Trnavských 6666
- Napísal: Marián Dluhý
- Published in Cestná cyklistika
Spočiatku som váhal, pretože som dlhšie nejazdil a neodvažoval som sa ani pomyslieť, čo so mnou môže spraviť taká anaeróbna nakládačka. Nakoniec som sa predsa len rozhodol, že pôjdem. Veď sa aspoň trocha rozjazdím, ak pôjdem z domu ráno do Trnavy, čo je asi 50 km. Keď nič, tak aspoň niečo pojazdím a postretávam kamarátov a známych.
Napriek rannému dažďu a zamračenej oblohe vyrážam z domu krátko po deviatej. Štart je síce až na poludnie, ale predpokladám, že cesta mi bude trvať aspoň dve hodiny, tak aby som mal nejakú rezervu. Cesta cez Tomášov, Senec až po Blatné je suchá a fúka slabý juhovýchodný vietor, ktorý mi vôbec nevadí a tak na moje prekvapenie dosahujem celkom v kľude priemerku tesne pod 30 km/h. Ide sa dobre, ráno je ešte málo áut a kde-tu popri ceste už posedávajú predávači melónov, papriky a iných produktov z -Dolnej zeme-. Ako sa blížim do Kaplnej, cesta vlhne až prechádza do úplne mokrej, na ktorej stojí voda. Síce na mňa zhora neprší, ale odspodu som mokrý raz-dva. Hlavne, že som deň predtým dôkladne vyčistil celý bicykel.
-Nuž, čo už-, hovorím si, -aspoň, že je teplo a veľmi nefúka-. Okolo Cífera je na ceste toľko vody, že výdatne spomaľujem a vlečiem sa 20 – 24 km/h, aby to tak nestriekalo. Nemám to rád. Času mám dosť, tak sa výletným tempom pomaličky približujem k Trnave. Z ničoho nič sa opäť predo mnou objaví suchá cesta a tak pridám a v pohode vchádzam do ulíc mesta. Prepletám sa cez križovatky, semafóry a už vidím zvyšujúcu sa koncentráciu cyklistov v rôznych dresoch smerujúcich na Malženickú cestu.
Na časovke som tu ešte nebol, takže nepoznám jej profil, iba z reportiek iných. V princípe ma to ale netrápi, lebo nepredpokladám podať žiaden excelentný výkon. Prichádzam do priestoru štartu, kde sa registrujem medzi neregistrovaných hobbíkov. Práve keď vychádzam z budovy, stretávam Roba, ktorý práve dorazil a za ním sa pomaličky trúsia ďalší a ďalší známi. Dokonca dorazila aj menšia partia z Pezinka. Aká by to bola Trnavská časovka bez pezinčanov? Medzi nimi samozrejme aj speaker Ivan, ktorý vždy oplýva dobrou náladou, humorom a nespočetným množstvom vtipov a historiek, ktorými nás kŕmi v čase čakania na štart alebo vyhlasovania výsledkov. Samozrejme, nebolo tomu inak ani teraz.
Registrovaní už valia trať na plné obrátky a iba so zatajeným dychom sledujem, ako mnohí na hrubú mastia cieľom aj cez 50 km/h. To sú iní cyklisti ako ja.
Po dvanástej prichádza rad aj na nás a tak po polminutových intervaloch rýchlo úbúda z nášho asi stočlenného štartového poľa. Už som na rade, tak sa vyteperím na štartovaciu bedňu. Robo leží oproti mne dolu v tráve v priekope a fotí ako vyrazím.
-Ideš!-, zaznie z úst štartéra a odrážam sa rukou od dreveného zábradlia štartovného mostíka. V miernom klesaní to rozbieham a jedným okom sledujem, že rýchlosť je cez 40 km/h a tepy sa prudko vyšplhali na hodnoty, na ktorých bežne nejazdím. Šliapem do pedálov, ale trochu sa krotím, aby som vládal aj po otočke, lebo cítim, že by nohy mohli rýchlo stvrdnúť. Samozrejme, to je chyba, lebo už som od skúsených počul, že časovka sa jazdí štýlom
-začneš naplno a ako sa približuješ k cieľu, tak postupne stále zrýchľuješ-.
Ivan to ešte doplnil, že po prvom kilometri sa ti musí chcieť grcať, avšak musíš to udržať a do cieľa musíš vchádzať s mžitkami pred očami, takmer naslepo a po pár metroch to vypustiť. Toto že je vraj to pravé a za takého stavu dosiahnutý čas má nádej na úspech.
Po niekoľkých hupáčikoch sa blížim v miernom kopčeku ku kužeľu v strede cesty, ktorý označuje polovicu trate. Odtiaľ sa ide prakticky zasa od nuly. Po miernom klesaní však nasleduje krátke, ale predsa len poznateľné stúpanie, kde vzhľadom k svojim možnostiam zhadzujem na malú pílu a frekvenčne ho vytočím. Na hrubú by som tam asi vykapal a do cieľa to už nerozchodil. V tomto kopčeku obieham nejakých predo mnou štartujúcich a zasa radím hrubú a pridávam, aj keď mierny protivietor je čoraz viac cítiť napriek tomu, že trať po obrátke do cieľa slabo klesá.
Zaregistrujem, že oproti mne sa valí Robo, ktorého tipujem na veľmi dobrý čas, teda aspoň okolo 10 min. Už vidím nafukovačku v priestore štartu/cieľa, už iba mierne dolu a potom mierne hore. To mierne hore znamenalo možno sto metrov, ale pripadali mi najťažšie z celej trate. Aj som vstal a tlačil do pedálov, ale akosi už nebolo z čoho, tak som podradil a nejako prešiel cez cieľovú čiaru. Šabľovanie v cieli a ani iné stavy som si svojim výkonom neprivodil, avšak po dojazde som cítil, že som do toho mohol dať aj viac. Nuž, zatiaľ nemám vlastné skúsenosti z takýchto podujatí a ak to vyjde, na budúci rok už predsa len budem vedieť ako na to. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že som si odmeral 11:32! Pôvodne som si myslel, že aspoň za 12 minút by som to mohol zvládnuť. V skutočnosti sa však nepamätám, kedy som stláčal stop na budíku a dokonca podľa časomiery organizátora som išiel za 11:14. Neviem, čo je pravda, lebo údajne vznikol časomeračom vo výsledných časoch chaos a tak niektorým asi pridali, niektorým ubrali. Medzičasom sa spomedzi oblakov predralo aj príjemne hrejivé, ešte letné slnko, ktoré spestrilo farby okolitej krajiny.
Pri čakaní na vyhlasovanie výsledkov nás bavil Ivan, ktorý nakoniec zajazdil vynikajúci čas – takmer na bedňu, sledovali sme techniku dravca loviaceho na neďalekom poli a ponad hlavami nám prelietali aj veľké plechové vtáky, ktoré mali neďaleko svoje hangáry. Toto sa však neskutočne predlžovalo a naťahovalo a tak sme s Robom kopli do vrtule, rozlúčili sa s kamošmi a vydali sa na cestu späť domov.
V tandeme sa išlo podstatne príjemnejšie ako keď ide človek sám a tak spoločný úsek cesty, čiastočne v daždi a po mokrej ceste, až po Veľký Biel, kde sme sa rozlúčili, nám prebehol veľmi rýchlo. Domov som dorazil niečo pred 4-tou poobede pokojným tempom, pretože na raňajkách, nejakej horalke a pár fľašiach ionťáku sa lepšie nedalo. Bol som na hranici hlaďáku, tak som nechcel riskovať nepríjemné stavy. Svižné tempo s Robom zo mňa vysalo zbytky energie až takmer na doraz. Začínal blikať vnútorný alarm.
Napriek veľmi premenlivému, ale teplému počasiu a mojej slabšej výkonnosti som si veľmi dobre zajazdil. Postretával som sa s kamarátmi a na cestné cyklistické organizované akcie na Slovensku chudobný rok som si spríjemnil záver cyklistickej sezóny a skúsil niečo nové. Organizácia bola štandardná, možno trochu vytknúť ten chaos s výsledkami, zabezpečenie príjazdu do cieľa bolo občas mimo kontroly a hrozili nepríjemné kolízie a chýbala mi možnosť sa kdesi v cieli občerstviť a najesť. Namiesto tej smiešnej čiernej nepoužiteľnej plastovej cyklofľašky by som radšej zjedol dva párky a kúsok chleba aj za cenu nejakého rozumného štartovného pre neregistrovaných. Myslím, že by to pre mnohých súťažechtivých nebol dôvod na nižšiu účasť ako v prípade bezplatného štartu. Aj tak tam chodievajú na každý ročník väčšinou tí istí ľudia, tzv. cyklorecidivisti. V každom prípade som prežil príjemný deň a teším sa opäť o rok.