Extreme-Bike maratón 2002

fPotom to už bolo len také dlhé čakanie na štart. Juro mi nechcel veriť, že štart je až o 10:00 hod.
"Načo sme sa sem trepali na ôsmu?"
Minimálne do tej deviatej to mohli natiahnuť. Teda aspoň pre tých, ktorí sa prihlásili a zaplatili všetko vopred. S tými je predsa najmenej roboty, no nie? Ale nejako sme to už prečkali. Išiel som pozrieť aj Jura Malatína, trocha sa rozjazdiť, občas s niekým prehodiť slovo...
Práve si to šliape predo mnou nejaký chalan, na zadnej prehadzovačke má namotané chumáče slamy. Poznám to, lebo pred chvíľou som si vyberal z tých miest trávu aj ja. Zavolám teda na neho, chalanisko sa obzrie, ukazujem a vravím mu, že má trávu v prehadzovačke. Trošku ma prekvapila jeho reakcia. Bez slova sa otočil a šliapal si ďalej. Asi mi nerozumel alebo mi nechcel rozumieť. Potom som si ešte tošku zajazdil, rozohrial nohy. Pochvaľoval som si nový zadný plášť. Sedel dobre.
Ku štartu sme sa zbiehali na tom istom mieste ako v minulom ročníku, posledné pokyny, minúta ticha. Všimol som si tam nejakého maníka s Favoritom. No dúfam, že tento tu nechce dnes pretekať...

Vidím, že cieľ je na rozumnejšom mieste ako minule. A vôbec, Extremebike vzal kritiku z predchádzajúceho ročníka za správny koniec. Je tu ambulancia, dve sprievodné terénne motorky, zmena trate. Tá je iba avizovaná, takže až na trati zistím, čomu to vlastne hovoria zmena.

Odštartoval som zo zadného radu. Chcel som, aby náš kouč nasnímal štart ako som to spravil ja pred týždňom na HD 2002 a potom mi foťák podá. Vychádzam na cestu. Hlavný balík je už dávno v riti. Ešte nastavujem program na foťáku, aby som sa už s tým na trati nezdržoval. Jednu fotečku a vyrážam do boja. Dostali sme sa na akýsi nadstavený prívesok trate. Je to veľmi zaujímavá lesná cestička. Klasická jednokoľaj, predbiehať sa veľmi nedá a keďže som na chvoste, tempo diktujú teraz iní, aspoň zatiaľ. Síce mi tí rýchlejší zdrhnú ďalej, ale zatiaľ to šliapem na zahrievacích prevodoch. Viem, čo ma zachvíľu čaká za stupák. Tam si zablbnem. Trasa je veľmi pekná, ale dosť nevhodná na počiatočný nápor bikerov. Trošku ma to serie, lebo pred cieľom by bol tento lesný chodník doslova vychutnávaným bonbónikom. Pri prvej príležitosti sa skúsim predrať trochu dopredu lebo takýmto slimačím tempom sa nikam nedostanem. Na priehrade preto šprintujem a obieham nejakého pohoďáka sprava.
"Sprava!" zahlásim. Chlapíka div neklepne pepka.
Pepka však chytá mňa. Keď bude každý takto šokovo reagovať, tak to budem radšej nabudúce ticho. Kúsok asfalt a znovu do lesa. Ten istý problém, čo pred chvíľou. Veľká hrča bikerov a problematický vstup na lesný chodník, mimochodom tiež veľmi pekný. Takéto technické jazdenie milujem. Len nie s tým hadom bikerov, čo sa tiahne pred a za mnou. Konečne odbočujeme doľava, na dvojkoľajovú lesnú cestu a prebíjam sa dopredu. Práve míňam Jura a ten sa zaraďuje hneď za mňa. Predo mnou je nejaký maník a baba. Na môj vkus sú tiež pomalí. Teraz sa však veľmi predbiehať nedá, lebo druhá stopa je ťažko zjazdná. Naraz tá baba predo mnou spanikárila alebo čo, lebo v blatovej mláčke spomalila, dostala šmyk, zrýpala sa na pravý bok, maníkovi ostal na pád ľavý bok a keď som to zbadal ja, bolo už neskoro. Brzdu som stláčal až keď bolo predné koleso v jame a to len znásobilo fantastického efektného tigra, ktorého som vzápätí hodil. Keď som bol v polovici premetu, tak som si spomenul na kultový film "MATRIX" a tie spomalené zábery. Toto bolo podobne pôsobivé. Úplné labúžo pre zadného pozorovateľa Jura. Tá grandióznosť, tá technika, tá neopakovateľnosť, to čisté prevedenie, ten umelecký dojem ... hmm ....... to je vzrúšo ...... hmmmm ..... nemám slov, tak sa kochám .... lietam si v povetrí ako vtáááák ...... hmmmmm .................... no a potom som dopadol.

Pád bol možno aj vďaka úplne dokončenému premetu bezbolestný. Tuším som aj zanadával, ale nie som si tým istý. Kruci, brzdiť v blate? Veď to je aicky šmyk! Tak som sa teda oklepal, Juro sa ma pýta, či som "oukej" a či ideme ďalej. Chrbát mám po dopade asi pekne zahumusený. Asi som tú jamu pre ďalších, po mne idúcich pretekárov vytrel pekne do sucha. :-)
Len čo na tie kilá hnoja na mojom chrbte budú vravieť iní bikeri, ktorých hodlám na tejto trati nechať za sebou v hojnom počte? Kašľať na to, aspoň to bude mať zastrašujúci efekt. Bojovo pomaľovaný chrbát. Či skôr domachľovaný?
Nech už je tu ten stupák z Kulháňa. Toto tempo je fakt otrasné. Nejako som sa prebil cez tú "Matrixovú" skupinku a už len v diaľke medzi stromami vidím miznúť akéhosi bikera. Zapájam ďalší piest a dobieham tak pri výjazde na asfaltku zblúdilcov. Tak obľúbené stádové nasledovanie. Všetci otáčajú biky doľava po asfalte. Idem na chvoste, reku času na predbiehanie bude o chvíľu habadej. 
A naozaj. Túto lúku poznám. Aj minule som tu "urobil" zopár pachtiacich sa bikerov. Teraz takisto, akurát sa nechceli nechať. Keby tam nebola druhá koľaj, tak mám smolu. Konečne je tu stupák na Panské Javorie. Strojníkom dole kričím plný ťah a začína sa naháňačka za Jurom.
Práve obieham to chalanisko s Favoritom. Vidím, že to myslel vážne. Na druhej strane, minule bola tá trať dosť rýchla, s množstvom asfaltu, takže s takým cestným bikom s normálnymi gumami by sa to hádam dalo odjazdiť. Každopádne to však podľa mňa nie je dobrý nápad. Hlavne v ťažších zjazdoch a technických úsekoch môže ohrozovať ostatných bikerov.
Neviem ako sa mu darilo ďalej, lebo na čerstvej neujazdenej šotoline ho definitívne nechávam za sebou. O chvíľu sa stúpanie zmiernilo, na čo okamžite prehadzujem ťažšie prevody a predbieham jedného za druhým. V zákrute vidím siluetu Jura. To by mohol byť on. Za ďalšou ho už dobieham a trošku zľavujem tempo na nejaké pokecy. Lenže kopcu ešte nie je koniec, tak na nejaké dlhé bláboly nie je dosť kyslíka. Pomaly sa mu vzďaľujem, až konečne dochádzam na vrchol. {[Scenery?]}Dvaja chalani usmerňujú bikerov doprava, znovu hore. Kua, zase hore? Otočím sa na nich a zarevem, že sú svine. Evidentne sa na tom dobre pobavili. :-)

V polovici stupáku som zoskočil, pofotil desivú scenériu a ten kúsok pobehol aj s bajkom. Nasledoval kaktusový zjazd na prvú občerstvovačku.{[Posledné metre stupáka na Panskej Javorine.]} Tam beriem klasickú zostavu: banán do huby, jonťák tiež, keks do kapsy a jedeme dál. Šliapem teraz po vrstevnici a pomaly začínam chápať, o čom nasledujúce kilometre budú. Celé okolie vyklčované a trošku mi to pripomína krajinku v PC hre Magic Carpet. Na kopci oproti vidím malinkých bikerov a malinké kúdolčeky prachu. Po chvíli sa odpájame od zvážnicovej cesty na lesný vytrasený chodník. Tu sa bude ťažko predbiehať. Tak aj bolo. Našťastie skupinka bikerov sa predo mnou neserie a púšťa si adrenalín v konských dávkach. Ostrá technická zákruta doľava, nejaký chlapík sa tam vyhrabáva z trávy a usmieva sa (asi) nad svojou čaptavosťou. Chytro preniesť bike cez padnutý strom a vytriasačka pokračuje ďalej. Nejaký biker nás ochotne púšťa pred seba. Po chvíli odbočka doprava, do lesa a mení sa aj taktika jazdy. Krátky, výdatný stupáčik, prejazd cez potôčik, výjazd, stupáčik... Tipujem, že na týchto traverzovačkách spľasne viac bikerov, než ich tu v húfoch obieham. Posledný stupáčik, napájame sa na lesnú cestu, ktorá je však vo veľmi dobrom stave a tak sa ani nenazdám a jazdím maximálkou po vrstevnici. Ešte keby tak o 100 metrov nižšie bolo more, to by bola zážitková bomba. Pohodový zjazd končí, križovatka, smer doprava a o chvíľu je tu besný kamenistý stupák. Hore ktosi fotí. Vrchol, zjazd a vchádzame do lesa na nejakú rýchlu lesnú cestu. Úplná pohoda. Dobieham nejakého bikera v modrom. Na rovine ide dosť rýchlo a vyzerá, že ma nehodlá pustiť. Tak sa ho teda držím, makáme ako šróby, občas niekoho predbehneme. Zase rovinka, naraz maník prudko spomaľuje, až dostáva v jednej mláčke šmyk a ja letím znovu ako v prvom prípade. Akurát som ešte stíhal skôr zabrzdiť a akonáhle mi prepadlo predné koleso do jamy, už som letel. Na tigra s kotúľom už nebol priestor a rýchlosť bola privysoká, tak zostalo hodiť už len papuláka. Už si nepamätám, ako som v tej chvíli začal nadávať.

To už nie je možné aké psie kusy dnes vyvádzajú podaktorí bikeri. Nielenže nevedia odhadnúť ako prejsť normálnu obyčajnú jamu s blatom, oni to musia prechádzať opatrne, aby sa nezababrali od blata a čo sa deje za nimi, ich vôbec nezaujíma. Však tak aj bolo. Zviecham sa z blata, vraždím pohľadom a maník len pokrčí plecami a ide si ďalej. Ani mú, ani bú. Aspoň formálne sa mohol opýtať, či som v poriadku. No proste jebo z lesa. Hlavná vec, že má SPDčka a nevie s nimi jazdiť.

Osamelý a hromžiaci vyťahujem odstrelený bike zo svahu a zisťujem škody. Okrem toho, že som vytrel už druhú mláku dosucha, :-) (mám to teraz na sebe, konkrétne od ksichtu až po tenisky) mám asi oškretú ruku. Na dne tej jamy bol zrejme nejaký koreň alebo kameň alebo som si to rozdrapil o jeho SPD topánku. Neviem, nepamätám sa, tento pád mi až taký pomalý nepripadal.
Lenže po pár výplachoch rany zisťujem, že to bude asi vážnejšie. Vidím tam biele miesta a to znamená hlbokú ranu. Navyše to ani nebolí, čo ma serie ešte viac, lebo to hlbokú ranu len dokazuje. Kým si to čistím, prefičí okolo mňa zopár bikerov. No nejako som si to ostriekal, ale už nemôžem makať naplno. Potrebujem sa dostať na dostupné miesto a odtiaľ čo najrýchlejšie na pohotovosť. Ak sa mi tam dostala infekcia, tak musím minimalizovať námahu, aby sa mi to nerozšírilo. Hýbať prstami aj lakťom môžem, tak nasadám a pokračujem ďalej. O chvíľu odbočka doľava dole, stojí tam jeden maník, naviguje bikerov. Pýtam sa ho ako ďaleko je druhá občerstvovačka. Mobil nemá, vraj asi tri kiláky ďaleko, to bude raz dva. Tak zjazdujem dole. Záver sa zmenil na strašnú oráčinu. Ledva som to na biku ustál. Prejazd cez potôčik, zastavujem. Očistím si tvár a ruky. Chvíľu som sa tam čľapkal, pár bikerov prefičalo. Som stále nasratý na toho mamľasa, kvôli ktorému som spadol. Furt hundrem a čoskoro dorážam na občerstvovačku. Tam sa ma niekto pýta, či som bol pred týždňom na KHD. Pritakávam a vravím, že by som ho aj odfotil, ale som zadrbaný od blata a teraz teda foťák vyťahovať nebudem. Znovu som si vypláchol ranu čistou vodou z občerstvovačky. Začína to už štípať. Občerstvovačka vyzerá, že je v nejakom zašitom teréne. Rozhodujem sa, že skúsim dôjsť do cieľa.

Tak teda vyrážam. Stále len tak na pol plynu. Stupák to nebol nejako hrozný, resp. som na to sral aký je. Na konci ostro doprava, dokonca by som povedal súbežne s lesnou cestou, z ktorej sme to vyšliapali. Tam som už pred seba pustil toho chalana z KHD lebo ma dobehol. Trošku ho to v tom krátkom zjazde v zákrute vyhodilo. V nasledujúcom stúpaní som začul za sebou rev motorky jedného z usporiadateľov. Dávam mu znamenie aby zastavil a dohodnem sa s ním na ďalšom postupe. Pred zjazdom zo zjazdovky mi vraví, aby som zišiel dole, že pre mňa prídu. Tak teda zjazdujem dole, o poznanie opatrnejšie ako minulý rok. Pred dojazdom ma voľakto fotí. Na asfaltke zastavujem a motorkár mi opakuje, že už sem niekto ide a odfrčal. Na mieste, kde ma ten chalan fotil, ktosi meravo a neveriacky sedí. Bike má pohodený obďaleč.
V hornej časti zjazdovky práve niekto hodil tigra. Chvíľu som ho pozoroval. Nič sa mu nestalo, ale asi chytil defekt. Tak ho tam teraz lepí.
O chvíľu vidím známu postavu. Juro práve zjazdil svah. Chvíľu sme pokecali, čo sa stalo, čosi pofotil a o chvíľu odfrčal. Potom už konečne došli s autom, najprv šli naložiť toho, čo tam sedel, zrejme zlomená kľúčna kosť, no a potom mňa. Sanitka vraj nemohla prísť. Už kohosi odkiaľsi viezla. No fasa, dobré mordy sú tu dnes.

V cieli to už bolo veľmi rýchle. Krátke základné ošetrenie, práve prišiel do cieľa Juro M. Ponúka pomoc. Idem sa prezliecť, lebo v tom, v čom sa práve nachádzam na pohotovosť ísť nemôžem. Som mokrý od blata a je mi zima. Čo bolo ďalej, píšem inde.

Teraz k pretekom.
Je vidieť, že Extrémáci spravili kus práce oproti minulému ročníku. Neviem, či ich stála prítomnosť pojazdnej sanitky veľkú energiu, ale v konečnom dôsledku sa vyplatila.
Motorky v lese absolútne neznášam, avšak pri organizovaní pretekov majú svoje miesto.
Občerstvovačky sa mi zdali v poriadku, neviem ako boli spokojní tí pomalší, resp. stovkári.
Trať však bola príjemným prekvapením. Okrem faktu, že som v podstate všetko vyšliapal, ma potešila pestrosť trate. Technické výjazdy, zjazdy, odpočinkové pasáže, rýchle zjazdy, pekné výhľady, minimum asfaltu. Táto trať by mohla ostať tak ako je. Časom sa to pekne vyjazdí, vytrasené zjazdy sa ujazdia, získajú svoju tvár a vznikne okruh, ktorý už ani nebude treba značiť. :-) Každý slušný biker sa ho naučí naspamäť ako bibliu.

Duchonke by som hádam mohol vytknúť jedinú vec. S tým však organizátor asi veľa nenarobí. Neviem ako iní, ale ja mám pocit, že tento pretek nemá takú tú pravú bikerskú atmosféru. Tú dokážu urobiť bikeri, ktorí sa navzájom hecujú, povzbudzujú sa, zaujímajú sa o seba a podobne...
Minulý rok som sa na Horalovi cítil skoro ako doma. Na štarte hromadný bojový pokrik. Takmer počas celej trate sme spolu kecali. Aj úplne cudzí ľudia. Rovnako to bolo na štarte, v cieli pri umývaní sa. Skrátka boli sme bikerská komunita.
Tuná?
Minulý rok sa v cieli vybúrali tuším dvaja bikeri, lebo v zákrute sa úplne nevšímavo bavili dojazdivší bikeri a bránili tým bezpečnému dojazdu.
"Šak čo, ja som už došiel, tí smradi čo len teraz dochádzajú, ma nezaujímajú, no né?" (Svoj podiel viny tam mal aj nevhodne zvolený cieľ. Nedostatok bol už tento rok odstránený.)
Túto sobotu som jedného bikera upozornil, že má v prehadzovačke trávu.
Výsledok? Takmer sa zatváril, že ho otravujem. Na trati takisto. Podaktorí bikeri jazdia doslova nevšímavo, nezaujíma ich, čo sa deje za nimi. Keď tlačia bike do kopca, ani ich nenapadne sledovať, či niekoho nezdržujú. Je to také ťažké byť trochu ohľaduplný? V ťažkých zjazdoch ich nenapadne pustiť pred seba rýchlejších, ktorí sa za tú chvíľu za ním nazbierali. A kopa iných detailov. Viem, že podobné veci sa dajú nájsť aj na iných cyklomaratónoch, lenže práve tu mám pocit najväčšej koncentrácie maníkov, ktorí snívajú o víťazstvách a v nohách a hlavne hlavách na to s prepáčením alebo bez neho jednoducho nemajú.
Ešteže som tam stretol zopár normálnych bikerov. Povzbudzovali sme sa pri štarte a aj na trati, poďakovali sa za uvoľnenie v zjazde, či v stúpaní (ak som vládal, tak som poďakoval tiež :-)

No nič, nabudúce nabehneme znovu, uvidíme ako bude.

Keď prišli po mňa naši na pohotovosť, tak sme chvíľu maturovali, či sa vrátime domov cez Nitru alebo po tej istej trase. Cestou sme si hovorili zážitky, čo sa dialo, čo sa mi stalo. Ten štart sa nakoniec nášmu koučovi nepodaril nasnímať, takže tie moje dva tigre nakoniec boli zbytočné. Ktovie, možno mi niekto dáva znamenie, aby som si nedvíhal ego predbiehaním najslabších. Pred Hlohovcom nás znovu míňa tá istá červená škodovka, s cesťákmi na streche a znovu nám sprisahanecky bliká svetlami.
Keby nie toho zranenia, bol by to dnes náramne vydarený deň.

Cyklomaratón Duchonka 23. 6. 2001
alebo
Čo sa dialo potom

Po odvezení do cieľa som bol už dosť uzimený lebo to mokré blato na mne ešte stále neuschlo. Samozrejme nabehlo zopár čumilov a obzerali si mňa aj toho druhého bikera so zlomenou kľúčnou kosťou. No už ich vidím ako doma vzrušene a s nepredstaviteľným zhnuseným úškľabkom popisujú, aká zabíjačka to dnes na Duchonke bola. A to sme my dvaja ešte nepatrili k tomu horšiemu, čo sa dnes asi stalo. Minimálne ten s rozfaklenou tvárou bol na tom asi horšie. Ale to som nevidel, len počul z rečí.
Na pohotovosti mal biker so zlomenou kľúčnou kosťou prednosť.

Keď som ležal na operačnom stole ja, chirurg s indickým menom sa ma už len s odovzdaným hlasom pýta, či som tiež cyklista. {[Vyzerá to neškodne. Hlavný bordel je ukrytý v ruke.]}Tuším si dnes výdatne zapracoval. Možno teraz píše do Indie list rodičom, že bikeri sa na Slovensku kaličia úplne dobrovoľne a ešte si za to aj zaplatia.
Už druhýkrát sa ma pýta odkiaľ som a papre sa mi s ranou. Čistil, vyrezával odumreté tkanivo, vyberal úlomky. Veľmi to nebolelo. Strekli tam lokálne znecitlivenie. Asi po pol hodine to začal zašívať. Potom mi nakázal, čo mám najbližšie urobiť.
Predpísal mi antibiotikum Cefaclen a kvapky proti bolesti Tramal.
Po príchode do Bratislavy som rýchlo vybral tie medikamenty.

Nedeľa.
Na druhý deň som mal v sebe už dve dávky antibiotík a zistil som, že kvapky proti bolesti sú úplne nanič. Ruka ma bolí ako sviňa, nemôžem s ňou poriadne pohnúť a tie posrané kvapky na bolesť nemajú žiadny účinok. Navyše mi z toho všetkého prestáva chutiť jesť. Ráno som zvládol len pol špekačky. Normálne by som ich zožral minimálne tri.
V doktorovej správe sa píše, že ranu vyčistil, vydezinfikoval, zašil a zaviedol takzvaný gumový dren, ktorý zabraňuje, aby sa rana zrástla a aby prípadný hnis z rany mal ako vytekať. Samozrejme užívať antibiotiká a ísť zajtra, t.j. dnes na preväz. Po obede mi už začínalo byť dosť šoufl. Debilný liek na bolesť ma nielenže nezbavil bolesti ruky, ale dostal ma do nechutne pribrzdeného stavu. Reagoval som na vonkajšie podnety ako prihoretý dement. Ešteže ma vyzdvihla ségra autom a šli sme na tú pohotovosť spolu.
Na pohotovosti, na Kramároch si ranu a teraz vlastne aj riadne opuchnutú ruku pozorne prezrel mladý doktor a vraví, že som si nepekne zranil ruku. No hej, zjebnúť z biku, to nie je žiadna súťaž krásy.
"Kua, radšej nech sa tej ruky ani nedotýka," modlím sa v duchu. Každý dotyk bolestivo vystreľuje do mozgu páliace šlahouny.
Potom mi vraví, že by tú ruku rád ukázal svojmu kolegovi na traumatologickom oddelení a ja už tuším, že tá ruka ma tak kurevsky nebolí len tak, pre nič, za nič.
Tam ma skúseným okom zhodnotí jeho kolega, prehmátne mi uzliny v ramene a pýta sa, či to bolí.
"Nie." Ale už viem nabetón, že je to vážne. Lymfatické uzliny sa neprehmatávajú z dlhej chvíle.
Po krátkom zhodnotení si ujasňujeme tieto fakty:
1. Samotné zranenie je v podstate bezvýznamné, problém číslo jedna je infekcia.
2. Protitetanové očkovanie mám dávno po záruke. Ak som lapil infekciu, ktorá produkuje toxín tetanu, tak som za pár dní v čudu...
3. Pravdepodobnosť, že mám infikovanú ruku je veľmi vysoká, pretože ruka je opuchnutá.
4. Antibiotikum Cefaclen, ktoré som doteraz užíval, je pravdepodobne neúčinné, treba ho zmeniť ale nevieme za čo, pretože nepoznáme infekciu.
5. Infekcia sa nesmie dostať do kĺbu, lebo to už bude ten druhý malér, ak ma nedostane tetanus, zápal by úplne definitívne zničil lakeť, hoci ten samotný je nezasiahnutý.

V prvom rade však treba liečiť pravdepodobné riziko, že mám tetanus. Zahnisanú ruku treba znova vyčistiť. Možno bude treba ranu nanovo otvoriť.
Každopádne však ide o čas, ktorý som si dobre uvedomoval.
Nakoniec som sa rozhodol, že sa nechám hospitalizovať. Zrejme pod vplyvom kurevsky pulzujúcej ruky. Budú mi zatiaľ dávať infúzie Penicilínu, aby zabránili vyčíňaniu tetanu a pri čistení rany sa vyberie vzorka z rany a dá sa na rozbor, čo tam je za infekcia.
Najprv však treba vyčistiť ranu. Nebudem tu dopodrobna opisovať, ako to sakrakurvahovnodoprdele bolelo. Skúsim to opísať takto. Zoberieme si normálny ukážkový vred na zadku. Normálne sa to stlačí z dvoch strán, hrozne to zabolí, hnis vytečie podľa možnosti bez ujmy na zdraví ošetrovateľa. Taký záchvat bolesti môže pokojne skončiť aj s vykopnutou bradou. No a teraz si ako vred predstavíme ruku od zápästia až po lakeť. Stačí?

Páčilo sa mi na tom doktorovi, že celý čas mi hovoril, čo bude robiť.
"Teraz vám zoberiem vzorku hnisu, ktorý potom pošleme do labáku, kde zistia, čo tam máte za infekciu."
O chvíľu mi ukázal, čo sa mu podarilo z rany vytlačiť. Taká hnedastá, kečupová hmota.
"Teraz vám skúsim trošku stlačiťokolo rany a vytlačiť všetok ten hnis."
"Obávam sa, že vám tú ranu budem musieť otvoriť." Huh, čo??? :-o

(No spánombohom, bolelo to viac ako som si myslel.)

Asi po pol hodine, ako som sa z celej sily premáhal, aby som nevrieskal od bolesti ako šialenec, mi vraví, že mu je ľúto, že ma to bolí, ale nedá sa nič robiť, treba to vyčistiť. Telepaticky myslím na lokálne znecitlivenie. Namiesto neho mi pichajú injekciu proti bolesti.

Šmarjááá, oni mi pichli znovu ten blbý Tramal alebo čo. Ja ich snáď zabijem. Nemám síl im povedať, že mi to nezaberá. Po chvíli mi doktor v domnení, že injekcia by už mala zaberať, mačká ruku oveľa intenzívnejšie a asi nechápe, prečo sa metám na stole ešte viac ako predtým.
"No už to bude." a zase zmačkol z celej sily oblasť lakťa a vypláchol to peroxidom.

"Uáááááááá"

Ešte pár takýchto zákrokov a na krajíčku síl mu vravím, že sa vzdávam, že to už nevydržím.
Zrejme si dal povedať, lebo nasledujúce kroky už neboli také bolestivé a zaviedol mi do rany nie jeden, ale dva gumové drény. Previazali mi to, medzitým som sa posadil na stoličku a čakal, kým dopíše správu. Potom som sa ho opýtal, prečo to takto ďaleko došlo.

Rana na pohotovosti v Topoľčanoch nemala byť zošitá tak nahusto ako bola. Doktor na pohotovosti, ktorý to zašíval, mal vraj predpokladať, že rana bude s veľkou pravdepodobnosťou infikovaná a mal ju zošiť navoľno, aby mohol prípadný hnis ľahšie odtekať. Namiesto toho sa hnis hromadil v ruke a keďže nemal kam odtiecť, rozliezol sa po ruke. Jeden gumový drén na to nestačil. Zvlášť, keď to bolo zašité dosť natuho.

[Tak takto som dopadol. Drepím si v nemocnici.]V nemocnici ma na lôžku bol pozrieť službukonajúci lekár a vravel mi, že mi tú ranu doktor (jeho kolega) pekne vyčistil. Využil som nazbierané sily a opýtal som sa ho, prečo mi tam nepichli lokálne znecitlivenie.
"No, hlavne preto, lebo by to nemalo zmysel." Myslel som si, že si zo mňa robí srandu. Akože nemá zmysel? Pre mňa by to teda malo obrovský zmysel.
Asi bolo na mojom ksichte vidieť, že mu veľmi neverím, lebo pokračoval.
"Rana a vlastne ruka bola plná hnisu a zmysel by to nemalo preto, lebo do opuchu tej ruky vlastne nebolo kam pichnúť injekciu. Kam? Do hnisu?"
Konečne sa mi vyjasnilo v hlave a už som vlastne pochopil všetko, čo som dnes prežil. Zmerali mi teplotu a už len v mrákotách od bolesti hlavy som v horúčke zaspal.

Pondelok.
Na druhý deň mi ranu znovu čistili. Horúčka moc neustúpila. Najprv pichli injekciu proti bolesti. Hovädá, nie aby sa ma predtým opýtali, či mi Tramal zaberá. Asi som skôr hovädo ja, keď sa neviem ozvať. A tak som si tú tortúru musel prežiť znova "zaživa" :-). Našťastie sa v tom dlho nevŕtali. Lekár mi zasadroval ruku v pravom uhle. Aby sa vraj ruka zafixovala a hýbaním lakťa nedostala do kĺbu infekcia.

Utorok.
Sláva, horúčka už je miernejšia. V utorok to vyzeralo na väčší záťah a tak mi preventívne pichli injekciu. Zrejme to Tramal nebol, lebo som sa po pár minútach otrtúlený zvalil na lôžko a apaticky čakal, čo bude. O chvíľu nabehli a začali. Medzitým sa dochtor a sestričky na mne bavili, že čuším ako bez života, hoci mi tam robili asi dosť sadistické veci. Vyrezávali odumreté tkanivo, čistili, vyplachovali, skrátka, bavili sa. :-)
Keď skončili, spýtal sa ma môj ošetrujúci lekár, či som v poriadku, lebo ten heroín, či čo to bolo furt účinkoval.
"He?" zahuhlem.
Asi mu tento prejav života stačil, lebo si dal odchod. No a potom som spal až do ďalšej infúzky. Večer furt vysoká teplota.

Streda.
V stredu len taká malá TV show. Otvorili, pozreli, zavreli. Teplota sa mi už zrazila na prijateľných 37 a nastala prvá zmena v antibiotikách. Začali mi púšťať Ampicilín. Dokonca sa už našiel vinník infekcie. Je to baktéria, ktorá sa obyčajne nachádza v tráviacom trakte. Zrejme sú to moje vlastné baktérie. Ako sa dostali do rany netuším. Asi sa rozkríklo, že je tam viac žrádla ako v mojom žalúdku. :-)

Štvrtok.
Vo štvrtok detto. Zapli, pozreli, vypli. Teplota osciluje pod 37 stupňov. Začína to vyzerať nádejne. Možno ma zajtra pustia. Uvažuje sa o termíne, že v utorok ma zaradia do akéhosi programu a že mi ranu zašijú.

Piatok.
V piatok dokonca nabehol aj sám veľký primár, s priliehavým chirurgickým menom. Celá tá vizitprocesia sa potešila, že sa mi to pekne hojí a šli sa potešiť vedľa k ďalšiemu. Vyzerá to tak, že weekend prežijem v nemocnici. Kua, žiadna telka, žiadne radio. Aspoň mám čas písať tieto kecy.

Sobota-Nedeľa.
Nuda. Infuzka. Nuda. Infuzka. Nuda. Konečne spánok. :-)

Zbytok celého pobytu, vlastne celý pobyt, bol jedna súvislá nuda. Keby som nemal so sebou mobil, tak asi načisto zmľandraviem. Knihy nie sú všetko. V istých chvíľach som dokonca hral hry na mobile, čo pre PC gamera predstavuje neskutočnú potupu.

V pondelok ma konečne pustili. Budem síce chodiť denne na kontrolu a preväzy ale to je oproti celodennému lehneniu v nemocnici už len detail.

Čo z toho všetkého vyplýva? Každých 10 rokov treba obnovovať očkovanie proti tetanu, inak si prežije to isté minipeklo niekto ďalší.