Časovka Neštich - Malý Javorník 2005

V zmysle tejto múdrosti som sa vydal spolu s Mišom M. ráno do Neštichu oficiálne zakončiť sezónu. Tradične, keď som zaneprázdnený alebo jednoducho nemôžem, je pekné a prijateľné počasie. Keď môžem, je nepríjemné alebo nie príliš optimistické.
Sivé nebo, nad Karpatmi až skoro tma nám príliš dobré výhliadky na pohodu nedávali. Napriek tomu sme však boli optimistickí naladení a svižne sa približovali cez Malinovo, Ivánku, Čiernu vodu cez Grinavu k štartu vo Svätom Jure - Neštichu. Po ceste sme stihli ponadávať na počasie aj na nechutný smrad pri družstve v Moste pri Bratislave, ktorý sa šíril doďaleka. Ani sme sa nenazdali a prichádzame na tradičné miesto štartu, kde už stepuje zopár cyklistov a cyklistiek a organizátor vtipne komentuje začiatok pretekov. Slabo mrholí, alebo skôr je to taká vypadávajúca hmla a tak to nevidím dobre. Stretávam pezinčanov, Roba, na mieste je už aj Juro H. Po chvíli sa obloha čistí a kde tu presvitajú slnečné lúče, ktoré mi zdvíhajú náladu. V tomto roku sa zaregistrovalo vyše 170 účastníkov, čo je myslím rekord podujatia.

O desiatej štartuje prvý a za ním to len tak odsýpa, takže čoskoro sme postupne na štarte aj my ako partia. Predomnou Ivan, za mnou Ježo, Mišo atď. Rasťo vyrazil pár minút pred nami, prvý krát mimoriadne na horáku. Údajne si ide nastaviť nový časový limit pre ďalšie ročníky.
Tri, dva, jedna, štartujem. Stláčam stopky a začínam šliapať do pedálov. Na zátačke pred sebou ešte stále vidím Ivana, tiež na horáku. Akosi sa chlapci zľakli rozbitých úsekov cesty a radšej zvolili hrubší dezén. Po pár sto metroch trasy začína cesta vlhnúť a polojasno zo štartu sa mení na zamračené, ktoré rýchlo pri naberaní nadmorskej výšky prechádza v celkom slušný dážď. Aj minulého roku tu pršalo. Prvý kilometer mi to ide ťažko, ale búšim do pedálov. Potom, keď sa stúpanie slabo zmiernilo, ale zhoršila sa cesta sa mi išlo o čosi lepšie. Lenže chýbajúci pravidelný tréning je cítiť a tak v stúpaní začali sily pomaličky odchádzať. Do cieľa však bolo ďaleko, nuž neostávalo mi nič iné ako vydržať. Podarilo sa mi obehnúť nejaké deti, čo štartovali pár minút pred nami, obehli ma iba nejakí namakanci, ktorí ale štartovali neskôr ako kamoši z partie a navyše som pred sebou zahliadol pohodovo idúceho Rasťa. Dobehol som ho práve v úseku zlej kvality cesty tak som to okolo neho ľahko prešiel a on ma ešte aj pristrčil, keď som ho povzbudzoval.

Hore na kopci sa už objavovali úseky, kedy cesta prestala stúpať, resp. aj klesala a dalo sa to rozbehnúť. Vytrvalo pršal drobný dážď, voda striekala spod kolies a ja som zistil, že mi nejako vytuhli nohy a ťažko sa mi točí aj dolu kopcom. Vidím však číslo 1 km do cieľa tak si hovorím, že to už musím vydržať. Stále som pred sebou v približne rovnakej vzdialenosti ako po štarte videl Ivana, preto som sa domnieval, že idem aspoň tak rýchlo ako on.
Posledné stúpanie za ostrou zátačkou hore k meteorologickej stanici je prudké a tam už idem na doraz. Ešte mi pár metrov pred cieľom človek, ktorý vysielačkou hlási časomeračom čísla prichádzajúcich kričí, aby som nešetril bicykel. Zmobilizoval som posledné sily a v stojke som posledných 30 m na čiaru jazykom už takmer oblizoval predné koleso. Zastavujem stopky, pozerám – čas nič moc. Nuž, ale ani som nič iné v tomto roku neočakával. Dlhší výpadok jazdenia výdatne obmedzil moje možnosti. Čoskoro za mnou dorazili aj Ježo, Mišo a ďalší a tak sme sa pre dážď a chlad v cieli rozhodli radšej zfičať dolu na párky a pivo.

No, zfičať. To iba tí na horákoch. My na cestiakoch sme dosť trpeli, lebo pustiť sa to nedalo a tak som už pomaly chytal kŕče do rúk, čo som brzdil. Všetci sme sa aj tak stretli dolu pri stole s párkami, pivom či kofolou a debatovaním čakali na vyhlasovanie tomboly. Cien bolo habadej, šance boli. Tentokrát však väčšine z nás klapli sánky naprázdno, tuším niečo vyhral iba Andrej a Dušan, ale iba také voloviny. Keď dlho neťahali číslo Roba, šance ako aj množstvo cien rapídne klesali a ja som vedel, že na mňa určite tentokrát a zasa ako tradične nedôjde.

Pomaly sme sa už poberali domov, keď Rasťo vymyslel, že zakončíme tak ako sa končiť v čase vinobrania v Malých Karpatoch má, teda na burčáku. Nebolo nám viac treba a okamžite sme mali jasný nový cieľ – nakúpiť burčiak (radšej ako bručiak) a hybaj k Lubošovi do dvora. Pozbieralo sa nás celkom dosť, aj opojnej šťavy bol dostatok a tak by sme vo veselosti a pokoji popíjali tento sezónny mok až do neviem kedy.

Mňa a Miša však ešte čakala cesta domov, preto sme sa po nejakej hodinke rozlúčili a mierne nalomení vyrazili. Energiou nabití a s miernym vetrom v chrbte sme prakticky celú cestu až do Lužnej točili nad 35 km/h. Boli však úseky kde rýchlosť prekračovala aj 40-ku. Neposrali sme sa z toho sladkého burčáku, preto sme čoskoro mohli už doma a zasa pri pive skonštatovať, že aj keď sme nič v tombole nevyhrali, akcia to bola mimoriadne vydarená a stojí za to prísť aj na budúci rok. Pokiaľ sa bude dať, aj zajazdiť lepší čas.