Po minuloročnej premiére tejto akcie a aj mojej účasti na nej som sa rozhodol štartovať aj tento rok. Prvý ročník bol v prostredí, ktoré som poznal dlhé roky. Teraz už mali byť viaceré úseky zmenené na nepoznanie a mali pomaly vymazávať staré spomienky na zalesnené Tatry ... Minulý rok bolo priam ideálne počasie – slnečno, pričom väčšinu otvorených úsekov sme šli po vetre. Bol som zvedavý, aké počasie bude tento rok a akú podobu majú súčasné Tatry.

František Pitko – Jarná Klasika, Slovenský Raj, Okolo Vysokých Tatier

Keď som na oslovil organizátora maratónov Jarnej Klasiky, Slovenského Raja či okolo Vysokých Tatier, Františka Pitka so žiadosťou o rozhovor, prisľúbil ho so slovami, že je za každú vec, ktorá posúva cyklistiku. Jarnú Klasiku ani Slovenský Raj nepoznám ale maratón okolo Vysokých Tatier by som si asi niekedy zajazdil. S rozhovorom na tému cyklistika p. Pitko súhlasil aj s poznámkou, že je za každú aktivitu, ktorá posúva cyklistiku. Veď preto túto sériu rozhovorov robím, nie? :-)

1. Ako ste spokojný s cestným maratónom Okolo Vysokých Tatier (OVK)?
Tento cestný cyklomaratón môže mať dobrú perspektívu. OVT mám na papieri viac ako 5 rokov. Čakalo sa na vstup stredoeuropských štátov do EU, jednak pre symboliku podujatia a jednak na zrušenie niektorých byrokratických prekážok na hraničných prechodoch a mnoho ďalších vecí, ktoré s tým súvisia.

Tohtoročné prázdniny som mal ozaj napchaté rôznymi akciami a dovolenkami, mnohokrát som tak ostal bez možnosti si ísť niekam zajazdiť. V júli som bol na dovolenke v Grécku. Bike som si tam nemohol zobrať vlastný, našťastie sa tam však dal požičať, aj keď dosť draho, 6 eur za deň. Nakoniec som si s ním spravil 1 väčší výlet do okolia.

Už dlhšie sme sa s Jurom a s Darom chceli vybrať na bikoch na nejaký viacdňový výlet. Termín, ktorý nám všetkým vyhovoval bol 2-5 júla. Bolo už treba iba zbúchať trasu, na ktorej sa nebudeme nudiť. Samozrejme, trasa je závislá aj od toho, kde sa nám podarí vybaviť ubytovanie. Mne sa podarilo vybaviť v Považskej Bystrici a v Nitre, Jurovi zasa pri Myjave. Podľa toho sme spravili okruh. Keďže jednotlivé miesta prespatia sú od seba vzdialené tak 80-150 km, dopredu sme vedeli, že to bude skôr vegetový výlet. Však nakoniec vlastne aj bol... :-)

O tomto maratóne som už počul od Rasťa toľko historiek a príhod, že bola otázka času, kedy podľahnem. Všetko navyše doložené zaujímavými reportkami, ktoré mal na svojej stránke. Azda najviac omieľaná na rôznych akciách bola historka o tom, ako v jednom zjazde Rasťo skoro (alebo naozaj?) objal kravu. Všetci sa chichúňali a jemu by sa krvi nedorezali.

Tento rok to konečne vyšlo. Síce som skoro vykrvácal na štartovnom, ktoré sa muselo zaplatiť pred vianocami. A to je čas, ako všetci dobre vieme, keď má každý hlboko do kapsy. :-). A to ešte ani nebolo isté, či sa nám podarí sa prihlásiť. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
S Mariánom sme sa dohodli, že pôjdeme autom spolu a zoberieme so sebou aj Miša. Nech sú náklady na dopravu podľa možnosti efektívne rozložené. Išli sme spolu s početnou výpravou ostatných cyklistov, prevažne z okolia PK. Takže sme neboli sami.

Počasie nebolo spočiatku prívetivé. V piatok skoro celý deň lialo a kosa kosovatá okolo 10 stupňov Celzia. V sobotu sa začalo počasie zlepšovať. Spravili sme si dokonca vysokohorskú turistiku v blízkom okolí. Hoci neviem, či to bol dobrý nápad tesne pred maratónom.

Na Rasťových internetových stránkach som pri mojich cyklistických začiatkoch pred pár rokmi prevetral takmer všetky publikované šťavnaté reportky doplnené dokumentačnými momentkami zachytenými skleneným okom fotoaparátu autora. Spočiatku som netušil, prečo sú práve zážitky z tohto podujatia uvedené v prvom poradí. Teraz už áno.

Prakticky od Karpatského maratónu v roku 2004, ktorý familiárne nazývame Rasťov Karpaťák, sa medzi chalanmi okolo pezinskej partie hobbíkov spočiatku potichšie, ale postupne hlasnejšie rozprávalo o účasti na cestnom horskom maratóne v Taliansku, ktorého trasu tvoria sčasti aj úseky kráľovských etáp Giro d´Italia. Teda minimálne kráľovských kopcov a stúpaní. Na poslednú chvíľu som sa nechal presvedčiť, že aj moja účasť je možná a tak pod tlakom mnohých argumentov a vlastnej vidiny podniknúť niečo nové, možno životného charakteru, som súhlasil a zaslal potrebné identifikačné údaje. Elektronická prihlasovacia tortúra, ktorú za nás všetkých ochotne podstúpil Rasťo, nakoniec dopadla v náš prospech a tak nám mohol po niekoľkých dňoch čakania víťazne oznámiť:

Ideme na Dolomity!

Podľa mňa vrcholná akcia pre cestné bicykle hádam aj v celej Európe. Počtom štartujúcich nad 8500, jedinečným prostredím srdca Dolomitov, tým, že sa tu pravidelne konajú kráľovské etapy Gira. To pre mňa znamená vždy záruku jedinečných zážitkov. Po niekoľkoročnej odmlke som sa tam tento rok vrátil. A nie sám, ale som dotiahol partiu vyše 20 ľudí. Čerešničkou na torte mal byť samotný maratón, kde sa aj väčšina prihlásila. Otáznikom, ako to s horami býva, bolo len počasie.

Plán bol jednoduchý - štvrtok príchod, piatok cyklistika, sobota turistika, nedeľa maratón, pondelok oddych, utorok odchod domov s možnou cyklistikou. A čo realita? 

Už dlhší čas sme s Jurom rozmýšľali, že by sme mohli ísť niekam na cesťákoch cez niektorý víkend, najazdiť kilometre a spoznať nové cesty. Neskôr k tomu ešte pribudla úloha vybaviť zopár vecí v Žarnovici, a tak sme vedeli, že pôjdeme niekam do tohto okolia, treba už len vybaviť ubytovanie a nájsť vhodný termín. S tým ubytovaním ani problém nebol, oveľa horšie to bolo s voľným časom. Každý víkend do toho niečo padlo a často nebolo vhodné počasie, mal som maturity a prijímačky na VŠ a až potom sme sa rozhodli, že konečne pôjdeme. Na poslednú chvíľu som však zistil, že ani s ubytkom to nebude také ľahké a treba si priniesť so sebou spacák. Nechcelo sa mi vláčiť na chrbte batoh, a tak som na poslednú chvíľu zháňal držiak na batožinu a naňho rôzne upevnenie, keďže cesťák na to nie je stavaný. Naňho som hodil cestovné tašky a do nich už nebol problém napchať 2 spacáky, môj a Jurov.

Rok sa s rokom zišiel a opäť prišla prvá septembrová sobota. V Bánovciach nad Bebravou a okolí je okrem vykopávania a zbierania úrody zemiakov pre športovejšie naladenú verejnosť známa ako deň, kedy sa koná Bánovecká parenica – nesúťažné cykloturistické podujatie.

Po pozitívnych zážitkoch z mojej prvej účasti na tomto zahraničnom cyklomaratóne v roku 2004, kam ma spolu s Robom nalomil a dotiahol JoKo, som bol odhodlaný aj v tomto roku prispieť svojou účasťou, niekoľkými eurošmi pre organizátorov a hlavne zajazdiť si v rámci prípravy na Dolomity na kvalitných rakúskych cestách. 

Vo štvrtok skoro ráno vyrážame v oklieštenej minuloročnej zostave, teda chýbal nám JoKo, ktorý mal nejaké neodkladné pracovné povinnosti a teda nemohol sa uvoľniť, z Bratislavy smerom na Berg. U nás začína bežný ruch pracovného dňa, ale po prekročení hranice cítiť sviatočný kľud. Rakúšania majú cirkevný sviatok a tak v celej krajine je voľno. Tomu odpovedá aj množstvo áut na ceste. Stretávame však hlavne autá so slovenskými značkami, niektoré z nich dokonca tiež s bicyklami na streche alebo v kufri.
Aj oni idú na Schwechater, hovoríme si s Robom a pritom sledujeme z okna smer a silu vetra na vysokej tráve a stromoch okolo krajnice. Slnko už dávno vyskočilo z postele a aj podľa rastúcej vonkajšej teploty na displayi palubnej dosky auta odhadujeme, že dnes bude teplo. Spomíname na minulý ročník, kedy sme ako novici absolvovali v sprievode skúseného kozáka JoKoa celú procedúru dňa od prihlásenia sa, cez maratón až po tombolu a odchod. Dnes nám evidentne chýba jeho tútorská príprava, ale snáď to nejako prežijeme. Veď nás už naposledy vyškolil!