Jarná klasika-cestný maratón 25.5.2002

Štartovalo sa z nádherne zrekonštruovaného námestia v Spišskej Sobote za celkom slušnej účasti cyklistov.
Po štarte a motaní sa po Popradských uliciach konečne míňame sídlisko Juh a vyrážame smerom na Kvetnicu. Spolu s Tomášom blúdime očami po pelotóne a zisťujeme, že sme takmer jediní účastníci idúci na horákoch zo slickami. Nevadí, veď ide len o príjemne prežitý deň pod Tatrami. Pole sa naťahuje a pri klesaní do Hornádskej doliny už mám dosť priestoru aby som opatrne prechádzal serpentínami pri klesákoch pod Dubinou. Pozor bolo treba dávať, o čom sa presvedčili dvaja nešťastníci už na začiatku klesania, keď ich v zákrute pri kameňolome privítala tvrdá vozovka. Uff, dúfam že skončili prinajhoršom s odreninami.

Pri vjazde do Hranovnice už z diaľky vidím ako ma víta moja teta, prehodím s ňou pár slov, fotím a už sa naháňam ďalej. Mám čo robiť, borci to už rozbalili naplno a tak sa ja pechorím zozadu a po troškách predbieham tých ešte pomalších. Tomáš je už v nedoziernych diaľavách, samozrejme.
Prechádzam Spišské Bystré ("Kubachy"- tadiaľto som už šiel minulý rok na Horalovi) a miernym stúpaním míňam Kravany. Teplota vzduchu je vysoká, rovnako ako vhkosť, oblaky sú nízko a ja sa len modlím aby sa z neba nespustila nejaká nádielka. Asfaltka pred Vikartovcami mierne klesá aby sa mohla naplno oprieť do kopca, čaká nás prvé poriadnejšie stúpanie, aby sme sa mohli prehupnúť z Hornádskej doliny do doliny Čierneho Váhu. Cesta je tu o poznanie rozbitejšia, takže moja MTB konštelácia je vítaná, cez diery v ceste idem o poznanie bezohľadnejšie ako "žiletkári".
Konečne vrchol sedla, míňam pekné lúčky a spomínam na návratovu cestu z Horala minulý rok, tu som šiel v daždi a blate a potom aj v blate hľadal roztrhnutú reťaz, nuž teraz je to zatiaľ maximálna pohoda. Uvedomuje si, že pre mňa všetky dôležité atribúty sú aj pri takomto preteku splnené: idem v lese, nie je to všetko po rovine, aút minimum, ej veru neviem či ja nepresedlám na žiletky....

Po prudkom padáku sa ocitám v doline Čierneho Váhu, opäť sa mi podarí dobiehať zopár tých čo to pojali turistickejšie. Dolina sa zužuje a vo veľmi miernom klesáku zažívam eufóriu, pri rýchlosti 45 km/h, vzduch je vlhký a nádherne vonia, toto je číra, vyrafinovaná radosť z pohybu. Po zhruba 6 km cesta odbočuje doprava a začína sa škrabať do Šuňavy, pravda v príjemnom stúpaní, zo stále celkom slušnou rýchlosťou, ale na otvorených priestranstvách už dobiedzajúcim protivetrom. Na kopci za Šuňavou sa už otvára pohľad na Štrbu, prvá občerstvovačka, ja si dám klasické menu : banán a ionťák a ťahám ďalej

Pred nami je už len Tatranská Štrba, sympatická policajtka zastavuje dopravu, ja križujem cestu a začína zlatý klinec programu: výstup na Štrbské Pleso. Dosť dlho si hľadám optimálne tempo, v jednu chvíľu sa mi zdá, že ma začína doťahovať skupinka za mnou, ale nakoniec ma na križovatke dobieha len jeden a s tým aj ťahám nasledujúci dlhý, väčšinou mierne klesajúci úsek po Ceste Slobody. V slušnej rýchlosti míňame osady, až pri Hornom Smokovci vbiehame na mokrý asfalt. Výdatná spŕška, ktorá sa tadiaľto prehnala pred malou chvíľou našťastie už skončila, ale voda z cesty ma výdatne sprchuje zospodu, navyše, kedže som viac naklonený dopredu, poriadne si aj vyumývam tvár. Nuž povedzme si ale pravdu, blata je v nej stále omnoho menej ako na poriadne premočenom MTB preteku...
Pred Tatranskou Kotlinou opúšťame konečne mokrú Cestu Slobody, dobieha ma jeden pretekár a spoločne ťaháme smerom na Spišskú Belú. Ja sa dokonca opovažujem za jazdy vytiahnuť foťák a pofotiť zopár poníkov pasúcich sa na sviežej tráve. Po prechode Spišskej Belej pribúda na ceste áut a takisto sa zlepšuje kvalita povrchu, pred nami je posledný úsek tohoto výletu. Pri prechode Kežmarkom dokonca spoza oblakov vychádza slniečko a pri vjazde do Popradu už je teplo ako za parádneho letného dňa. Konečne posledný stupáčik na námestie a prejazd cieľom, mám to za sebou. Tomáš je už polhodinu v cieli, hmm asi to musel podaktorým žiletkárom na svojom horáku poriadne znechutiť...
Nuž a čo povedať na záver?

Brali sme to ako výlet, aj keď som si celkom zchuti zamakal, nebolo to nadoraz.
Tomáš sa mi priznal, že mu chodili rovnaké kacírske myšlienky po rozume ako mne, načo vôbec MTB, veď toto nemalo chybu....
Darmo, tento región s prekrásnymi horami zo všetkých strán je určite vďačným miestom pre takéto podujatia. Takže ako príprava na zajtrajší MTB pretek to bolo výborné. Jediné čo nás znepokojovalo, bolo počasie, keďže sa dve hodiny po dojazde do cieľa zase výdatne rozpršalo, horské chodníky osychajú pomalšie ako asfaltka....