmosfére. Ešte začiatkom mája som si takto nejak predstavoval úvod tejto reportky, našťastie už naozaj bolo pekne a miesto pohladenia od snehových vločiek ma prefackal pocit zodpovednosti. Uvedomil som si totiž, že tieto svoje cyklistické bájky píšem už pomaly 20 rokov a ak sú medzi vami pamätníci, ktorí ich čítate od začiatku, pri každej si možno hovoríte „Dnes to konečne vyjde, zrejme nie na bedňu, ale aspoň bude makať a neurobí hanbu“. Lebo veď nádej umiera posledná, aktuálne asi tak o 1 odstavec nižšie :-) Krátkych 80 km je na splnenie takéhoto predsavzatia ideálnych, odštartoval som ako raketa, zo zadných pozícií preskakoval z jedného balíka do druhého, dral sa do úniku, za mnou medzi lídrami aj domestikmi vypukol chaos a panika a asi po kilometri ma dobehli. Nie rýchlejší cyklisti, ale objektívne prekážky, čo v normálnej reči znamená: Kto mohol za to, že ja som nemohol, lebo inak by som úúúrčitééé mohol :-)

Boli dokonca 3 a prvá nádherne romantická - moja láska k cyklistike. Keď bolo konečne pár pekných dní, od radosti som jazdil ako drak, aj keď som vedel, že pred nedeľou by som si už mal dať trochu oddych. Neviem, ako v ostatných častiach Slovenska, ale tu u nás vo Fúkankove bolo nonstop tradičných 30 km/h a to ma dokáže zničiť a najmä otráviť viac, ako najstrmší kopec. Takže nohy ešte stále unavené a k tomu sa pridal problém č. 2 - dieselgate :-) Raz som tuším zo srandy písal, že kým sa dostanem na prevádzkovú teplotu, musím prejsť aspoň 100 km, až také zlé to nie je, ideálne 10 - 20 km vo svojom tempe, potom od 30 do 60 podávam maximálny výkon, ktorý okolo 70 - 80 km prudko padá k nule. Ani neviem, či moderné „dízle“ treba žhaviť, ale tak ja som ešte socíkový :-) No a tretí prúser má asi na svedomí Bill Gates. Videli ste film Piaty element? Na jeho začiatku hlavnú hrdinku Millu Jovovich vytvoria v rafinovanej inkubátorovej 3D tlačiarni, pekne postupne kosti, nervy, svaly atď. Neviem koľký element som ja, ale keď ma takto vyrábali, tak pri svaloch nejaký zlomyseľný ajťák zaklikol možnosť „šetrenie tonera“ a napríklad kým vy všetci máte na stehnách kvadricepsy, ja iba monocepsy. A lýtka? Dlhodobo zápasím s myšlienkou, že sú iba hoax a v skutočnosti vôbec neexistujú :-)

Iste uznáte, že proti takýmto pekelným silám sa nedá bojovať, napriek tomu som natiahol žlto-modrú zbroj a išiel do toho. Na štarte som stál približne v polke balíka a chalan predo mnou nevedel naskočiť do pedálov, tak ma trochu zablokoval a naozaj som musel poriadne zabrať, aby som preskákal do dobrej skupiny. Ale nohy sa mi nerozpadli už po kilometri, asi až po 2 a pol, lebo prvé stovky metrov boli dole kopcom :-) Zubami-nechtami som sa nejak udržal až pod prvé stúpanie a v ňom som drel ďalej, aj sám som bol z toho prekvapený. V najstrmšej časti má tento kopec 7-8% a ja som stále išiel o 2-3 zuby ťažšie prevody, ako by som mal zaradené na bežnom tréningu, lial zo mňa pot, pritom budík ukazoval iba 20 stupňov, boli to zvláštne, doteraz neznáme pocity. Buď som v Matrixe, alebo na mňa lezie nejaká exotická choroba :-) Upokojovala ma len myšlienka, že v ďalšom kole sa tu už určite takto blázniť nebudem. V zjazde nie sú žiadne zákernosti, tak som ho dal bez mozgu, pod ním sme vytvorili 4-člennú skupinku, chvíľku som potiahol aj špicu a vtom prišla štvrtá nečakaná prekážka – plazáčik v najbližšej dedine. Medzi mnou a predposledným sa začala zväčšovať diera, našťastie vraj na každú existuje záplata, nejak som sa zmátožil a dokázal dotiahnuť späť. Neskôr nás predbehla väčšia skupina, všetci sme skočili do háku a odviezli sa pod druhý kopec. Cestou ešte boli 2-3 plazáky a na každom som musel zabojovať, ale podarilo sa.

Dlhší čas som sa viezol aj za chlapíkom, ktorý miestami točil dosť ľahké prevody a myslel som si, že je už tiež na hrane a snaží sa zachrániť kadenciou. Často sa jednou alebo druhou rukou hrabal pod kolenami a až po chvíli som si všimol, že ide na parádnom retro plecháči Moser, 7 kolečiek, páky od prehadzovačiek na ráme a musel priebežne dolaďovať prešmyk, aby mu nešúchala reťaz. Pripomínal mi môjho starého Šírera, ešte aj farbu mal podobnú modro-fialovú, až sa mi slzy tisli do očí :-) Možno aj vďaka tejto spomienke sa mi druhé stúpanie išlo celkom dobre, je kratšie aj miernejšie a snažil som sa byť na vrchu v skupine, lebo v klesaní treba skoro stále ťahať a to som nemal v úmysle ani omylom. Zavesil som sa za 2 chalanov, ktorí mali stehná aj lýtka, preleteli sme zjazdom a na odbočke na hlavnú cestu ma prekvapil nový kruháč. Nebudem klamať, o našich cestároch nemám veľmi dobrú mienku a rakúskych som vždy vychvaľoval, ale toto čo spravili, hrboľatý asfalt ako v poslednom zapadákove. Moje hrkotajúce kosti to trochu rozhodilo a zase som musel sťahovať dieru, potom prišiel dedinský plazák povedľa cieľovej rovinky, ale za ním som sa znova dostal do skupiny, cestou sme naberali pomalších a skákali do háku rýchlejším a druhý nájazd do prvého kopca sme začali ako dosť veľký balík.

A neuveríte čo sa stalo, ja som stále lopotil ako kôň! Možno má ten dieselový motor aj svoje výhody, celé stúpanie som dokázal držať rovnomerné tempo a čo sme mali podobnú výkonnosť, na striedačku sme sa predbiehali a ťahali tým dopredu. V najprudšom úseku som dobehol Mosera a pochválil som mu bicykel, na čo mi niečo odpovedal anglicky. Priznám sa, na cudzie jazyky som trochu kreténko, nerozumiem ani Chorvátom alebo Poliakom, ako-tak východniarom, a ako bol zadýchaný, ani výslovnosť nemal najlepšiu a nič som nepochopil, tak som len súhlasme zahmkal. Na chrbte mal zeleno-žlto-červenú vlajku, ako majstrovský dres, ale nevedel som ju priradiť, myslel som Estónsko, doma som pozrel, že podobnú má Litva. A tak keď sa pred koncom kopca zas objavil vedľa mňa, vybafol som naňho s čistým oxfordským prízvukom Where are you from? Upper Austria. Čože? Ty si rakušák? Hneď som prešaltoval do nemčiny, ktorá je tiež z roka na rok tragickejšia a trochu sme pokecali. Je to jeho prvý a jediný bicykel, má ho 35 rokov a toto sú iba druhé preteky. Tento rok? Tento rok aj celkovo. No reku, nikdy nie je neskoro začať :-) Ešte mi prezradil, že doteraz behával, ja som to tiež raz skúsil, ale kolená ma upozornili, že to nie je najlepší nápad. Na to sa len pousmial, že jeho kolená to povedali tiež :-)

Vedel som, že do plazáku po zjazde musím prísť s takou rezervou, aby ma znova neutrhli, tak som mozog úplne zahodil a vyšlo to. Vytvorili sme skupinku a keď nás predbiehali rýchlici, čakal som, že sa plynule zahákneme, ale Moser zareagoval neskoro a vzniknutú medzeru už nemohol stiahnuť, asi mu predsa chýbali skúsenosti. Po pár kilometroch nás prežehlili šinkanzeni a vyštartoval za nimi iba „rovinár“, chalan, ktorému som v kopci vždy utiekol, ale na rovine bol omnoho lepší a nikdy nemal problém sa vrátiť. Skočil som mu do háku, ale hentí borci boli prirýchli aj na neho, tak sme sa niekoľko kilometrov vetrali vo dvojici, párkrát prestriedali a vrátili späť. Takto sme prišli do druhého stúpania a v ňom som zaregistroval zrzku, ktorú som aj s „jej dcérou“ porazil v epickom špurte v roku 2016. Spoznal som ju podľa vlasov, nechápem, ako ten červený kučeravý výbuch dokáže vpratať pod prilbu :-) Aj keď som gentleman, na vrchu som jej bez rozpakov zapadol do háku a nechal ju ťahať, síce nemala stehná ani lýtka, ale tak zase mala magnetický zadok :-) Aby som to upresnil, aj tak mala stehná a lýtka lepšie ako ja, no a zadok na 100% :-) Pocit menšieho zahanbenia som vyriešil tým, že na špicu sa opäť prepracoval rovinár, neskôr ďalší chalan a v tandeme vedľa zrzky som vybehol na hlavnú cestu. Prejazd kruháčom som si už postrážil a ju ten druhý chlapík počkal, možno manžel, to som zvedavý, akú posilu si na mňa zavolá nabudúce. Navrhujem peknú pomalú kamošku, od tej sa len ťažko odtrhnem :-)

Zaradil som sa na štvrté miesto, po vjazde do dediny sa chvíľu opäť zľahunka stúpalo a čo nevidím, zase medzera. Chlapci na Eurosporte by to znalecky okomentovali, že si pred dojazdom nechávam „špurtérskeho odlepa“, ale nebola to pravda. Fakt som nevládal, na zrýchlenie som už nedokázal reagovať a do cieľovej rovinky som odbočil ako desiaty. Inak tento nový dojazd sa mi veľmi páči, má cca. 300 m, sklon asi 3-4% a za normálnych okolností by som vystrelil zo sedla a trhal asfalt. Teraz som musel ostať sedieť, ale aspoň som sa snažil držať akú-takú rýchlosť. Pri poslednej účasti som tu šprintoval vo dvojici, tiež sme začali hneď odspodu a pamätal som si, že ku koncu mi poriadne stuhli nohy. A teraz asi v polke rovinky vidím, že po milimetroch dobieham Mosera a kúsok pred ním aj zrzku. Ochochóóó, to ma namotivovalo, aby som predsa odlepil riť od sedla, trochu zašprintoval a potom znova posediačky predbehol obidvoch aj ďalších troch. S tým posledným to bolo na cieľovú fotku, podľa výsledkov iba o 2 stotinky. Karkulka pardóóón, ale po toľkých sklamaniach diváci bažili po krvi a v tejto rozprávke musel zvíťaziť vlk :-) Milí diváci, vydanie ďalšej rozprávky, v ktorej Duško celý čas hrdlačí ako otrok, bude zas až o takých 20 rokov. Jej hlavná zápletka – ako sa vyštverať do sedla bez únavových zlomenín :-) Ešte posledná vec, po odovzdaní čipu som si ako darček mohol vybrať tohtoročnú modrú osušku alebo minuloročnú červenú. Páčila sa mi modrá a až pri návrate k autu som si všimol, že všetci s červenou vyfasovali aj fľašu vína. Jak som blbý, čo? :-)

Video: https://youtu.be/4j93jC790pI

Údaje z compu:
Odjazdená trasa:      76,58 km
Nastúpané:               901 m
Čas (oficiálny):          2:32:07 h.
Priemerka:                30,05 km/h
Maximálka:               62,80 km/h
Poradie:                   164 z 255 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 22 z 37