Cyklovýlet z Plaveckého Podhradia do Bratislavy, 30.6.2002

Je nedeľa ráno, pol šiestej, nemôžem sa vymotať z baraku, lebo v duchu permanentného zabúdania sa stále kontrolujem, či mám všetko čo potrebujem so sebou.
"Foťák? Přítomen.
Rukavice? Tadý.
Traťovky? Tuú, tu smé.
Peniaze? Aké, kde?"

6:05
Konečne som na ceste na stanicu. Áut je málo, svištím si to vyrovnanou rýchlosťou 20 km/h a stále pozerám na hodinky, aby som to stíhal načas. Nakoniec som aj prišiel načas. Asi až moc skoro, lebo Tomáš a po ňom Juro meškali. Ale stihli sme to našťastie. Povybavovali sme čo bolo treba a o siedmej už jacháme na Zohor kde prestúpime na železničnú električku či čo to bolo to pomaľované čudo zač. Ujco, dofajčievajúci cigaretu si zopárkrát bláznivo kýchol až som si myslel, či sa náhodou nehrá na gangstra. Uapčííííííííáááááááááééééééch.

8:05
Sme v Plaveckom Podhradí. Osamelí na železnici ako v spaghetti westerne. Tam zisťujeme, že už je celkom teplo tak sa preobliekame a pripravujeme na výlet. Juro sa nevie vytešiť do sýtosti s Tomášovým fullom za hriešne peniaze. Stvára na ňom zveriny a vidieť, že by ho bral všetkými desiatimi. Ja si ho po prezlečení vyskúšam tiež. Držím si od toho patričný odstup aby mi nezačali svietiť očká a bol by som stratený. :-).

8:15
Vyrážame a prvý smer je po modrej hore k zachovalej zrúcanine hradu nad Plaveckým Podhradím. Hore vedie ťažký kamenistý terén a na niektorých (skoro všade :) miestach musíme tlačiť. Za nejakú polhodinu sme hore, spotení ako roboši a fotíme hrad zo všetkých možných uhlov a výhľadov. Hrad je zachovalejší ako Pajštún ale aj tak mám pocit, že je to ruina. Zázrak, že tie múry a vežičky ešte držia pohromade. Motá sa tu nejaký hradný pes. Možno je to duch.

9:00
Odtiaľ sa vydáme smerom na Vápennú, jeden z plánovaných bodov výletu. Medzitým sme jazdili dole, tlačili hore, okrem Tomáša samozrejme. Hnusák jeden.
Dostali sme sa až k bodu s egyptským názvom AMON. Možno aj RAMON, ktovie. :-)
Stadiaľ smerom na Vápennú cez Klokoč. Tam sa dostávame celkom prijateľným horekopcom. S Jurom trošku potlačíme, Tomáš vyšliape. Potreboval som sa trošku posilniť a tak som na Klokoč prišiel až po nich.

11:00
Sme na Klokoči, kocháme sa, čumíme do mapy, kde to sme a čo vidíme a kade pôjdeme. Juro ma upozornil na rastliny, ktoré vyzerajú ako židovská svieca. Vraj aby som sa pozrel na jeho webstránku z minuloročného {Karpatského cyklomaratónu}. Zaujímavo to vyzerá. Aj tie uschnuté rastliny, ktoré tu tiež trčia ako memento.
Potom sme sa vydali na tú Vápennú. Máme ju po ľavej strane a šliapeme na celkom prijateľnom lesnom chodníku. Nie je často používaný, zopár popadaných stromov zavadzia. Raz sa mi nechcelo zosadnúť poriadne z biku, len tak obkročmo som prekročil strom, horná trubka mi riadne buchla do rozkroku a chvíľu som rozmýšlal, či by nebolo lepšie, keby som si radšej udrel gule.
Chodníčkom sme sa dostali na značkovaný zeleno-červený chodník až hore. Vidieť, že motorkárski hulváti tento kopec poznajú. Po chodníku sa nielenže nedá jazdiť ale miestami je problém vôbec chodiť. Milión rozdrobených šutrov. Myslím, že to bude problém aj zjazdiť.

11:40
Vápenná.
Konečne. Vyšliapali sme tam teda naozaj zaujímavým traverzom. Ale nejako sme sa tam vyštverali a naskytol sa pekný výhľad na Karpaty. V diaľke naľavo vidieť jadrovú elektráreň a za ňou sa rysuje pohorie. Smerom na Bratislavu vidieť malú tyčinku na kopci. To je Veľká Homola a jej rozhľadňa. Po pravej strane ako bradavica v pohorí trčí Vysoká. Naozaj je tu pekný výhľad. Tak sme sa vytešili, pofotili, pokecali, poštudovali ako ďalej. Tomáš vravel, že keď už sme tu, mali by sme využiť zjazd po červenej dole smerom na Sološnicu. No jasné, známa choroba strunkáčov. Má celopéro a jediné na čo sa na výlete teší, je brutálny zjazd. :-) Ale našťastie sme ho prehlasovali a vrátili sa po zelenej naspäť smerom na Sklenú Hutu a potom na Červený kameň. Na Mesačnej lúke, či kde, chvíľu blúdime. Medzitým zase niečo polezieme, potlačíme, pri prameni (dočapoval som vodu) sa pomotáme až sa vymotáme a pokračujeme ďalej. Za prameňom preskakujeme a prenášame sa cez jeden strom za druhým. Ešteže Juro predtým zahlásil, že turistika končí (to akože už nezosadneme z bikov? :-) a začína cyklistika. Potom po pár kilometroch, nechutne podmočený ostrý a ťažký dolekopec. Bahno a šutre - skoro ako Rolling Stones. S Tomášom to horko-ťažko zjazdujeme, Juro opatrne schádza, či skôr beží, alebo vlastne roluje, lebo zastaviť sa na tom moc nedá. No lepilo mi zhusta. Potom to už bola tá spomínaná cyklistika. Väčšinou sme zjazdovali po parádnych cestách, cestičkách. Po sobotnom daždi sme mali obavy, či to nebude všetko pod vodou ale jediné čo tu je mokré, resp. vlhké, je vzduch. Chladný vlhký vzduch. Jazdí sa celkom dobre. Už si po celotýždňových aktivitách riadne cítim nohy. Včera som to asi definitívne zabil hokejbalom. Nevadí, dám si nejaký čas od neho pokoj.

13:00
Sme na Sklenej Hute. Začína mi nejako blbnúť zadná brzda. Páka ide tuho a kladie dosť veľký odpor. Normálne neviem dávkovať brzdenie vzadu. Našťastie vládzem šliapať do kopcov len mi to ide pomalšie ako inokedy.
Prešli sme Sklenú Hutu a šliapali do kopca smerom na Egreš. Pred križovatkou značiek som si po ľavej strane všimol osadený kríž. Voňal novotou. Potom odbočka doprava a zjazd.
V zjazde sme sa potom napojili na zvážnicovú vrstevnicovú lesnú cestu po ktorej sme svišťali ako blázni až sme sa dostali dole do doliny. Odtiaľ znovu sa vyštverať na druhý kopec a za ním je čo nevidieť Červený kameň. V zjazde mi tí dvaja ušli takže som ostal pred križovatkou čumieť na cesty ako teľa. Cesta suchá, stopy žiadne, vyťahujem mapu a dedukujem, ktorou že cestou sa to na ten kameň dostanem. Trafil som na prvý krát.

14:00
Červený Kameň
Obaja už šrotujú hotdogy, pijatika. Juro paroduje nedávny film v TV a žmýka z čelenky piaty element. Hotdog si dávam aj ja, reku aspoň raz denne teplé jedlo. V duchu spomínam pritom na vtip o ruských prostitútkach, ktorý nehodlám teraz pri jedení rozprávať, ako nadávajú na ťažké časy.

"Ja som už tak na mizine, že som ochotná dať aj za pár kopejok" vraví prvá.
"Ja som taká hladná, že dám aj za tanier polievky" vraví druhá.
A tretia na to "Ja dávam fajku zadarmo"
"Zadarmo?" pýtajú sa tie dve.
"Je mi taká zima, že som rada, že mám aspoň chvíľu niečo teplé do huby"

Tak sme tam teda kecali, trošku pokecali o Horalovi a ja si medzitým pozerám mapu a pýtam sa, kade teraz pôjdeme. Vraj okolo Papierničky. Pôjdeme obzíznuť ctených posrancov. Ak nás pustia samozrejme. Ešte si Juro dočapoval kamelbak a mohli sme vyraziť. Okolo Paprierničky jastrím očami ale nič pozoruhodné som nezahliadol. Jedine veľkú bránu s nápisom ZVERNICA. Aspoň viem, kde tých poslancov chovajú, než ich vypustia na slobodu.
Za Papierničkou sa končí asfaltka a začína dlhý, tiahly, rovnomerný stupák. Veľmi dobrá lesná cesta takže sa mi darí celkom dobre zdolávať prevýšenie. Tomáš sa za mnou zavesí a na vrchole ma obehne lebo chcem odfotiť pachtiaceho sa Jura.

15:00
Dobieham ich na križovatke zelenej-modrej-žltej na Kuklu. Zase sa chcú kochať. Tak teda znovu šliapeme hore až kým nás skaly nezastavili. Pred skalami Juro len pohodil bike a keď som videl, že vyhliadka je o riadny kus vyššie tak som ostal pri bicykloch a pri tej príležitosti sa aj prezliekol naľahko. Tomáš si svoj drahocenný klenot zobral na plece ako kabelku a išiel s ním. Keď sa vrátili, Juro ďakoval Tomášovi, keď mu odporúčal, aby nechal bike dole. :-)
Mne už tie vyhliadky na dnešný deň úplne stačili. Takže už pôjdeme vlastne po normálnych terénoch. Vraciame sa z Kukly a stáčame to smerom na Zochovú chatu po žltej značke. Na Zošku došliameme, prepedálujeme a po chvíli jazdy po asfaltke trochu blúdime. Malý problém s trafením na žltú značku po nejakej slabej štvrťhodinke vyriešime. Furt sa ma pritom pýtajú, kade som to išiel dole v nedávnych pretekoch KHD 2002.
Ja len "nejako to tu nepoznávam, toto mi nič nehovorí, musíme ísť niekam naľavo, žltú máme po ľavej ruke" veselé to bolo.

Nakoniec sme tam teda trafili. Teda niektoré úseky tej žltej značky sú fakt výdatné. Našťastie vyšliapateľné. Dochádza mi pomaly voda. Za lúkou sa napájame na červenú a pri prvom stupáku už zisťujem, že ma definitívne zrádza prešmýkač. Nechce sadnúť na najmenšiu pílu. Ani keď dám prehadzovačku na najmenšie koliesko, čo doteraz vždy zaberalo. Dosť ma to začína otravovať lebo nemôžem tak držať nejaké tempo a v stupákoch mi obaja pomaly utekajú. Navyše zadná brzda už úplne blbne. Dosť sa bojím aj zjazdovať, lebo neviem, kedy prekonávam odpor páky a kedy už brzdím. Kua. Tomášovi som pred chvíľou ukázal, akú mám vôľu na zadnom náboji kolesa. Pred mesiacom to bolo v "servise". Zrovna tento problém a plus iné veci som si nechal opraviť. Odflákli to. No nejako to už dnes dojazdím.
Pred Skalnatou ma pri obchádzke čaká Tomáš, aby som čírou náhodou nezačal tlačiť bike hore. :-) Za Skalnatou mi už došla voda, tak sa celkom teším na Babu a rozmýšľam, či nepôjdeme radšej do toho motorkárskeho bufetu lebo ten pri vleku je snáď "Najlepší, najlacnejší a najúžasnejší" v celom okolí. Juro mi vravel, ako sa tam kedysi takmer pobili s bufetárom. Nuž, dostať fliačik vyprážaného syru so siedmimi hranolkami je asi fakt adrenalínová bomba. Aby tam aj sprosté Horalky stáli tuším 15 korún, to už je vrchol drzosti a nenažranosti. Ešte tam však stále nie sme.

16:45
Pred Čmeľkom sme tiež uhli a obehli sme ho z pravej strany. Trošku to ľutujem. Keby som mal bike v poriadku, tak by som si rád vyrovnal účty s Čmeľkom za ten nedávny hnusný výšľap na KHD 2002. :-)

17:00
O chvíľu sme na Babe a ideme do motorkárskeho bufetu. Tam sa posiľňujeme, pochlastávame, ja dojedám posledné zvyšky chleba. Rozprávame sa hlavne o práci, o internete a tak. Práve sa tu objavil Juro Haluška. Vyzerá na tom cesťáku medzi tými okombinézovanými koženými motorkármi krehký ako baletka. Keď počujem ako tí motorkári túrujú tie kone na kolesách tak im pripomeniem to video maníka, ako imitoval zvuky motoriek. Dá sa to niekde nájsť na internete.
"Hóóóóóndáááááááááááúúúúúmmmmm". :-)
Tetka v bufete mi ochotne napustila čistej vody do fľaše, vytlačil som do nej Penco gel. To mi už domov vydrží aj keby čo bolo. Boli časy, keď som na Babu chodil bez fľaše. Tak sme sa teda vybrali do Blavy. Hneď v prvom stupáku za asfaltkou som ušiel Jurovi a Tomáš nám. Ten nás počkal pod Konskými hlavami. Vybral som sa prvý, reku nech Tomáš počká na Jura. Išiel som s úmyslom vyšliapať koľko sa len dá. Vydržal som tuším len po čistinku. Tam ma obehol Tomáš a ja sa už zúriac upokojujem, že to je dnes dúfam naposledy, čo ten hnusák vyšliapal kopec, ktorý musíme my s Jurom vytlačiť.

17:50
Hore nás čaká, odpočinieme si a vyrážame ako kobylky na Biely kríž. Celú tú cestu sme prefrčali ako rýchlik. Aspoň mi to tak pripadalo. Cesty prevažne suché, močarina za Turecákom tiež. Tomáš nás počkal na asfaltke pri Horvátke. Odtiaľ na Biely kríž. Mne už prešmýkač viac nejde ako ide. Štve ma to čoraz viac a nadávam na toho servismena, čo sa do toho montoval a nakoniec sa na to vysral.
Biely kríž je tu, rozhodujeme sa, kam pôjdeme na pivo. Prehlasovali ma, ide sa na Kamzík. Tomáš vraví, že nám ukáže jednu peknú cestičku od Troch dubov. Juro zase spomína na cestičku, čo nám Alan vravel kedysi na Cementárke. Nevieme sa dohodnúť, či je to tá istá cestička. Tak teda ideme najprv mojou a potom Tomášovou verziou. Za horárňou na Peknej ceste odbočujeme doprava hore a vchádzame po lesnej ceste. Vychádzame dodriapaní pod Troma dubmi a teraz ideme tou jeho verziou. Mám dojem, že ten chodník je vlasne akési pokračovanie. Vychádzame za Chlmcom a po traverze sa dostávame na Kamzík. Som prekvapený, že stále vládzem šliapať do kopca. Ešte nás na tom traverze predbehol nejaký naľahko nahodený biker.

19:30
Na Kamzíku nám Juro za odmenu kúpil na želanie kofolu a sebe si doprial zase pivečko.
Zase sme kecali o výlete, o foťáku, o výžive, spaľovaní tukov-cukrov-svaloviny pri bikovaní a podobne. O chvíľu si k nám prisadol s lačnými očami pauzujúci biker Rasťo C. Kým sa definítívne dá dohromady zo svojho zranenia, to ešte chvíľu potrvá.

Potom sme sa rozlúčili, ja som si to rozfofroval domov po žltej ako blázon, bola úplne prázdna. A vôbec, zjazd z Kamzíka dole po žltej do Rače, ten sa mi vždy páčil. Rovnako ako celý dnešný výlet. No, skoro celý výlet. Neznášam tlačenie bicykla. Na tacháči mám najazdené-natlačené 90 kilometrov. Rátané od Plaveckého Podhradia. Ani nechcem vedieť, koľko to výškových metrov. Počasie vyšlo, takže sme si dnes dobre zablbli. Howgh. Idem sa dať dohromady. :-)