Dubničák 2009 – dnf

Ráno som bol zrovnaný s tým, že pršať síce nebude ale ak bude v lese mejdlo, tak to niekde zabalím. V tomto duchu som sa rozprával aj s Milanom a zhodli sme sa, že nemá význam ísť naplno.

Úvodné stúpanie mi celkom vyhovovalo. Občas som v myšlienkách zablúdil aj na Salzkammergut. Široká lesná uvalcovaná cesta. Ideálne na úvodné potrhanie pelotónu. Potom už nasledovali lesné chodníky s hustým blatom, riedkym blatom, lepidlom a inými neresťami čerstvo spláchnutého lesa celodenného dažďa. Občas bol tvrdý podklad ale toho veľa nebolo. To som však už zjazdoval, či skôr šmýkal sa dole s vycvaknutou nohou pre každý prípad. Obe gumy som mal obalené lepidlom a bike sa choval ako so zapnutým autopilotom. Išiel tade, kade chcel ísť on, nie ja. :-) Nakoniec som sa teda došmýkal dole k Baračke, trošku sa pohral s technickými úsekmi a po chvíli jazdenia celkom pekným chodníkom sa išlo hore po serpentínach. Pár cyklistov som tu dobehol, ktorým to išlo po mokrých koreňoch a kameňoch ešte horšie ako mne. Nakoniec som sa povesil na parťákoch a s nimi som sa so striedavými úspechmi posúval hore na Klepáč. Miestami mi to išlo ťažko, lebo s nabalenými gumami sa ťažko mánevrovalo na mokrých koreňoch. Tak som voľky-nevoľky musel aj tlačiť.

Zjazd z Klepáča a následná strecha vo mne začali vytvárať pochybnosti o tom, či mám pokračovať ďalej. To stúpanie mi ukázal Polar na 100 metroch 26,8 %. To sa takto nahrabávajú výškové metre na maratón?
Bahno nebolo v riedkej forme ale malo tú „správnu“ hustotu, aby sa z toho stalo plnohodnotné lepidlo. V zjazdoch sa mi čoraz horšie mánevrovalo a z vysokého dezénu sa blatku veľmi nechcelo.

Po druhom zjazde k Baračke som sa už rozhodoval, kde to zabalím. Dal som čas na rozhodovanie po Omšenie a než som sa dostal ku Kamenným Vrátam, už som bol rozhodnutý. Do kopca mi nabalené kolesá prešmykovali a v zjazdoch mi kolesá plávali ako na mydle. Keď som zjazdoval-šmýkal dole z Kamenných vrát a míňal týpka so zlomeninou (ruky? klúčovky?), bolo to jasné. Necítil som sa bezpečne a ani bike oblepený ťažkým lesným maskovacím náterom mi na pohode nepridal. Dozjazdoval som a povedal si, keď omše nie, tak nie. Balím to a idem domov.

Chvalabohu mi aspoň technika nehaprovala. Hoci to bol skôr zázrak, že to v tom bahnovom nánose vôbec fungovalo. Zajazdil som teda v podstate len slučku za Teplicami a stačilo mi. Myslím, že aj bez blatového designu je táto slučka dosť umelá vhodná viac na turistiku ako normálne jazdenie na horáku.

Tento maratón zorganizovaný celkom slušne a má to úroveň. Značenie bolo vynikajúce, hoci môžem hodnotiť len prvých 30 km. Bolo však oveľa lepšie ako napríklad v Partizánskom (maratón Medzihorím). Ale čo sa jazdivosti trasy týka, v tomto sa pre zmenu zase na Partizánske nechytá ani omylom.
Používanie čipov sa mi zdá pre tento typ trasy a MTB pretekov dosť zbytočné. Zvlášť na tak málo vídanom dojazde v jednej stope do amfiteátra. Pretekári jazdia do cieľa po jednom. To sa dá stíhať odchytávať aj bez čipov so zošitom v ruke.
Ako jedlo som si dal zeleninové rizotko a bolo vynikajúce. Prečo som to len zabudol kuchárkam povedať osobne?

Ešte raz, škoda toho blata. Všimol som si niekoľko utrhnutých šaltrov, jednu roztrhnutú reťaz a asi tri úrazy.Motal som sa v priestore cieľa keď prichádzali prví pretekári. Tak si jedného z nich odchytil speaker a pýtal sa ho na dojmy, na trať a tak. "Noooo, trať bola dobrá, až na to blató." :-)

Ak ešte niekedy pôjdem Dubničák, tak Hard v tejto podobe to určite nebude. Turistiku si viem dať aj inde a bez bicykla. Škoda toho blata.