Vialle Half Ironman Bátovce 2009

október 27, 2012
august 22, 2009
Napísal: Roman Rybanský
Published in Triatlon

Ako som sa stal polovičný železný muž

V myšlienkach som sa veľmi dlho pripravoval na takýto tzv. stredný triatlon, aj keď je vlastne polovičný, lebo ironman je celý. Pôvodným povolaním som bežec, po niekoľkých maratónoch ma začal lákať triatlon. To som ešte nevedel, čo to všetko obnáša. Behám 8 rokov, bicyklujem 3 roky a plávam 1,5 roka. Toto bol môj piaty triathlon. Základom jeho úspechu bolo neutopiť sa. Toto mi najmenej ide, ale zlepšujem sa, teda myslím. Tréningové úsilie vyvrcholilo dovolenkou v Chorvátsku. Hlavne som chcel plávať. Našťastie som si vzal aj bike a tenisky. Podarilo sa mi najazdiť v kopčekoch 370km. Každý deň som naplával cca 2000m. Behať som bol iba 2 krát po 18km. Istotu, že to zvládnem mi dodalo preplávaných cca 1800m v kuse. Dovtedy som preplával najviac 1500m v bazéne.

Týždeň pred pretekmi som si dal už iba pár ľahkých tréningov. Hlavne som dal servisovať bicykel, lebo sa mu nechcelo prehadzovať reťaz. Bodaj by, keď bola vyťahaná ako staré tričko. Iba nerozumiem prečo boli zrazu aj kolesá osmičkové a brzdy pískavé. Zrejme servisákom chýbali osmičky a pri práci nemal kto pískať. Dosť na tom, že som si musel urobiť post service sám.

Na preteky som cestoval už v piatok. Večer som si pozrel jazero a trať, teda jej polovicu cez Pukanec. Jazero vyzeralo byť veľké a kopčeky dýchavičné už aj z auta. Spal som dobre, ale dosť málo,lebo ma zobudilo svitanie a potom sa mi už spať nechcelo, ale do 6tej som to nejako doležal. Preteky a ich náročnosť som nejako zvlášť neprežíval. Ráno som si dal klasické raňajky ako pred maratónom. Chleby so syrom a džemom. Teplý čaj. Po ceste na štart som popíjal ešte iontový nápoj. Do dejiska pretekov sme prišli krátko po ôsmej, kedy začínala registrácia. Na parkovisko do miesta depa už nepúšťali a museli sme zaparkovať pred cestičkou asi 100m odtiaľ. Bola so mnou kamoška a tak sme zvládli preniesť všetky krámy, vrátane bicykla ku stánku s registráciou. Pár pretekárov tam už bolo, lebo parkovali a stanovali priamo pri priehrade. Celkom ekonomické riešenie. Počasie bolo priam ideálne: pod mrakom, cez 20C. Bolo však dosť jasné, že bude pršať. Otázkou bolo, kedy? Registrácia bola rýchla, veď okrem trička, každý dostal iba lístky na jedlo a samozrejme číslo. Mne pridelili krásnu 17ku. Mohol som sa chystať na preteky. Prezliekať, triediť veci do depa a hlavne na nič nezabudnúť. Najväčší rešpekt vzbudzovali bójky v jazere, ktoré boli voľným okom ledva viditeľné a to bolo iba jedno kolečko. Nejak som to neriešil, iba som rozmýšlal, či dostaneme pred vstupom do vody aj antibiotiká, keďže veľký nápis pred jazerom hlásal, že voda je nevhodná na kúpanie zo zdravotných dôvodov. Na triatlon bola vhodná, veď želiez sa choroby nechytajú. Rozčarovanie nastalo, keď som sa šiel rozcvičiť na biku, lebo veru ten bol menej pripravený než ja. Pri prvom prehodení na veľkú pílu spadla reťaz a padala stále a to ešte ani jeseň neprišla. Neviem kam sa ponáhľala. Tak veru som to musel zobrať do vlastného servisu. Takto sa jazdiť nedá. Po pár minútach bolo všetko ako má byť. Zostávalo dorovnať aj pripravenosť jazdca. Zajazdil som poza Bátovce po trati. Bicyklovať som nezabudol a aj bicykel už poslúchal.

Mohol putovať teda do depa. Opatril som ho ešte fľaškami s iontovým nápojom, jedna s redším, aby bolo čím zapiť gel a celkom som nezalepil trubky. Mohol som ešte skúsiť bežať. Na pár sto metroch to ešte šlo uvidíme ako pôjde na pretekoch. Neoprény zakázali, lebo vodička je tam teplá. Má až 23C. Tretry som sa rozhodol nakoniec prigumičkovať, len materiál ostal v aute, nuž kamoška mala zase prechádzku. Dážď sa od Nitry blížil, tak sme museli tenisky a oblečenie baliť do vrecúšok. Iba uterák som nechal sušiť na trubke. Čas štartu sa priblžoval a tu zrazu preblesla správa, že pre ženy a veteránov sú neoprény povolené. Lákalo ma to, veď v neopréne sa lepšie pláva, na druhej strane som sa bál, že sa prehrejem a nemal som to odskúšané na takú dlhú vzdialenosť. Nehovoriac o čase vyzliekania. Neriskol som to. Štart posunuli o 5 min kvôli košickým oneskorencom. Nuž nastal čas otestovať aj vodu. Bola príjemná, žabacia s viditeľnosťou na vlastný nos. Voda sa už zahušťovala pretekármi. Začínalo mi byť zima, len tak mokrý tam postávať.

Konečne zaznel hvizd a mohli sme vyraziť. Chviľu som počkal, nech sa to ukľudní a môžem si plávať svoje. Nepomohlo. Niektorí plávali krížom-krážom. Mohol som si vychutnať pocity kapra pred Vianocami, keď čaká na predaj. Bójku nebolo vidno ani náhodou, tak som sa musel spoľahnúť, že niekto tam vpredu sa občas pozrie a azimut je správny. Plávalo sa mi dobre, aj keď dosť rýchlo. Postupne som sa ukľudňoval a chytal svoj rytmus. Konečne prvá bójka. Myslel som, že druhá je paralelne s brehom. No nebola a tak som dráhu korigoval. Stále predo mnou ktosi plával. Bolo to fajn, lebo ten pocit byť úplne posledný a ďaleko nikto je dosť hrozný. Ani som sa nenazdal a bola tu druhá bójka. Oboplával som ju kraulom. Snažil som sa dýchať bilaterálne. Vtedy som však nevedel pozrieť dopredu. Tak som to striedal. Cítil som pekne záber aj keď som nie vždy ťahal optimálne. Prvé kolečko či trojuholník za mnou v celkom dobrom čase za 19:20. Škoda, že treba výjsť z vody a obehnúť bójku. Vládzem v pohode a vôbec mi to neprišlo hrozné dať to ešte raz. Už nás je trošku pomenej. Predo mnou pláva chlapík s červenou čiapkou. Výborne sa podľa neho naviguje. Pláva moju rýchlosť a tak celé kolečko plávame spolu. Zmenil som trocha taktiku a pri bójkach plávam prsia. Chlapík prestáva vládať a strieda kraula prsiami. Aj tak ho neviem predbehnúť. Prsami spomalí a kraulom zrýchli. Posledné desiatky metrov sa snažím zrýchliť, no tiež sa vychýlim z dráhy. Doplávam na plytčinu, bežať z vody mi veľmi nejde, čas mám na mojich hodinkách 40:30. Na mňa dobré, tak som si to nejak predstavoval. V depe štandardná rutina, nič naviac som nebral. Počasie bolo zatiaľ ok. Počítal som s podaním vetrovky zo support tímu v prípade potreby. Horúčkovito rozmýšľam, či je všetko ok a nič nezabudol. To už bežím vedľa bicykla a tesne pred výbehom z depa si uvedomím, že mám na hlavu priľbu a šmarím ju dole. Chyba lávky. Priľba bola správne, veď to nie je beh, tak musela nazad. Aspoň sme sa všetci pobavili.

Obutie prebehlo ok, lebo z depa je mierny briežok dolu. Dal som si aj rukavice a prehodil hodinky na bike. Celkom sa tešil ako si zajazdím. Čakali ma 3 kolečká po 30km. Prvá časť je prevažne do kopca. Občas som natrafil na pretekárov, ale boli pomalí. Nuž som ťahal sám. Do kopčekov som občas musel zo sedla, aby som nestratil tempo. Začalo popŕchať. Na Uhliská vedie prudký stupák. Bol to jediný kopec, kde som šiel na malú pílu. Okrem stupáku tu bol aj prudký dážď. Kvôli nemu som asi nevidel ani svojho fanúšika a kolegu, ktorý prišiel z neďalekej chalupy. V tom daždi som sa bál zjazdov a zákrut. Našťastie som všetko dobre poodhadoval, tak už žiadne hady ani hadice nehrozili. Šťastie, že som si nedal ponožky a možno aj rukavice boli zbytočné. Rozmýšľal som, že na občerstvovačke vezmem od kamošky vetrovku. No zima mi nebola, tak som to zavrhol. Problémy boli s prehadzovaním reťaze. Všetko bolo umyté. Strácať čas olejovaním sa mi tiež nechcelo. Druhá časť kolečka bola teda väčšinou z kopca, aj keď záludné stupáčiky čakali, ale dali vyšlapať na veľkej píle a to bolo ok. Občerstvovačka bola pri depe a vždy sme sa tam vracali. Pred ňou som si vždy dal gel a zapil vodou. Vymenil fľašu a dal banán. Prvá mi spadla a musel som zastať. Menil som vždy len jednu a v jednej som sušil iontový nápoj. Druhé kolečko odsýpalo v pohode, stále pršalo alebo popŕchalo. Nohy vládali. Po poslednom stupáku na konci druhého kola som sa trochu odviezol za Orviským. Mal asi problémy stále sa vystieral. Napokon som mu ušiel. Inak voda zo zadného kolesa pekne vysoko striekala. Pri vjazde na občerstvovačku som v protismere stretol Rada. Veselo na mňa kričal. Potešilo ma to. Mal som motiváciu ho dobehnúť a možno sa vzájomne potiahnuť. Zase som zabudol včas odhodiť prázdnu fľašu, nuž som musel paralelne vymieňať. Dostala sa mi taká blbá zo zlým vrchnákom. Vyrazil som teda na stíhačku za Radom. Musel trieliť dobre, lebo z Bátovského kopčeka vidno ďaleko do diaľky a až na druhom kopci som videl partiu, kde pravdepodobne bol. Opieral som sa do pedálov, ale už to nebolo ono. Hlavne do kopca už síl nebolo. Veru som sa ťažšie štveral do kopčekov, ktoré prevládali v prvej polke kolečka a hlavne hore na Uhliská som ledva vyfunel. Nikoho som už nedokázal dobehnúť. Posledné km som sa potreboval pripraviť na beh. Cestou z kopca do Bátoviec som ešte aj hodinky prehadzoval na ruku. Dosť som bol ľavý. Bolo pár minút do 3:30, ale nepodarilo sa mi to stihnúť. Prešvihol som to asi o 2min. Do kopčeka pred depom sa mi zle vyzúvalo. Stihol som dať bežecký gel. Konečne prestalo pršať a vyčasilo sa.

V depe hotová spúšť. Uterák totál mokrý. Šťastie, že tenisky a ponožky boli v igelitke. Obul som ponožky a tenisky. Vyrážam na beh. Prilbu som nezabudol zložiť. Aj gel som vzal na cestu. Mali sme bežať 4 kolečká: v skutočnosti slížiky - tam a späť. Trať viedla z hrádzy dolu chodníkom až na výpadovku. Taktika bola začať pomaľšie a potom zrýchlovať. Toto podporovali aj moje nohy. Chytali ma kŕče do kvadricepsov a bránice, tak som rýchlo bežať nemohol. Na otočke bola občerstvovačka. Pochodil som. Lepšie je bez problémov dokončiť preteky ako sa trápiť a dramaticky zhoršiť čas. Uvoľňoval som sa a snažil ľahko bežať. Rado bol predo mnou. Predbehol som ho na začiatku druhého okruhu. Značne spomalil. Myslel som, že mu dosť ujdem. Po druhom okruhu to bolo za 44min, to bola polovica, takže ak by som tempo udržal tak beh mám pod 1.30. To som však netušil, lebo som myslel, že to je len 10km a na konci sa bude do cieľa bežať 1097m. Aj tak s časom som bol spokojný a to som sa krotil. V treťom kole to bolo treba rozbehnúť, no spomalil som sa. Bolo to vidieť na pulze, ktorý išiel pod 150, predtým bol nad. Napriek tomu, že som mal rezervy na motore, nohy si točili svoje. Už som bol aj hladný, tak som vždy dával do seba banán na každej občerstvovačke. V treťom okruhu pred občerstvovačkou natlačím aj zvyšok gelu. Beží sa mi dobre a niekedy aj ľahko. Rado za mnou udžiava odstup, čo nie je dobre a znamená, že som sa spomalil a on sa drží. Stupák na priehradu už bežím ťažko. Posledná otočka a okruh. Už aj dole kopcom to nie to, čo bývalo. Nejaký tréner ma povzbudzuje, že mi to ide dobre. Svojich kritizuje. Bežím, čo to dá resp. nedá. Chystám sa na zdrvujúci finiš a šetrím sily aspoň pre divákov na posledný km. Na stupáku je predo mnou pretekár. Tréner naňho pokrikuje, že som za ním. To ako by mne sily nalial, aby som ho just predbehol. Bol dosť vpredu, tak sa mi zdalo, že nemám šancu. Neodpojil vagóny ani na priehrade a mne toľko síl ešte ostalo, aby som zašprintoval a nešťastníka predbehol. Posledný km sa nekonal, cieľ bol už tam. Druhá polovica behu za 49min. Pre radosť si zdvihnem horné končatiny. Teším sa, že som to zvládol za 5hodin aj 7 minút. Super čas na prvý krát. V kategórii som sa umiestnil na 7. mieste. Nemôžem tomu uveriť, že to mám za sebou a približne v časoch aké som si odhadol, bez veľkej krízy. Teší sa so mnou aj kamoška. Rado dobieha nejakú minútku za mnou. Mal vynikajúci beh.

Môžeme sa natlačiť banánov a melónov. Vyklusať, vykúpať v tej super vodičke, prezliecť a vychutnať si tie skvelé cestovinky na prídel. Konečne normálna strava. Boli to pekné preteky v krásnom prostredí, aj keď také skromnejšie slovenské. Kamaráti sa ma pýtajú na porovnanie s maratónom. Nuž dobre zabehnutý maratón je pre mňa väčšia záťaž. Asi som sa tuná flákal:-) Medzi riadkami rozmýšľam o celom železnom mužovi. Ako sa to dá vlastne zvládnuť. Už toto bolo dosť náročné. Asi preto to vie absolvovať iba železný muž a nie obyčajný bežec:-) Každopádne sny treba udržiavať a plniť.