Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.

Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.

Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.

Na tejto časovke som sa zúčastnil prvý krát až v minulom roku, keď presunuli termín z prvej septembrovej soboty na Sedembolestnú Pannu Máriu. O akcii so však vedel od pezinčanov uždávnejšie predtým. Dôvodom bolo, že mi v pôvodnom termíne kolidovala s Bánoveckou parenicou, ktorú som zvykol jazdievať. Teraz som ju však z dôvodu dovolenky musel vynechať a tak po neplánovanej časovke v Trnave minulú sobotu sa zdá, že to bola moja posledná tohtoročná organizovaná cykloakcia.
Kondične som na tom výrazne lepšie po Trnavskej časovke nebol, ale ako hovoria kamaráti, na akcie sa chodí hlavne kvôli pivu v cieli. Na výkony a rekordy sú už iní. 

Letné prázdniny rýchlo uplynuli a po celkom dobre rozbehnutej jarnej príprave, ktorej vrchol som mal načasovaný na talianske Dolomity, som opať vhúpol do dennodenného kolotoča rodina – práca atď. Cez leto som aj vďaka počasiu aj vďaka iným okolnostiam príliš nenaplnil svoje predstavy o množstve najazdených kilometrov a tak som sa snažil občasnými krátkymi jazdami aspoň udržať si akú-takú formu pre Rasťov Karpatský maratón. Po takmer trojtýždňovom poste od Karpaťáku, kedy som vlastne na bicykel vôbec nesadol a len si užíval na dovolenke, ma Robo tri dni pred časovkou pozýval na sobotnú tradičnú Trnavskú jarmočnú 6666-ku. 

Aj tento rok sa už tradične konala časovka za Trnavou na 6666 m po viac-menej rovine. Bol som na nej pred 3 rokmi, vtedy som tam nepodal žiaden dobrý výkon a dosť som sa tam nudil, takže je na čase, aby som si okrem vylepšenia času zlepšil aj hodnotenie tejto akcie. To som chcel síce už aj predminulý rok, vtedy sme však doma oberali hrozno a minulý rok som ešte nemohol ísť kvôli zlomenej ruke. Tentokrát mi však už nič nezabránilo, aby som išiel. Necelý týždeň pred časovskou som sa vrátil z poslednej letnej dovolenky a hneď som začal jazdiť denne tak 70-80 km, posledný deň pred ňou som dokonca išiel až do Piešťan a cez Sereď naspäť, čo bolo 155 km - to aby sa mi na časovke lepšie jazdilo :-)

Ako minulý rok, aj teraz som si išiel zajazdiť do Trnavy a späť. Medzitým ešte tradičnú časovku 6666 metrov. Špeciálne som sa na ňu nepripravoval, hoci pred mesiacom som mal natočených 5000 km. Teraz už 7000, takže sa dá povedať, že som sa neflákal. Dokonca aj tri dni pred časovkou som denne dával 70-80 km, a tak sa mi vysilené nohy necítili na nejaký extra výkon.

V sobotu o pol desiatej som sa vydal do Trnavy. Za Modrou padali ojedinelé kvapky. Srandovnejšie však bolo, že som sa prakticky od BA naháňal až do Trnavy s linkovým autobusom. Ja som išiel konštantne a autobus stál v každej dedine, takže sme došli obaja do Trnavy v rovnakom čase. Takže autobus má priemernú rýchlosť asi 30 km/h. :-). Nič moc, to sa bikom dopravím rýchlejšie ako čakať na bus a ešte aj platiť za to.

No dobre. Na štarte už čakal Marián a tak sme pokecali a medzitým sledovali práve prebiehajúcu časovku registrovaných pretekárov. Postupne prichádzali aj ostatní chalani. Dušan, Ivan, Ježo, Andrej, Juraj.....

Po včerajšej Stropkovskej časovke som sa vybral na vlak. Keďže do Stropkova vlaky nechodia, bolo treba sa nejako dopraviť na železničnú stanicu. Najbližšia normálna vyzerala v Kysaku ale to sa mi zdalo až príliš blízko. Tak som sa teda rozhodol ísť aspoň na Poprad. Ak to dobre pôjde, tak do Liptovského Mikuláša.

Pôvodne som chcel ísť už o siedmej ale také ráno, aké na mňa vykuklo, sa len tak nevidí. Viac napovie fotka. Počkal som teda, kým sa ranná hmla trošku rozplynie. O 7:20 som napokon vyrazil zo Stropkova smerom na Svidník. Tempo len také vegetné s cieľom držať tepy na úrovni 110-115 tepov a striktná frekvencia. Cesty totálne ale totálne prázdne a pusté. Len v dedinách sa občas ranní vtáci motali pomaly do kostola.

Už po tretí rok za sebou, odkedy som sa nejako dostal medzi chalanov z Pezinka, som sa mimoriadne tešil na tento privátny maratónik, ktorého cieľom nie sú žiadne dosiahnuté časy, miesto na bedni, či tombola alebo iné fyzické statky, ale príjemná jazda v spoločnosti nadšencov cestnej cyklistiky. Toto je vlastne práve to, čo mi akosi najviac vyhovuje, napriek tomu, že výkonnostne nepatrím medzi najrýchlejších drakov. Vždy (aspoň doteraz to tak bolo a verím, že to tak aj ostane) sa zaradím do skupinky, kde dokážem držať tempo aj hore kopcom aj pri rovinatých presunoch. Navyše, spôsob jazdy na posledného znamená, že po určitom prejdenom úseku sa všetci čakáme a tak nikto nepríde skrátka, je tam možnosť krátkeho oddychu.

Ráno som sa zobudil celkom v pohode. Čakal som všetko možné, že aj chodiť nebudem a po schodoch budem vzdialene pripomínať pohyby bicyklovanie. A nič. Akurát som zistil, že mi predné koleso cez noc spľaslo. Zistil som, že jeden zo starších defektov sa zle zalepil. Ono je to dosť ťažké zlepiť defekt niekde pri zvare. Stále je tam možnosť, že to popri zvare nebude dobre priliehať. Opravil som defekt a naraňajkoval sa. Dva-tri rožky, trošku šunky, čaj. Hádam sa ešte po ceste voľakde najem.

Vyrazil som z Teplíc krátko pred 10 hodinou s úmyslom nájsť benzín pumpu, kde by som dotlakoval koleso na prijateľných 7 atmosfér. Navštívil som cestou snáď 7 benzínových púmp a nikde nenašiel kompresor alebo aspoň prenosnú pumpu. Až na konci Trenčína sa konečne podarilo nájsť niečo funkčné. Odtiaľ to už do Nového Mesta nad Váhom netrvalo dlho. Počasie vychádza na jednotku.

Tohtoročný Karpaťák mal jednu zásadnú zmenu. Keďže sa nekonal RockFM maratón, navrhol som v tom istom období jazdu na Veľkú Javorinu. Zlé počasie však toto zmarilo a tak som naplánoval trasu Karpaťáku aj s Veľkou Javorinou. Ako sa však termín Karpaťáku blížil, začal som mať z tejto trasy obavy. Nejazdil som keď sa dalo a väčšinou sa kvôli počasiu ani nedalo jazdiť. Teda forma nehrozila. Z trasy som už nechcel cúvnuť a tak bola otázka či to vôbec pôjdem. Pekné počasie, ktoré skutočne vyšlo, ma presvedčilo a na vlastnú akciu som prišiel ;-) 

Výzvu maratónu prijalo 27 ľudí. O pol ôsmej, keď som prišiel na kruhový objazd, ma už takmer všetci čakali. Vyrazili sme s 5 minútovou stratou. Smerom na Babu sme šli okolo zobúdzajúcich sa Hodokvasníkov, ktorí nás hromadne povzbudzovali (aspoň tí čo nespali). Stúpanie na Babu sa šlo pomerne pokojne, kontroloval som chvost poľa, aby som dohliadol kto je posledný a mohli ísť po Záhorí spolu. Ostatní nás už čakali v Perneku.

V piatok ráno som sa zobudil celkom v pohode. Včerajšia cyklotúra Trnava-Rysy 2005 vo mne veľké škody hádam nenarobila. Otvoril som si bagetu a išiel pozrieť ten záhadný defekt. Ukázalo sa, že duša „Šmejd in China“ mala nejakú skrytú vadu pri zvare na ventilku. Takže som sa to ani nesnažil zalepiť a rovno vyhodil. Niekde po ceste kúpim rezervnú. Medzitým som dojedol, dopil, doplnil fľašu, zbalil sa a vypadol. Počasie bude dnes krásne, ked sú Tatry tak dobre vidieť. 

Vyrazil som teda zo Svitu smerom na Poprad a odtiaľ na obľúbený kopec Vernárske sedlo. Od Hranovnice po dedinu Vernár je to veľmi mierne stúpanie. Ani áut veľa nebolo. Už som toto stúpanie išiel viac krát, takže bez obáv hore. Konečne som si mohol normálne zmerať rýchlosť spolu s prevýšením. Nešiel som samozrejme na doraz a navyše s menšou batožinou na zadnom nosiči. Ale aj tak to od konca dediny na vrchol trvalo nejakých 22 minút pri 12,5 priemerke. Potom krátky zjazd a zopakovať podobný aj keď miernejší výstup na sedlo Besník. Odtiaľ vidieť dolinu, kde vyviera Hron.