CykloPromenáda Pezinok je iniciatíva za viac bicyklov v Pezinku, Tak aj náš klub a portál sa chce pripojiť k tejto iniciatíve a preto sme sa zúčastnili na veľmi vydarenej akcii s nasledujúcim podtitulom.

Cyklopromenáda & Funny fellows

15. jún, Deň otcov

• jún 17, 2014
• jún 17, 2014
• Napísal: Rasťo Trubač
• Rodičovská kategória: Reportka
• Kategória: MTB cyklistika
• Návštevy: 4325

Oproti minulému roku sa mi aj vďaka cicuške podarilo nakrútiť o trošičku viac a o trošičku kvalitnejších km ako minulý rok. Takže som v priebehu mesiaca postupne zlomil sezónne osobáky. Najprv 158 km na jeden šup. O dva dni 220 km. A o necelý mesiac 320 km práve na tejto kultovej akcii. Jedným dychom však dodám, že po rekorde cez 400 km za jeden deň už vôbec netúžim. Už tých 320 je celkom slušná nakladačka.

„Neni o čom.“ Asi taká bola moja rýdzo bratislavská odpoveď na Jarovu otázku, či napíšem túto reportku. A naozaj sa nič zvláštne nestalo, žiadne „žuvačkové“ šoky v balíku, žiadna zničujúca kríza do kopca, dokonca ani žiadne zúfalé fleky pred zákrutou v zjazde. Možno sa už pomaly naučím jazdiť :-)

K tejto športovej akcii mám nostalgické spomienky.  Boli to moje prvé cyklistické preteky v roku 2008.  Vtedy som nemal žiadne skúsenosti s pretekárskou cyklistikou.  Sú to úplne iné preteky ako beh, či triatlon.  Toto boli moje šieste cyklo preteky.

Išiel som do toho bez rešpektu, ako tréning.  Obavy z nezvládnutia som nemal.  Skoro 3000 najazdených kilometrov mi dávalo isté predpoklady na absolvovanie pretekov.  Operáciu kolena som abstrahoval.

Tento rok som sa dosť nadrel pri vybavovaní vhodného štadiónu ale s Paliho pomocou sa podarilo zabezpečiť štadión v Hamuliakove. Síce sa trošku nabúral obvyklý časový rámec v ktorom turnaj obvykle fungoval, ale podarilo sa.

 Keby som to neprežil, sám by som tejto reportke neuveril, ale je to naozaj tak. Zúčastnil som sa bežeckých pretekov! S prižmúrením obidvoch očí sa zvyknem označovať za cyklistu a v reportkách vám tu do hláv pravidelne „tlačím kaleráby“, ale tvrdiť že som bežec, to by som sa ani vo sne neodvážil.

Ospevovaný Wachau maratón sa po dlhých rokoch konečne dostal do môjho pretekárskeho kalendára. V júli som behal menej, rozbiehal som sa až v auguste. Najviac som plánoval trénovať v Chorvátsku počas dvojtýždňovej dovolenky. Napokon bolo z toho iba necelých 100km, pretože sa mi zapálil bedrový kĺb. Ešte aj achilovka pobolievala.

Tradičné podujatie v netradičnom čase, poslednú júnovú sobotu. Od mojich triatlonových začiatkov v 2008 som vynechal iba jeden ročník. Tento krát môj štart bol ohrozený infekciou. Necítil som sa dobre už od utorka. V stredu som to ešte zabil jazdou na biku v studenom počasí a komplet zmoknutí na stredajšom cyklotréningu. Hovoril som si, že snáď to nejako dám.

Tieto prestížne preteky vyvolávali vo mne rešpekt od prvého ročníka. Nielen svojimi objemami, ale hlavne výškovým profilom a drsnými vysokohorskými podmienkami. Zároveň ma dostatočne motivovali, aby som to niekedy skúsil.

Každý rok si po Karpaťáku hovorím, že toto už nie je pre mňa, že tento bol môj posledný. Tohto roku sa mi túžba bezmála splnila, lebo na môj cestný bicykel sa nedarilo zohnať súčiastku, ktorú som ešte vlani vlastnoručne dolámal (aj malíček tej vlastnej ruky prišiel o celistvosť, len koľajnica neutrpela žiadnu ujmu).