Na tieto preteky som sa spočiatku tešil, ale s blížiacim sa termínom štartu som bol čoraz nervóznejší. Ani neviem, či ma viac mátalo nešťastie z minulého roka alebo strach z rýchlych presunov po asfalte, kde som sa dosť bál to rozpeckovať. Lakte a kolená si veľmi dobre pamätajú ako chutí lízať tvrdý asfalt. Raz ma tam vtedy vynieslo. Len, len, že som to zvládol... V piatok, deň pred pretekmi som večeral nejaký prívarok a dve vajcia. Nie vlastné... :-) Keď som ich jedol, behali mi hlavou rôzne myšlienky, čo to spraví s vetrami. Reku, keď bude treba, vytiahnem na trati aj nešportové ťahy. Len nech vietor nefúka zozadu...
V sobotu ráno nás už vezie náš nehrajúci kouč do Duchonky. Z Hlohovca cez Ripňany je to veľmi zaujímavá, technická cesta. Húpačky, zákruty, makom olemované polia. Pekné to bolo. V protismere nás míňa nejaká škoda 105 s cesťákmi na streche a bliká sprisahanecky na nás. ;-)
"Asi tiež idú na nejaké preteky." smejeme sa.
Pred Duchonkou sme zastavili, malý Marek neocenil tú pestrú jazdu a bolo mu dosť šoufl. Tak sme zatiaľ s Jurom pofotili Topoľčiansky hrad, resp. to, čo z neho zostalo a vyrazili sme do samotného dejiska pretekov.
Ešteže sme prišli medzi prvými a mohli zaparkovať na normálnom parkovisku. Na prezentačke sa ma slečna pýta na doklad o zaplatení. He, voptimistka! Si myslia že v dobe E-bankingu budem stepovať na pošte so šekom, ako nevoľník. Nekompromisne som trval na tom, že to bolo hradené prevodom a basta. Nakoniec povedala O.K. a už si s Jurom vykračujeme s igelitkami, ako mongoli po nákupe.
Počasie vyzeralo prijateľne, tak som sa rozhodol, že prezujem zadné koleso. S týmito traktorákmi by to išlo po suchom teréne dosť blbo. Vyťahujem nový plášť semislick Michelin Wildgrippen Country. Uvidíme ako to pôjde, žrebče. Ešte ma Juro trocha zahanbil, keď mi vysvetloval symboly šípiek na plášti. :-) Mňa - starého mazáka bude poučovať nejaký ani nie ročný MTB holobriadok?
Je piatok večer a okolo 22:00 kotvím pred turistickou ubytovňou vo Svite. Stále leje (- zle je). Bájk sa ani len neunúvam vybrať z kufra, šak predpoveď je upršaná až do utorka budúceho týždňa. Líham si zamračený rovno spať. V noci sa ešte dvakrát budím. Raz nepočujem nič... parádička, aspoň že prestalo pršať a druhýkrát ma budí spustivší sa lejak. Zvoní mi budík a môj pohľad smeruje k oknu. Sákriš, prší. Hádžem do seba rožok a kecám s bajkermi odvedľa. 
Obaja sú vyškerení pod paplónmi. Vsjó jásno - začem bukvi. Kecáme chvíľu o odpružených vidlách a potom vravím, že sa idem mrknúť na štadión, či nejakí šialenci aj odštartujú... Ajhľa. Prichádzam na štadión asi pol hodiny pred štartom Krejzi a prestáva pršať. Hŕstka bajkerov už postáva na dráhe. Tak čo teda? No ja neviem... O.K., tak idem na to! Utekám sa prezentovať a potom k autu. Švihom sa prezliekam a skladám bájk. Rýchlo mobil do sáčku. Na fľašu kašlem, šak mi nalejú na prvej občerstvovačke a v tomto počasí toho zas až toľko nevypotím. Zdá sa, že mám všetko... ááá ešte foťák do kapsy. Beriem kompakt, tridsaťtisícový digitál neriskujem. Do hlásnej trúby usporiadatelia vykrikujú, že sa máme ešte všetci čeknúť skenerom a postaviť na štart. To sú fofry, to sú fofry... ŠTART!
Na samom začiatku bola túžba. Odveká túžba človeka po lietaní. Človek stojaci kdesi na svahu, zasnene pozorujúci ničím neobmedzený let vtákov a závidiaci im ich voľnosť. Túžba prežívať také isté neopísateľné pocity vzrušenia, radosti, slobody a splynutia s prírodou. Možnosť byť aspoň na chvíľu jej súčasťou. Čo bolo v minulosti nereálne, je dnes už samozrejmé. Núka sa hneď niekoľko možností. Azda najjednoduchším spôsobom dostať sa do vzduchu bez väčších nárokov na techniku, 
Týždeň som si poležal v nemocnici a termín (Drásalu) sa blížil. Na prípravu mi tak ostal v podstate necelý mesiac. Navyše sa mi do toho vmontoval patričný stres z novej roboty. Naučiť sa rýchlo robiť s novým programom a dokončiť prácu, ktorá týždňovým pobytom v nemocnici dostala sklz. Takže naháňať kondičku som mohol začať až v polovičke mesiaca a aj to len na cesťáku, lebo do terénu s obviazanou rukou sa mi veľmi nechcelo. Týždeň pred týmto cyklomaratónom, som ešte s (Jurom M.) a Tomášom absolvoval menšiu generálku v (Karpatoch). Juro sa obával, že budem na neho nadávať ako pohan za ten kopcovitý výlet. Až odjazdený Drásal ukáže, že by som si jazyk iba zbytočne dral. 
Všetky moje doterajšie pobyty v Chorvátsku pozostávali z kúpania a polihovania na pláži, zmohol som sa akurát na túžobné pohľady smerom do kopcov, ktoré takmer vždy boli až príliš blízko.
Klasika! Zase jedna z tých pokrčených zamračených sobôt, kedy sa človeku nič nechce. Pred chvíľou mi volal Robo a pýtal sa, či s ním nechcem ísť bicyklovať, ale zbabelo som sa vyhovorila. Teraz ešte nie, možno po obede… S pocitom beznádeje som sa poobzerala po byte a vrhla som sa na domáce práce. To som radšej mohla ísť bicyklovať … :-( 
Pôvodne sme chceli ísť s Jurom M. na cyklomaratón do Detvy. Lenže mal týždeň pred dovolenkou a nechcel sa úplne doničiť, tak vymyslel alternatívu turistického cyklovýletu. To som ešte netušil, čo to znamená. Turistika? To akože sa nebudeme nahánať? No dobre. Plánovaný termín v sobotu bol preložený na nedeľu, lebo v piatok predpoveď na sobotu nevyzerala priaznivo. V sobotu uvidíme, ako to bude vyzerať v nedeľu. Takže teda v nedeľu ráno o pol siedmej na hlavnej železničnej stanici sa stretneme. Kto z posledných viet nie je dezorientovaný, môže čítať ďalej.
Po viacerých ročníkoch Rock FM maratónu sme často mali pri pive reči o tom, či tá tristovka je maximom čo zvládneme. Hlavne, keď sme sa necítili byť úplne zničení. Jožo Dubovský voľakedy pracoval na SHMÚ a rozprával, ako za dva dni šiel na Kojšovkú hoľu. Najprv sme nevedeli ani kde to je. Pri Košiciach - odpovedal. No a čo tak to prejsť za deň? Takto sme plánovali túto akciu ako partia hádam 4 roky. Vždy do toho čosi prišlo, či sme šli do Dolomitov. Dubákova cyklistická dvojička Zdeno Repôň nás už skoro na to vlani nahovoril. Ale nevyšlo to.
Členovia Piešťanského Tlapa teamu (a možno aj ďalší) usporiadali minulý rok celkom zaujímavý maratón, bol poňatý trochu turisticky, čo sa mi páčilo a jeho trasa prechádzala zaujímavými pasážami Považského Inovca. Vtedy som sa ho zúčastnil a neľutoval som. Tento rok bola trasa dlhého maratónu upravená, nebola plánovaná "tursitická" prestávka na Duchonke a tiež profil trate sa mi zdal náročnejší. Príhlásil som sa teda naň a spolu s Timom a Tomášom sme v horúce sobotné ráno vyrazili do Piešťan. Keď píšem horúce niečo tým naznačujem. Minulý rok som sa v Banskej Štiavnici takmer uvaril a závod som nedokončil (podaktorí vtedy skončili s dehydratáciou v nemocnici...). Trochu som sa obával, či tých 85 kilometrov a okolo 2000 výškových metrov nebude v takom počasí na mńa príliš. No veď uvidíme.
15.6.2002 - Bratislava-Jasná 301 km, 11. ročník 
Ďalšia zmena bola v tom, že za posledné tri dni riadne napršalo a trať bola blatistá. Zďaleka to nebol Horal, ale aj úseky čo sa dali vyjsť na biku sa stali nevyjazditeľnými a miernejšie úseky sa šli tiež ťažšie. Skrátka osobne som neveril že niekto pôjde dve kolá. 
Read more: Horal 2002