Mamut Tour 2021

Ako sa dá po minuloročných „suchotách“ čo najcoolovejšie zahájiť pretekárska sezóna? No predsa lovom na mamuta, veď keď to bol hit v dobe ľadovej, určite bude aj v dobe covidovej :-) Vybral som si strednú trasu 136 km / 2385 m s pocitom, že by som ju mal bez problémov zvládnuť, akurát ma trochu vyrušoval 20%-ný úsek, ktorý čakal na 70-tom kilometri. Formu mám od tej otztalerskej dosť ďaleko, ale nie je úplne zlá a keď som si vyskúšal naše karpatské krpále vrátane Račianskeho Mortirola, Medených hámrov a toho „grcáku“ popri lanovke na Kamzík, s prižmúrením oka môžem povedať, že som ich zvládol so cťou. Samozrejme nie všetky počas jedného tréningu, to by som asi prišiel o kytičku :-) Nikde som o tom kopci „cez Grapy na Bukovinu“ nezistil podrobnejšie informácie a dúfal som, že 20% má len krátka stojka a zvyšok bude v pohode, tak snáď mi táto forma bude stačiť. Toľko teória, poďme k realite :-) Pamätníci, ktorí sledujú moju závratnú pretekársku kariéru od úplného začiatku si za tie roky určite všimli, že prvá polka reportiek boli tragikomédie, potom sa výkonnosť mierne zdvihla na úroveň B-čkových road movies a vrcholom bol thriller na otzim. Dúfal som, že v tomto žánri sa nejakú dobu ohrejem, ale sviňa život je vraj sínusoida a snáď nepokazím prekvapenie priznaním, že na týchto pretekoch som sa strmhlav vrátil k svojim koreňom :-)

Komédia začala už pred štartom, zle som odhadol vzdialenosť od hotela a do areálu „hnojárskej“ priemyslovky som prišiel trochu skoro, stálo tam zopár chalanov a tieň bol iba pred nimi pod nafukovacou bránou, tak som sa tam odparkoval ako najväčší adept na víťazstvo. O chvíľu štartér natiahol cez cestu pásku a všetci sa presunuli predo mňa, jeden sa ma aj slušne spýtal, či môže alebo sa tiež budem tlačiť dopredu. Preboha nie, fakt tu stojím len kvôli tieňu :-) O ďalšiu chvíľku nás štartér posunul dozadu, takže som nakoniec aj tak stál na slnku, ale aspoň dosť vpredu. Strategický význam tejto pozície sa ukázal ihneď po odmávaní ostrého štartu pri tabuli „koniec Přerov“. Ešte ma nasával podtlak z balíka a išiel som cez 40 km/h, ale oproti ostatným som mal pocit, že stojím na mieste. Jó kámo, tu nie si na akcii v Rakúsku, kam príde 1000 hobbíkov a starý pánko sa môže vyvážať s batôžkármi, tu sa preteká. A našťastie nie si ani na olympiáde v Tokiu, tam by ťa najbližší usporiadateľ strhol z bicykla v domnienke, že na trať zablúdil nejaký žlto-modrý ukrajinský turista :-) Na stránke pretekov je uvedený popis trasy s tým, že na 10-tom kilometri „bude prudké stoupání sloužící pro rozdělení pelotonu“. Nechcem byť drzý a označiť ich za dezinformačný web, ale ja som sa rozdelil už po 3-4 kilometroch :-) Balík ma predbehol v 3 vlnách, prvá mi ušla hneď, druhá bola tak rýchla, že som sa ani nesnažil naskočiť, v tretej som sa udržal asi 5 sekúnd. Nakoniec ma zachránil párik chalan s babou, v ktorom on prispôsoboval tempo jej možnostiam a len vďaka tomu som so zaťatými zubami uvisel, ak by som nedal ani toto, zosadám a prvým kanálom sa vraciam domov.

Za mnou už boli iba sprievodné vozidlá, ktoré nás na najbližšej rovinke predbehli, ale neskôr sa ešte prirútili traja oneskorenci a aj my sme dobehli štyroch, takže sme vytvorili 10-člennú skupinku zloženú z 3 žien a 7 chlapov. Teraz po cca. 20 kilometroch som už bol viac rozhýbaný a išlo sa mi podstatne lepšie, ale aj tak som sa čoskoro vyhodnotil za najslabšieho člena tohto balíka a väčšinou som sa presúšal v jeho druhej polke. Prvý dlhší kopec sa volal Tesák, ale mám pocit, že v tomto kraji sú samé tesáky, lebo celý čas sme jazdili len hore a dole, stále dokolečka „jak u debilov“ :-) Ja som chlapec z mesta a mám takú predstavu, že na dedine sa jazdí na bicykli do kostola, do krčmy, do vedľajšej dediny do obchodu, o 2 dediny ďalej za rodinou, o 3 ďalej za frajerkou a pod. Ak je to pravda, tak vďaka tomuto terénu musia miestni svákovia uštvať profíkov na ktorejkoľvek jarnej aj ardenskej klasike, len chudáci o tom nevedia :-) Po zjazde sa hneď začalo ďalšie stúpanie, na ktorom bola prvá občerstvovačka, ale s dvomi sedmičkami dokážem prejsť 100 km, tak som neplánoval zastaviť, iba som si za jazdy zobral pohár s ionťákom. Moji záchrancovia to vyriešili ešte lepšie, on si už na začiatku kopca vložil jej bidon pod dres, urobil si náskok a potom nás v pohode dobehol aj s občerstvením, ako donášková služba. Takéhoto domestika by som chcel aj ja, alebo ešte radšej domestičku. Dievčence hm? Nevytvoríme takéto parádne duo? Sociálka by možno poskytla aj príspevok za starostlivosť o seniora :-)

Po množstve ďalších stúpaní a klesaní sme konečne odbočili k tomu 20%-nému zabijakovi a teda nemaznal sa s nami hneď od začiatku. Bohužiaľ som do blízka už slepý ako krtko a postavenému v pedáloch sa mi obrysy malých číselok na compe zlievali, mohlo tam byť 13, 15, 16 ale aj 18% :-) Organizátori často preháňajú a snáď toto bol ten najprudší úsek, po pár sto metroch mi pohľad dopredu naznačil, že zrejme nie. Chalana vedľa seba sa pýtam „Hento bude tých 20%?“ a dostávam odpoveď „Ále hovno, maximálne 15, možno len 13“. OK, mám k tomu 2 otázky. Po prvé, čiže tých 20% už bolo? Po druhé, čiže tých 20% len bude? Nebol to zrovna terén na klebetenie, tak sme ho bez slov prefuneli a už vidím ľavotočivú zákrutu, do ktorej sa cesta opäť nepríjemne zdvíha. Počul som aj krik divákov, žeby toto bol ten zlatý klinec večera? Už ani neviem, či v tomto alebo niektorom inom kopci nás chlapík povzbudzoval slovami „Poďme tabáček!“. Rozmýšľal som nad tým a tabáček ani grupetto sa mi nezdajú byť správne názvy, ak sa skupina pred pelotónom volá únik, za ním by mal byť zánik. To je to slovo, ktoré presne vystihovalo moje súčasné pocity, na 4-tom kilometri som sa rozdelil a teraz by som najradšej zanikol :-) A v diaľke už vidím ďalšiu stojku. Tesne predo mnou išiel párik chalan s babou, ktorí mali rovnaké dresy aj taktiku ako moji záchrancovia, chlapík vyzeral, že sa celkom nudí a kamoške hovorí „Ešte henten brdek, nejak ho vylámeme a potom si chvíľu orazíme“. OK, mám k tomu 1 poznámku a 1 otázku. Po prvé, keď makám do 7% a čaká ma ešte ostrejšia stena, nenazval by som ju brdek. Po druhé, čo znamená chvíľu, to ešte stále nebude koniec? Keď sme preliezli aj ten 10%-ný brdek, spýtal som sa ho, či sme už hore. Ešte sa trochu „zhoupnem“, ale to najťažšie už máme za sebou. To „zhoupnutie“ boli 2 alebo 3 výjazdy do 8-10% a potom už naozaj prišiel zjazd, comp mi nakoniec zaznamenal maximum 16%.

Svojim záchrancom som v zabijakovi odskočil, tak som zjazd trochu viac pustil, aby som si spravil náskok a keď ma dobehnú, pokúsim sa uvisieť až do cieľa. Po odbočení na hlavnú cestu do ďalšieho stúpania som ale hneď zistil, že dnes už veľa vody nenamútim. Našťastie vďaka svojmu talentu a skúsenostiam mám riešenie na každú kritickú situáciu, ak čítajú aj mladé cyklistické nádeje, robte si poznámky, raz toto tajomstvo zužitkujete: cyklistika je tímový šport, preto ak ja už nevládzem ťahať vlastnými silami, začne ma ťahať kŕč :-) Teraz tento „tímový kolega“ potiahol obidvoma nohami a zdalo sa, že je vo forme a bez prestávky vydrží celých zvyšných cca. 55 km. Nechcel som ho utýrať a spláchol som dávku magnézia, no vždy keď som trochu intenzívnejšie pritlačil do pedálov, po chvíli mi zaťukal na stehná, že rád pomôže. Díky, ale radšej som zvoľnil a na konci stúpania sa zavesil za dvoch borcov, v každom ďalšom kopci mi odskočili, aby som sa vždy v zjazde dotiahol späť a spolu sme prišli až na druhú občerstvovačku. Žiaľ, moji záchrancovia ju vyriešili rovnako ako tú prvú a musel som sa zmieriť s tým, že zvyšných cca. 40 km pôjdem sám. Najmä keď chalan opustil bufet predo mnou a ja som sa ešte zastavil na cikpauzu, škoda, v cieli boli skôr o cca. 10 minút, možno by som ich tempo naozaj vydržal. Po niekoľkých kilometroch ma dobehol chlapík s tou treťou dievčinou z balíka, onedlho sme križovali hlavnú cestu a zabudol som, že niekde tu by malo prísť k deleniu dlhej a strednej trasy. Automaticky som išiel rovno za nimi, dvaja usporiadatelia na mňa niečo kričali, ale unavený mozog to vyhodnotil iba ako nezrozumiteľné zvuky bez nejakého významu. Keď som zrazu zbadal na asfalte šípku rovno a číslo 212, vedľa nej šípku doľava a 136, mali ste vidieť tú bleskovú reakciu, ako som zdesený strhol barany doľava. A od hrôzy sa skoro aj prežehnal, fujtajbl, rovným smerom číhala istá smrť :-)

Odteraz to už bolo naozaj sólo, v 35 stupňovej horúčave ma čakali ešte 2 stúpania, lenže to neboli normálne kopce, ale píp kopce. Za „píp“ si dosaďte akékoľvek sprosté slovo, nemôžete sa pomýliť. V normálnom kopci idem dlho hore a hneď za vrcholom dlho dole, v týchto „píp“ dlho hore, na vrchole potom niekoľkokrát prudko dole-hore-dole-hore a až potom konečne dlhšie dole, fakt to bol píp píp píp terén a ak tu naozaj žili mamuty, podľa mňa vymreli dobrovoľne :-) A poctivka kŕč chcel stále ťahať, mal som ešte 1 magnézko, ale radšej som si ho šetril na horšie časy, keď sa svaly úplne zaseknú. Skúsil som si nohy rozhýbať pohybmi do strán ako na otzim, ale ešte sa to zhoršilo a jediným riešením bolo, že už do 3-4% som zhadzoval na malú pílu, nožičky kmitali na ľahkom prevode, ťah dopredu žiadny, svákovia by ma nepochválili :-) V poslednej dedine pred cieľom ma dobehol jeden chalan, čím ma celkom prekvapil, bol som presvedčený, že veziem „červenú laternu“. Bola tam rozkopaná cesta a usporiadateľ na mňa kričal, nech idem vľavo, no jasne, cez výkop asi nepôjdem. Ďalší usporiadateľ zastavil protiidúce autá a tiež kričí, že mám ísť doľava a ukazuje na trávu medzi domami. Si robíš prdel? Nerobil, smerovala tam aj šípka na ceste, tak som si šupol tento cyklokrosový špeciál zakončený betónovým rigolom s vloženou drevenou doskou, ktorá bránila návratu na asfalt saltom cez barany. Ten chalan išiel za mnou a bočnými uličkami sme sa vrátili na hlavnú cestu, čudoval som sa, prečo ma nepredbehne a keď som sa obzrel, už ho nebolo, zmizol ako duch. Hmm, buď vôbec nepretekal a niekde tam býval, alebo poznal tajnú skratku, alebo to bola fatamorgána. Nečudoval by som sa, ak C bolo správne :-) Asi 2 km pred cieľom som ešte predbehol horákistu, ktorý pretekal na Mamut Bike a pri vjazde do Přerova som zistil, že mi ostal v háku a na cieľovej rovinke ma prešprintoval, tak snáď som aspoň jemu trochu pomohol k lepšiemu výsledku. Ja som sa po zámkovej dlažbe už len pomaly dodrncal do cieľa a teraz rozmýšľam, že som si celú túto reportku mohol ušetriť. Stačilo napísať jednu vetu - pozrite si výraz v mojej tvári na fotke pri prejazde cieľom, ten hovorí za všetko :-)

Ak si náhodou myslíte, že týmto dnešná paródia skončila, asi ma dobre nepoznáte. Hľadal som najbližší tieň, na tráve pod stromami bolo plno, tak som sa postavil pred nejaké garáže. Dal som si to druhé magnézium a pozvoľna som začal zisťovať, že onedlho možno zapikujem do zeme a využijem služby miestnych záchranárov, chvíľami mi totiž začal štrajkovať zrak, sluch, svet sa roztočil viac ako bolo zdravé a pridal sa aj čudný pocit v žalúdku. Potreboval som si sadnúť, na zemi bol štrk a prach, tak som sa zboku posadil na hornú rámovú trubku, ale nebolo to ono. A reku, prach si a v prach sa obrátiš, aj tak si tomuto dresu dnes urobil len hanbu a trocha špiny mu už neuškodí, zvalil som sa do toho bordelu a po chvíli som sa už našťastie cítil lepšie. Akurát „tímový kolega“ stále nepochopil, že sme už v cieli a môže si dať pohov. Neboj Duško, potiahnem až do hotela a možno aj zajtra v aute, nech si čím skôr doma. Jednoducho charakter, ak by som zmenil klub, jeho beriem určite so sebou :-) Ale nebol som s kŕčmi jediný, dorazil chalan na horáku, s trpiacim výrazom ledva zliezol z bajku a chodil ako Forrest Gump, keď mal na nohách tie lešenia :-) Lenže na rozdiel odo mňa mal k dispozícii 4-členný podporný tím, ktorý mu doniesol pitie aj jedlo, takže trochu rozširujem svoje želanie a okrem domestičky na trať poprosím aj 4 cicušky do cieľa. A aspoň jedna z nich by mala byť zdravotná sestra, lebo lepšie to už so mnou asi nebude :-) Na nohy ma postavila dopitá fľaša s vodou a stupňujúci sa hlad, opatrne som vstal a prešiel checklist ako pilot lietadla pred vzlietnutím. Nohy? Check. Žalúdok? Check. Hlava? Staršie trvalé poškodenia, inak check. Odviezol som sa k výdaju jedla a pozrel si aj vyhlásenie výsledkov MTB, najviac ma očarila kategória gravel - mala len jedného účastníka a tým pádom iba víťaza. Chalan si žije môj sen, na ďalšie preteky už jedine na graveli :-)

Video: www.youtube.com/watch?v=q5eQOrvGS9o

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:       134,28 km
Nastúpané:               2110 m
Čas (oficiálny):         5:24:55 h.
Priemerka:                24,95 km/h
Maximálka:              68,77 km/h
Poradie:            139 zo 142 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 25 z 26