Panda 2002

Oficiálne otváram MTB pretekársku cyklosezónu v Topoľčiankach, neďaleko Zlatých Moraviec. Pôvodne som zamýšlal ísť na dlhú 96 km trať ale ako sa blížil termín, som si uvedomil, že preteky sú práve vtedy, keď mám alergickú sezónu. Nechcel som sa veľmi oslabiť, tak som sa prehlásil na krátku trať. Aspoň to skúsim využiť na porovnanie výkonnosti z minulého ročníka. Či som sa odvtedy aspoň trochu naučil remeslu. Rozumej, zrýchlil. :-)

Po minuloročných podozrivých ťahoch starých štruktúr rekreačného strediska Čaradice s organizátormi, keď nedodržali sľúbené dohody a iné veci, sa organizátori rozhodli pre radikálny rez a presunuli štart a cieľ do Topoľčianok. Myslím, že urobili dobre. Síce mohli miesto konania štartu označiť na cestách v Topoľčiankach výraznejšie a lepšie, ale to je len taký postreh. Kopa áut jazdila hore-dole kým sa miestnych neopýtali, kdeže to ten futbalový štadión je. Miesta na parkovanie tam bolo dosť. No bodaj by nie, na futbalový štadión sa už vojde slušné množstvo áut. :-) A keby aj náhodou nie, určite by dobre poslúžila aj blízka dostihová dráha.

fNakoniec sme teda predsa len trafili a začali sa chystať na preteky. Juro zistil, že má príšernú osmičku na zadnom kolese. Tak narýchlo otravoval iných bajkerov, aby požičali centrovací klúč a nech sa s tým náš prezident+servismen športového klubu (vraj Račianske Vrabce - ale to sa asi neujme :-) tým popasuje. Keď sa mu to nejako podarilo, tak sme sa vybrali na zahrievaciu jazdu. Bolo celkom teplo tak som len tak v klimatexovom tričku vyrazil. Počas zahrievacej jazdy som zistil, že som sa vôbec nezohrial a práveže som cítil, že mi bude asi zima v lese. Tak som sa vybral zo štartu naspäť k autu, ešte Juro M. na mňa huláka, že už je tu. Stačil som sa vrátiť na štart včas. Cyklodres nahodený, nejaké to hecovacie vtipkovanie a sme pripravení na štart.

Štart je bezproblémový, okolostojaci, frajerky, frajeri-miestni :-) alebo len jednoducho čumili nás povzbudzujú. Ideme po asfalte smerom na Machulince. Ide to dobre, rýchlosť dosť vysoká, nikam sa však neženiem, viem čo ma čaká. Tak si radšej zahrievam nohy na stredných prevodoch. Väčšina už dupe do ťažkých. Juro M. robí pár záberov. Čakám na Juraja a už ho pripravujem na ten stupák. O chvíľu príde, hneď ako odbočíme doprava. Odbočujeme a začína sa šliapať. Stále sa jazdí v balíku. Výkonnosť je rôzna. Treba sa predierať. Ide mi to celkom dobre. Stále mám stredné prevody a nechávam za sebou Juraja. O chvíľu už dobieham Jura M. a ide tiež piánko ako na výlete. Veď sa aj tuším vyjadril, že to teraz bude brať turisticky. Nechávam aj jeho za sebou a predieram sa dopredu. Niekde sa dá, niekde treba počkať na príhodnú chvíľu ale stále sa dá slušne makať dopredu.
O chvíľu už odbočujeme doprava na lesnú cestu a zisťujem jedno prekvapko. V lese je v niektorých pasážach cesta premočená, potôčiky dažďovej vody rozmočili na niektorých miestach lesnú cestu tak, že je nutné spomaliť a nejako si vybrať to najmenšie blato. Obieham maníka s trekom a s plášťami jemného dezénu ako detská prdelka. No ak bude toho blata viac tak sa tu bude maník viac sánkovať ako jazdiť. :-). Miestami je cesta rozmočnená tak, že mi bike tancuje ako šialená krava. Po chvíli už cesta poskytuje iba jednu stopu. Všetci sa zoraďujú do husieho radu, sem tam niekomu prekĺzne zadné koleso, niekedy predné skĺzne. Celkom sranda. Sledovať SPDčkárov, ako hromžia a sústavne vycvakávajú a nacvakávajú, preraďujú podraďujú. Dobehol som početnú skupinku ale išla trošku pomaly. Nasral som sa, idem do druhej stopy, je to síce samé bahno a voda ale naspodku je tvrdý povrch takže napredujem rýchlo a úplne v pohode predbieham snáď 20 borcov naraz. Spomínam s nostalgiou na Horala. Tam som sa v takýchto dažďových čúrkoch vody naučil jazdiť a Rasťo papulákov hádzať. :-)))
Znovu nabieham na suchú stopu a makám ďalej. Stále však stúpame. Viac však predbieham ja ako mňa. Krátke klesaníčko, v zákrute chalanisko povzbudzuje kamoša a kričí, akú má stratu.
"9 minút na prvého"
No kua, to je nejaký hustý frajer. Ešte sme ani nezačali a dotyčný borec keby zastavil, tak ho uvidím až o desať minút. Také 2-3 kilometre už je pred nami. No doriti. A to sa stále stúpa do kopca. Huh.
Nerozhádže ma to a šliapem si podľa svojho tempa. Znovu zjazd, rovinka a drsné stúpanie. Komentujem to hlasným monológom
"Zábava skončila, ide sa znovu šliapať" V jednej ostrej a drsnej zákrute radšej zoskakujem, lebo na tých šutroch sa nedá normálne stúpať. Pobehnem, nasadnem a znovu šliapeme. Znovu blatová mazanica.

Takto si to striedam, predbieham ja predbiehajú mňa. Zjazdujem za nejakým maníkom, ide fakt fasa rýchlo. Jacháme, míňame pomalších pretekárov na druhej stope, naraz mi z tej druhej stopy vojde do dráhy maník ani sa neobzrie, či môže. Skáčem na brzdy koľko sa dá, maník panikári, vracia sa na svoju stopu a ja pri tom fuckujem ako Golonka.
"Do pi..., veď sa obzri najprv či môžeš, ku..a!!!"
Keby som išiel sólo tak sa to dá nejako pochopiť ale veď pred chvíľou ho obehol ten rýchly maník a ja za ním. Hádam mu to mohlo trknúť v hlave. Toto keby urobil voľakde na diaľnici, tak môže ísť s autom rovno do zberných surovín.

Zjazdujem po vytrasenej ceste dole, už to trvá pridlho, krk mi už úplne stuhol a začína ma bolieť. Chrbát takisto. Ale stále to nie je ten minuloročný slávny čaradický drnčák. Rozmýšľam, kedy to príde. Kua, nikde. Akurát sa dostávame na asfaltku a mám dojem, že to tu poznám. To by mala byť asfaltka čo viedla z minulého ročníka zo štartu. Spomaľujem a skúsim sa nejako ospravedlniť tomu maníkovi za tie nadávky a trošku ho poučiť, čo treba robiť, keď chce zmeniť stopu. Nevyzerá, že si to uvedomuje. Serem teda na to a nech teda nabudúce zotne niekoho iného. Ten mu hádam vynadá šťavnatejšie.
Dobieham bikera v čiernom a zrovnávam s ním tempo. Pokecáme o teréne, čo nás ešte čaká, koľko už máme najazdeného a poradím mu, aby si šetril sily, lebo príde stupák na Inovec. Asfaltku už definitívne identifikujem ako známu a na vrchole je prvá občerstvovačka. Necítim sa nejako smädný ani hladný ale aj tak idem lognúť, napchať banán do huby, tatranku do kapsy a trielim dole kopcom. O chvíľu budeme odbočovať doprava na lúky. Je to tu, lúka, zabahnený potok, sníma nás nejaký kameraman, zrejme miluje bahnové prejazdy cez potok. Vodprejskni sadisto. :-)
Je tu lúka, lúčny chodník, na niektorých miestach rozmočený, tažko sa šliape, formuje sa malá skupinka, zaraďujem sa za nejakú babu v zelenom drese s kábelbakom. Ide v pohode a šliape naozaj dobre. O chvíľu ju predbieham a predbieha ju ešte jeden. Po výjazde na poľnú cestu nám to vracia :-) a zaraďujeme sa poslušne za ňu. Takto sme to striedali hore-dole až pod Inovec. Pred Inovcom som ich už nechal definitívne za sebou a dobieham ďalšiu skupinku. Zrejme to trošku prepálili, lebo podaktorí idú dosť ťažko. Obieham ich a už s radosťou vyčkávam okamih, keď to budem mať za sebou. Troška ma to v tej poslednej zákrute vyhodilo zo sedla. Vysadám a ten kúsok nejako pobehnem. Ide mi to ľahko.
Nasadám a teraz jupíííííí, varúúúúúj dušu na dolinééééé. Za tým chalaniskom za točia také kúdoly prachu, že musím držať väčší odstup, lebo nevidím poriadne na chodník a to chalanisko nevyberá zrovna ideálnu stopu. :-)
Nevadí, je tu asfaltka, formuje sa väčšia skupinka, dokonca ma predbieha bradatý maník s dresom kaktusbike a pomaličky sa mi v miernom dolekopci vzďalujú. V miernom horekopci ich všetkých dobieham a predbieham. Je tu ďalšia občerstvovačka. Opakujem postup. Exnem pohár, poprosím o doplnenie fľaše, banán do huby a šliapem ďalej. Baba v zelenom ani nezastavila a len prefičala okolo. Ufff, to sa niekomu jazdí, keď má kábelbak. :-)

Z druhej občerstovačky krátky stupák, vytrasený dolekopec, známe spomienky z minulého ročníka, poľná cesta, Veľkú Lehotu máme za chrbtom a teraz sa bude zjazdovať do Jedľových Kostolian. Pamätám si z minulého ročníka, že to bol dosť rýchly, vytrasený a nebezpečný zjazd. Teraz mi už taký nepripadal, asi tam už dlho neboli lesáci alebo čo. Na tomto zjazde som predbehol asi 2-3 a za zákrutou na Jedľové Kostoľany kde zdravím jedného z organizátorov Igora a stíham ďalšiu obeť. Predbehnuté, odfajknuté a odbočka doľava. Kua, konečne vidím v diaľke tú babu s camelbagom. Hodnú chvíľu ideme po dedinskej rozbitej asfaltovo-betónovej ceste-neceste, vychádzame z nej, teraz dole doľava do poľa. Vidím, že tu už tú babu konečne dobehnem a uvedomujem si, aký náskok si stihla vytvoriť, kým som sa vytešoval na občerstvovačke. Ale teraz tú dvojicu nechávam za sebou a štverám sa na posledný kopčisko. Na svahu vidím unavených pretekárov, podaktorí už tlačia. Nezdá sa mi to až taký hrozný kopec oproti tomu, čo nás ešte čaká. A že nás teda čakalo. Podobne rozmočený terén ako na začiatku. Niekde to už išlo vyložene ťažko. Tráva a cestička bola dosť rozjazdená a mazľavá. Nič zábavné pre semisliky. Ja som mal našťastie drsné traktoráky-štupláky Kendy, tie zaberali ako báger. Síce to zhoršilo valivý odpor ale na tomto teréne to bola skôr výhoda. Rozhodne by som mal nahodiť aj dopredu takýto traktorák lebo niekedy mi predné Speedmaxy zákrutách a na blate tancovali a nedržali smer. Na mazľavých pasážach určite. Ale to asi nedržalo nikomu. Cha. :-)

Prichádza posledný drsný stupák. Minule som tu tlačil lebo mi došli sily. Pred pretekmi som si dal záväzok, že na tomto maratóne tlačiť nebudem. Párkrát som síce musel zoskočiť kvôli horšie zjazdnému terénu ale inak pohoda. Preto dupem do pedálov koľko vládzem. Kopec je ostrý jak sviňa ale nedám sa. Konečne sa to mierni, rovinka, dobieham nejakého chalana. Obiehame mne známu tvár z MTBO pretekov ako tlačí bike. Ide po rovine ale akosi kríva. Asi sa niekde vykydol alebo čo. Zdravím ho a makám za tým chalanom. Panikári však pred ďalšou mazľavinou. Obieham ho z druhej strany a s úsmevom mu vravím, že kto by to bol čakal, takéto bahno-blato. :-)
Zaraďuje sa za mňa, krátky a rýchly zjazd. Dobiehame ďalšieho. Kua, táto blatomazľavá pasáž už vyzerá dlhšia a ťažšie zjazditeľná. Maník predo mnou už doslova a do písmena tancuje na blate. Zastavuje, spomaľuje a bezvládne sa zloží za hlasného mľasknutia blata na ľavý bok ako čerstvo zarezané prasa.
"Hop" kričím lebo idem rýchlejšie na druhej strane cesty a keby som nestihol v poslednej chvíli zabrzdiť, tak mu prejdem po krku a urobím mu tak jaternicový uzol. Nechápem, prečo si aspoň nepomohol nohou.
"Jááááj, ty máš espedéčka?" chápavo prikyvujem, chlapík sa usmieva nad vlastnou nešikovnosťou, pomaly sa dvíha, obieham ho a nechávam ho za sebou, ako sa čľapká a tancuje na blate.
Teraz niekedy by mala prísť tá moja obľúbená pasáž cez pole. Minule tam bolo repkové pole a rozbalil som to tam vo veľkom štýle. Nebolo tomu ani teraz inak. Síce to bolo trošku vytrasenejšie ale stále sa to dalo dupať približne na 40 km/h. Až po najbližší kopec vidím roztrúsených pretekárov. Kua, niektorých musím dobehnúť. Do času z minulého ročníka mi veľa neostáva a cítim, že ešte nejaké rezervy mám. Logám chlast a zaberám. Blížim sa k úseku, kde sa oddeľujú dvojkolečkári od krátkej trate. Smerujú ma doprava a podstatne som stiahol náskok tých roztrúsených pretekárov. Aspoň jedného ešte dobehnem, vyzerá, že už šliape z posledného. Je tu poľný zjazd. V hlave sa mi vynára mapka a zrejme sa teraz niekedy napojíme na asfaltku kde som sa s Jurom zahrieval jazdou. Konečne je tá asfaltka tu. Vojaci ma smerujú doľava. Nie je treba, už viem, kade sa pôjde. Super, toho unaveného už istoiste dobehnem. Dupem do pedálov, nechávam ho za sebou a už sa blížime k štadiónu. Ostro doprava, štadión, kolečko slávy po vytrasenom návrší okolo štadióna (neviem, či to bol dobrý nápad, bolo to strašne vytrasené a nedalo sa vôbec poriadne rozbehnúť a v cieľovej rovinke sa predsa špurtuje či nie? :-) zjazd dole na škváru, finiš a ciéééééééľ.
Huh. Kuknem na tacháč 2:48 a som trošku sklamaný. Nechápem, ako je možné, že oproti minulému ročníku som sa zlepšil len o pár minút. To jsem ale srágora. :-) Cítil som sa v pohode, resp. vo forme a teraz toto? Celý čas som makal, dupal do pedálov, nezastavoval som sa dlho na občerstvovačkách, zjazdoval ako besný, netlačil kopce. Aj kilometrovo to vyzerá identicky. Ale na rozdiel od minulého ročníka, však nie som zničený. Asi by som zvládol ešte jedno kolečko. :-))) (kua, už zase machrujem, hehehe :-)

Išiel som si umyť bike, prezliecť sa, osprchovať, najesť a práve vidím v diaľke, ako sa trápi na tom kolečku slávy Juro M. Nemal som foťák po ruke, tak som ho nemal ako odfotiť. Práve dostal totálny defekt a posledných pár metrov už nejako prebehol do cieľa. Teda Juro má zvláštne šťastie na defekty. To je neuveriteľné. To je nejaká mágia alebo čo.

O chvílu po ňom vidím aj Jura ako sa blíži do cieľa. To som už foťák mal a aj odfotil. Na to, ako s tou strašnou osmičkou či rovno devinou na zadnom kolese vyzeralo, došiel dobre. To koleso sa už nedá normálne vycentrovať, to treba rovno celé rozpliesť a znovu urobiť.

Teraz menší sumár.
Mno, zlepšil som sa iba o nejaké 4 minúty. Treba asi povedať, že som mal iné plášte, jazdu dosť brzdili mazľavo-blatové pasáže ktoré sa mi inak veľmi páčili. Horal už nie je v tomto ohľade sám. :-) Nikdy som si nebol istý, či to prejdem a tanec na mazanici aspoň mohol preveriť moju techniku jazdy. Nespadol som ani raz. Síce mi párkrát skĺzlo predné koleso ale to nie je pád. Videl som pár defektov, problémy s reťazou (roztrhnuté?) Inak v pohode. Pripínačkové hody sa nekonali. Dozvedel som sa, že čaradické drnčáky sa nekonali kvôli menšej zmene trasy, práve kvôli tomu utrpeniu. Takže to presmerovali inak. No kua, celý čas som sa na to psychicky pripravoval a teraz toto. :-)
Celá trasa bola vynikajúco značená. Nebezpečné zjazdy označené výstrahou. Síce som tie tabule zbadal v poslednej chvíli keď som už sám videl, že zjazd je problematický. Asi by to chcelo dať viac dopredu a označiť výraznejšie. Nejaká do očí bijúca žlto-zelená farba alebo čo. Juro bol sklamaný, že sa mu nepodarilo zablúdiť. A to je už čo povedať. :-)
Za blato a mazanicu v prvej polovici trate organizátori nemôžu, lesáci sťahovali drevo a poškodili tie odvodňovacie kanáliky a tak sa to upchalo a voda podmočila dlhé úseky trate. Ale inak bola zábava na tom jazdiť aj keď na niektorých úsekoch mi do smiechu nebolo. :-)
V okolí Topoľčianok pomáhali aj vojaci z posádky. Organizované to bolo na veľmi dobrej úrovni. Takto si predstavujem štandard organizovania takýchto akcií. Sprchy, normálna slušná jedáleň, hádam by sa dalo nabudúce dotiahnúť očistenie bikov po pretekoch. Buď nejaká wapka alebo aspoň nastavovateľná ružica na hadici. Aj vody by pretieklo menej aj by to išlo rýchlejšie. Jaj a aby som nezabudol, masáže boli aj tento ročník akurát si unavených bikerov podali jemné ženské ručičky. Počasie vyšlo tiež skvele. Ani horúco, ani kosa ani dážď, tak akurát.

Ešte sme sa nejako pomotali po stánkoch, kúpili bikerské okuliare a s pocitom dobre odjazdenej akcie vyrazili domov. Hokejové majstrovstvá vo Švédsku sme si nechceli nechať ujsť.

Môj dojem je pozitívny. Takto to má vyzerať. Ešte ma napadol jeden postreh keď už toľko porovnávam minulý ročník. Veľmi, ale skutočne veľmi pomáha znalosť trate a terénu. Každý vie, ako si má nastaviť režim, kedy vydržať, kedy sa šetriť a tak ďalej. Fakt to veľmi pomôže.