Na Sereďmaratóne som bol naposledy asi pred 7 rokmi. Pamätám si z toho viac-menej len to, že bol nenormálny hic a došiel som do cieľa vyvarený, vysušený aj vyúdený. Tento rok sa mi asi vďaka nadpriemerne teplému a slnečnému aprílu podarilo natočiť dostatok kilometrov na to, aby som túto trasu zvládol bez väčších problémov.

Bol krásny novembrový deň, slnko svietilo, teplota príjemná, fúkal západný vietor. AŠK Sportreport organizoval posezónne posedenie pri guláši na Babe. Chcel som si urobiť peknú jazdu, ako som to zvyčajne na túto akciu robieval. Ešte nikdy nebolo takéto pekné počasie. Aby nám bolo veselšie zlákal som aj Vlada. Najprv váhal, ale napokon upresnil pozitívne. Mali sme sa stretnúť na polceste medzi našimi domovmi, ale pretože som vyštartoval skôr, podarilo sa mi ho vyzdvihnúť pred jeho domom, ako sa zapínal. Rovno sme mohli vyštartovať. Žiadne veľké tempo sme neplánovali, veď už sme jazdili pomenej, a ja som mal v septembri pauzu so zlomenými rebrami po zbytočnom páde na skladačke.

Dlho som žiaden dojáčik nenapísal a preto by sa patrilo vyplniť túto medzeru, obzvlášť v prípade nedočkavých čitateľov. Tieto preteky bývali skutočne morda, nielen kvôli horúcemu počasiu, nedostatku tekutín, ale hlavne pre kopcovitú no nádhernú trať.

Od minulého roku sa preniesli z Neveríc do Poľného Kesova. Napriek tomu, že pochádzam z Nitry nikdy som v tejto malebnej dedine, s termálnym prameňom, nebol. Vyrazil som z domu presne podľa plánu o 6.45, aby som v pokoji stihol registráciu, cesty boli v sobotu ešte prázdne a tak som aj mimo diaľnice mohol jazdiť rýchlo. Príjemne ma prekvapil pre mňa nový obchvat Galanty a nová cesta zo Sládkovičova naň. Počas cyklotúr na Slovensko to bola najhoršia cyklocesta.

Vybral som sa na Myjavu vyskúšať Šárku Slivkovú – 30-ty ročník pripadajúci na rok 2017.

Ale teraz si nevymýšľam. Na TT-Rysy som vlastne ani nechcel ísť. Hľadal som len výhovorky, aby som nemusel ísť. Pred dvoma týždňami som bol na Maratona dles Dolomites a s boľavým chrbtom čo som si odtiaľ priniesol sa mi na celodennú cykloturistiku nechcelo ísť ani náhodou. A do toho ešte neskutočne daždivé a chladné počasie. Proste chuťovka na chrbát. Ale počasie sa začalo otáčať smerom k horúčavám, čo by chrbátu nemalo veľmi vadiť. Možno sa mi ho aj podarí na teplom slniečku vykurírovať.

Alebo návrat na miesto činu po 10 rokoch a desiatich kilách živej váhy navyše. :-)

Snažil som sa v rámci dostupných možností na tento maratón pripraviť čo najlepšie, ako sa len dalo. To znamená aspoň 2000 km a podľa možností aj s nejakými kopcami.

Aj tak sa mi však po príchode do Penzionu v Corvare niečo stalo s chrbátom. Neviem či z cesty alebo príliš makkej postele alebo spánku pri okne. Každopádne ma bolel už v prvý deň aklimatizácie, keď sme si dali Passo Campolongo aj s passom Falzaregom. Mimochodom, to som išiel prvý krát v živote. Doteraz vždy iba dlhú alebo raz krátku trasu. Ale už na Falzaregu ma chrbát bolel čoraz viac a pokoj mi nepridal ani mokrý zjazd do Corvary. Hádam to do nedele prejde.

Pôvodne mala byť na tomto mieste reportka z maratónu v Mondsee, ale tieto jazerné preteky mi neprajú. Pred 6 rokmi som v daždi ľahol po 5 km a s narazeným kolenom išiel domov, tento rok som sa nedostal ani tak ďaleko, lebo som vôbec neodštartoval. Znova predpovedali dážď, ráno bolo ešte pekne, ale keď som pozrel radar, naozaj by som odhadom poslednú hodinu - hodinu a pol išiel v lejaku. Keby som sa po pretekoch vracal domov, asi by som to riskol, ale pokračoval som do Dolomitov, ktoré boli hlavným cieľom a nechcel som pred nimi zmoknúť, prechladnúť alebo sa nebodaj vybúrať v mokrom zjazde. A hlavne sa mi ani náhodou nechcelo čistiť a premazávať bicykel :-) Na druhý deň už v 30-stupňovej horúčave som si stredných 134 km prešiel sólo, čiastočne po cyklochodníkoch aj s menším blúdením a môžem povedať, že to je pekná trasa, zvlnená s dvomi náročnejšími stúpaniami. Ale možno sa mi páčila len preto, že v jej polke som si doprial pauzu so šniclom a hranolkami, s plným žalúdkom je hneď všetko krajšie :-) Nasledujúce dni stále často pršalo a rovnaké to bolo aj po príjazde do Dolomitov, predpoveď na nedeľu nebola optimistická, ale našťastie sa postupne zlepšovala a nakoniec bol celkom pekný deň, iba dosť chladný.

Za ostatné roky sa mi nejakým zázrakom podarilo natočiť takmer 2x viac kilometrov ako po iné roky. Bolo mi však jasné, že roky, kilometre a hlavne váhu človek neoklame. Bol som však presvedčený, že maratón dám.

Hlásili zamračené počasie a čo som pozeral ráno predpoveď, tak to vyzeralo, že suchí celý deň určite nebudeme. Ale zase ak nie je príliš chladno, tak by to hádam nemalo až tak vadiť. Kúpil som si pre istotu aj ľahký blatník na zadné koleso lebo nemám rád mokrú prdel. Dostali sme v balíčku okrem bidónu aj návlek na prilbu. Cyklistický dres bol na tento špeciálny jubilejný ročník tiež špeciálny. Celorozopínací funkčný dres s dlhými rukávmi. Muži oranžový a babenky ružovučký.

Pred pretekmi vo „veľkých“ Dolomitoch som si ešte strihol tento okruh cez „malé“ Dolomity a keď som v reportke z Neusiedlera písal, že viem prečo som tam prestal chodiť, pri tomto maratóne takisto viem, prečo som bol na ňom v minulosti 5 rokov po sebe. Pekná krajina, zaujímavá trasa, celkom výživné stúpania, jedinou chybičkou je nekonečne dlhé cestovanie, inak odporúčam každému. Znova som absolvoval svoju odskúšanú krátku trasu, pred 4 rokmi zmenili pôvodnú dlhú na extrémnych 230 km, tú by som zvládol jedine ako etapák. I keď ... štartovné som si zaplatil v rámci série Austria Top Tour a mohol som štartovať z druhého bloku. Keď som sa tam išiel zaradiť, šikovná slečna blondýnková usporiadateľská si ma premerala skúseným pohľadom a hneď ma posielala medzi eliťákov. Skutočným dôvodom tejto lichôtky / omylu bolo iba moje nízke štartovné číslo, ale aj tak mi trošku nafúklo hrudník :-) Hmm, idem medzi rakeťákov? Na rozdiel od nášho bloku tam mali dosť „narváno“, reku „nein Danke“, nebudem sa na štarte lakťovať s mladíkmi :-)

Pred dvomi rokmi som sa na týchto pretekoch výborne pobavil, tak som sem vyrazil opäť, i keď som kvôli nim musel obetovať sľubovaný únik na Leitha.Berg maratóne, ktorý padol na rovnaký termín. Znova sa pridal aj Emil a ešte môj dlhoročný kamarát búrlivý vietor :-) Podľa predpovede sa mal síce objaviť v 60 km/h nárazoch až okolo obeda, ale zrejme nechcel zmeškať štart a „pofukoval“ už od rána. Prvú polovicu trasy nám fučal oproti a trochu som sa obával rýchleho začiatku, keďže sme štartovali zozadu a ešte som si pamätal, že naposledy som tu trpel ako zviera, ale celkom dobre sa nám podarilo preskákať do tretieho balíka a neskôr sme dobehli aj druhý, takže po prvý kopec to bola vcelku pohodová jazda. Menšie vzrušenie spôsobila iba jedna nečakaná „flekovačka“, ale našťastie sme to všetci zvládli bez pádu.