K tejto športovej akcii mám nostalgické spomienky.  Boli to moje prvé cyklistické preteky v roku 2008.  Vtedy som nemal žiadne skúsenosti s pretekárskou cyklistikou.  Sú to úplne iné preteky ako beh, či triatlon.  Toto boli moje šieste cyklo preteky.

Išiel som do toho bez rešpektu, ako tréning.  Obavy z nezvládnutia som nemal.  Skoro 3000 najazdených kilometrov mi dávalo isté predpoklady na absolvovanie pretekov.  Operáciu kolena som abstrahoval.

Tento rok som sa dosť nadrel pri vybavovaní vhodného štadiónu ale s Paliho pomocou sa podarilo zabezpečiť štadión v Hamuliakove. Síce sa trošku nabúral obvyklý časový rámec v ktorom turnaj obvykle fungoval, ale podarilo sa.

 Keby som to neprežil, sám by som tejto reportke neuveril, ale je to naozaj tak. Zúčastnil som sa bežeckých pretekov! S prižmúrením obidvoch očí sa zvyknem označovať za cyklistu a v reportkách vám tu do hláv pravidelne „tlačím kaleráby“, ale tvrdiť že som bežec, to by som sa ani vo sne neodvážil.

Ospevovaný Wachau maratón sa po dlhých rokoch konečne dostal do môjho pretekárskeho kalendára. V júli som behal menej, rozbiehal som sa až v auguste. Najviac som plánoval trénovať v Chorvátsku počas dvojtýždňovej dovolenky. Napokon bolo z toho iba necelých 100km, pretože sa mi zapálil bedrový kĺb. Ešte aj achilovka pobolievala.

Tradičné podujatie v netradičnom čase, poslednú júnovú sobotu. Od mojich triatlonových začiatkov v 2008 som vynechal iba jeden ročník. Tento krát môj štart bol ohrozený infekciou. Necítil som sa dobre už od utorka. V stredu som to ešte zabil jazdou na biku v studenom počasí a komplet zmoknutí na stredajšom cyklotréningu. Hovoril som si, že snáď to nejako dám.

Tieto prestížne preteky vyvolávali vo mne rešpekt od prvého ročníka. Nielen svojimi objemami, ale hlavne výškovým profilom a drsnými vysokohorskými podmienkami. Zároveň ma dostatočne motivovali, aby som to niekedy skúsil.

Každý rok si po Karpaťáku hovorím, že toto už nie je pre mňa, že tento bol môj posledný. Tohto roku sa mi túžba bezmála splnila, lebo na môj cestný bicykel sa nedarilo zohnať súčiastku, ktorú som ešte vlani vlastnoručne dolámal (aj malíček tej vlastnej ruky prišiel o celistvosť, len koľajnica neutrpela žiadnu ujmu).

Je temný, studený januárový podvečer, na zamrznutú zem padá ďalší prídel snehových vločiek, ktoré rezký severák rozprašuje na zatemnenom okne tajnej kancelárie v objekte SHMÚ.

Po poslednej účasti  v roku 2008 som sa mal možnosť tento rok Rajeckého inline polmaratónu zúčastniť opäť. Z Bratislavy stačilo vyraziť o šiestej ráno a stále sme mali luxusnú časovú rezervu pred štartom preteku o 9:59. Mesto Rajec z uzatvárania okolia nerobí veľkú vedu a tak dve hodinky pred začiatkom nie je žiadny problém zaparkovať v relatívnej blízkosti štartu.

Je päť hodín ráno a zberáme sa na návrat. Ešte by som si kľudne aj dve-tri hodinky pospal. :-( Dojedol som teda posledné veci zo včerajška, aby som toho nemal veľa so sebou.