Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have a dream“. Ani hrozivé parametre 238 km, 5500 nastúpaných metrov a prísne časové limity sa mi ale nezdali dostatočne akčné a tak kvôli dramatickejšej zápletke som sa v pondelok, 13 dní pred štartom, praštil na zem. Z bohatej zbierky mojich pádov patril tento k tým ľahším a totálne hlúpym, napriek tomu som k tradičným benefitom vo forme odrenín a podliatin od kolien až po plece získal aj 2 bonusy, zlomenú vidlicu a obidve ruky narazené tak, že po pár hodinách som s nimi v zápästiach hýbal iba s veľkými bolesťami, sadnúť si na bicykel a oprieť sa o barany bola v tom momente utópia. No veď iste, celý rok trénujem iba kvôli týmto pretekom, tak prečo si to na poslednú chvíľu takto stupídne nepokaziť? Našťastie stále existujú dobrí ľudia, prvým bol kamarát Adrián z petržalského Probike, ktorý pre mňa prišiel a odviezol ma domov, lebo som nenašiel taxík ochotný zobrať aj bicykel. Hneď sa ponúkol, že mi skúsi zohnať vidlu, to sa mu nakoniec nepodarilo, ale zachránila ma ďalšia dobrá duša, môj dlhoročný známy pán Havrila z predajne Meríd v Moste pri Bratislave. V stredu ráno som za ním prišiel s nesplniteľnou prosbou, simsalabim, poobede som odchádzal s pojazdným bicyklom so zapožičanou vidlicou. Obidvom som nesmierne vďačný a úplne otvorene bez skrytej reklamy, ak potrebujete s niečím poradiť, niečo zohnať, opraviť, nastaviť, títo dvaja sú ochotní pomôcť bez toho, aby hneď mysleli iba na svoj zisk. Horšie to bolo s opravou opuchnutých rúk, raz som už taký pád mal a vedel som, že bolesť zmizne až po niekoľkých týždňoch. Namiesto finálneho ladenia formy som si ich poctivo mazal ibalginovou masťou, ľadoval gélovými vrecúškami a i keď ešte aj teraz ma pri niektorých pohyboch bolia, na pretekoch ma neobmedzovali, akurát som sa nemohol držať na vrchu baranov, iba na pákach. Niečo ale bolo na tom páde aj pozitívne, na pravej ruke som si tak narazil prostredník, že som ho nedokázal ohnúť, je to dobrý spôsob ako urýchliť nastavenie ruky pri „zdravení“ niektorých ohľaduplných vodičov. Alebo aj na iné veci :-)

Kým minulý rok boli tieto preteky vrcholom mojej sezóny, teraz iba posledným testovacím tréningom pred ötzim. Hneď od začiatku som do nich vyrazil svižným tempom, ale nebola za tým žiadna prefíkaná taktika, len po vyše polhodiny čakania na štart ma klepalo od zimy ako v ruskej rozprávke a už som sa nevedel dočkať, kedy mi kopec za dedinou zakúri. Keď som sa vydriapal trochu vyššie a ponad hory sa mi do chrbta oprel aj Oskar, zrazu bolo toho tepla až priveľa a nešlo sa mi zrovna najlepšie, ak som pred blížiacim sa „dňom D“ momentálne vo svojej životnej forme, čo asi naozaj som, nie je teda bohvieaká. Snáď to bolo spôsobené iba stuhnutými svalmi a naozaj ťažkým stúpaním, je to ale viac moje zbožné prianie ako presvedčenie :-) Nasledujúci zjazd je parádny, žiaľ v najrýchlejšej časti opravovali cestu v tuneli a pod hrozbou diskvalifikácie sme vyznačený 7 kilometrový úsek nesmeli prejsť skôr ako za 14 minút, čiže priemerkou 30 km/h. Viete si predstaviť, ako sa ide 30-kou v miestach, kde sa dá ísť 90? Každý kilometer stáli pri krajnici mechanici a vymieňali prepálené brzdové kotúče alebo rozdávali malé dlátka s kladivkami, aby sme si z ráfikov odsekali pripečenú gumu z roztavených špalkov :-) Trochu ma čerti pokúšali, aby som to pustil, pri mojich výkonoch je aj tak jedno, či som vo výsledkoch a kým DNS aj DNF som si už do zbierky zadovážil pri svojich 2 účastiach v Mondsee, DSQ mi v cyklistickom životopise ešte chýba. Všimol som si viacerých, ktorí išli rýchlejšie a potom zastavili na cikpauzu, tak som to tak na poslednú chvíľu urobil aj ja a nakoniec tam nechal viac času, ako bolo treba. Taký som ja slušný anjelik :-)

Po viacerých predchádzajúcich pretekoch som si vždy povedal, že na tých najbližších už prídem na štart trochu skôr a postavím sa viac dopredu, aby som na prvých kilometroch nemusel naháňať balík a hlavne sa mal kam prepadávať. Teraz som to konečne splnil a do svojho koridoru som nabehol asi 40 minút pred štartom, postávalo tam už zopár cyklistov, ale väčšinou ostýchavo v zadnej časti, ja som sa vybral rovno k natiahnutej štartovacej páske. Nakoniec som odštartoval asi zo štvrtého radu, vpredu rakúska TOP elita a potom hneď ja, ale malo to prozaickejší dôvod - práve na tom mieste sa tiahol tieň z nafukovacej brány a aj keď nebolo horúco, nechcelo sa mi takú dobu stáť na slnku :-) A ešte kvôli jednej veci som chcel byť bližšie k čelu, zo svojej účasti v roku 2008 som si pamätal úvodné dobrzďovačky a že som sa len so šťastím vyhol zrážke, snáď ma to takto vpredu minie. Neminulo, onedlho nás začali predbiehať najrýchlejší zo strednej trasy, poznal som ich podľa žltých čísiel, a keďže v protismere im často zavadzali stojace autá, tlačili sa doprava a niekoľkokrát sme prudko brzdili až skoro do nuly a potom sa zas hnali za balíkom. Nabudúce sa už fakt postavím až k páske a pôjdem cik-cak, aby ma za zavádzacím vozidlom nemohol nikto predbehnúť :-) Konečne na asi 11-tom kilometri sa trasy rozdelili, my sme odbočili doprava k prvému stúpaniu a nastal kľud.

Toto boli moje úplné prvé preteky v Čechách a ešte pred štartom začali celkom zábavne. Nechcelo sa mi skoro ráno vstávať a cestovať, preto som do Bílej v Beskydoch prišiel už o deň skôr, na registrácii som bol medzi prvými a keďže štartovné čísla dávali podľa toho, kto kedy prišiel, vyfasoval som 13-ku. S usporiadateľkou sme sa zasmiali, že by som si ju mal nahodiť „na profíka“ dole hlavou, ale nikdy som ju nepovažoval za nešťastné číslo, tak v rámci boja proti diskriminácii nakoniec ostala na nohách. Dostal som ešte čip a vstúpil do neľútostného boja životných skúseností proti mládežníckej tvrdohlavosti. Pri vedľajšom stole mi mladá baba podala igelitku, do ktorej po kratučkom vyhodnotení mojej exkluzívnej postavy vhodila účastnícky dres. Hmm, nepamätal som si, či som pri online registrácii uvádzal aj veľkosť, tak som naňho mrkol a čo nevidím - veľkosť S. Chacha, slečna je veľká srandistka, takéto nosia 30-kilové dievčatá pod meter päťdesiat :-) Požiadal som ju, nech mi dá na odskúšanie L-ko, nieee, henten mi bude dobrý. Zhodil som tričko, na čo ďalšia z usporiadateliek radostne zvýskla, že presne toto chceli, aby sa im tu chlapi vyzliekali. No neviem či zrovna ja, ale dobre :-) Narval som do S-ka pravú ruku, ale keď som poza chrbát skúsil aj ľavú, švíky hlasno zapraskali. Prosím ťa, daj mi L-ko, lebo ho roztrhám. Dala mi M-ko. Ruky som doňho natlačil, ale nezapol som ho cez brucho. Prosím ťa, daj mi L-ko. Dala. Tento som zapol aj cez brucho, ale až niekde pod rebrami, takže bránica sa mi vytlačila k mandliam a keby som si do odkrytého pupku nastrelil pírsing, môžem chodiť na diskošky baliť bohaté paničky :-) Chlapi určite to poznáte, keď ženy pretáčajú očami, že čo to ten môj zas vymýšľa. Keď som ju požiadal o XL-ko, normálne som aj počul, ako sa jej bielka šúchajú zvnútra o lebku :-) Veď to L-ko mi je dobré, dokonca na mne plandá. Moja, možno mi tam fakt niečo plandá, ale dres to určite nebude :-) Nakoniec som si to XL-ko vybojoval a keď som ho spokojne vkladal do igelitky, chalan asi mojej výšky, ale trochu mohutnejší, si tiež vypýtal dres na odskúšanie. A od vedľajšieho stola sa ozvalo „M-ko mu bude dobré“ :-)

Tento rok bol na prípravu o dosť horší ako minulý. Relatívne teplý apríl vystriedal daždivý a studený máj. Jazdil som tak často ako sa len dalo. Len málokedy nepršalo. A ak nepršalo, tak fúkal studený vietor. Bŕŕ.

V takomto nastavení tela na studené počasie zrazu vysvitlo, že tento ročník cyklomaratónu bude na sto percent úpek jak sviňa.

Ešte keď som tušil, aký dres budeme mať, tak ma od tepla až striaslo.

Ráno o 4 stretávam Milana a neskôr aj Romana. Trošku komentujeme priestory štartu. Roman sa čudoval, že pri Zlatých Pieskoch nikto nie je. :-)
Okolo ide Citrón a šomre si čosi ako že móže tristopatnác kilometrof ebať a sadol si radšej na motorku. A tak aj odštartoval.

Keď som si bol pred týždňom v sobotu poobede pre štartovné číslo na St.Pöltnera, stretol som pred vchodom aj kamaráta Edmunda, usporiadateľa týchto pretekov. Poznám ho už roky a za to, že mu trochu pomáham s propagáciou jeho pretekov na Slovensku, vždy ma zadarmo zaregistruje a doslova prinúti štartovať :-) Pred zaparkovanou dodávkou mal rozložené panely s plagátmi a propagačné materiály a snažil sa naverbovať ďalších účastníkov. On sám už väčšinou jazdí iba 24-hodinovky, aj na Slovakia Ringu, zavolal ma k dodávke a ukázal, ako v nej má pripravené lôžko, miesto na bicykel aj všetky tie letáky, na podlahe ležala v sáčku bábovka a to mu vraj stačí - večer si sadne k neďalekej rieke, dá bábovku, prespí v dodávke a ráno absolvuje krátku trasu. Potom sa trochu zarazil a upresnil, že má aj iné auto, tuším Passata. A aj keď sem-tam takto trávi noci v dodávke, je už dlhé roky ženatý, šťastne ženatý! Tak určiteee, každý potrebuje k športovaniu nejakú motiváciu, niekedy to môže byť aj priveľa lásky :-) Je to naozaj fajn chlapík, pripomína mi slovenských usporiadateľov, za ktorými nestojí žiadna agentúra ani armáda pomocníkov a preteky so slušnou účasťou aj úrovňou dokáže pripraviť len vlastnou zanietenosťou. Peťo Majda, vieš o čom hovorím, že? :-) Tak mi napadlo, všetci čo toto čítate, aj mimo sportreportu, čo keby sme ho prišli budúci rok podporiť účasťou ako samostatný slovenský megabalík? 80km dá predsa každý, aj Rasťo :-) Feri a Ďuri a ostatní šraci z Košicoch, myslím tým aj vás, cez Maďarsko to máte kúsok a v dedine som pod vinohradmi videl niekoľko rajcovných vínnych pivníc, niektoré boli otvorené a dal by sa v nich zabiť čas po pretekoch až do rána, možno čapujú aj východniarske pivovínoborovičkarum :-) A okrem toho, bol som na vojne v Michalovciach a dodnes sa mi za to nikto neospravedlnil, takéto gesto si zaslúžim :-)

Dlhú trasu na tomto maratóne prezentuje organizátor pôsobivým sloganom „Najtvrdšia na východe“. Keď som si doma pozeral profil, tak som si v duchu hovoril, že tým snáď myslí iba na východe Rakúska, pretože mám pred sebou aj východnejšiu českú Beskyd Tour a z nej mám oveľa väčšie bobky :-) To som ale pozabudol na základný princíp svojho života, minimálne cyklistického, že ak si z niečoho uťahujem, rýchlo sa mi to vráti aj s úrokmi. Takže áno, teraz po pretekoch môžem potvrdiť, že mi tento maratón ukázal svoju tvrdosť. Predpokladám, že by so mnou súhlasili aj dvaja borci, ktorí mali kolíziu už kúsok po štarte, najmä ten, čo s bolestivým výrazom v tvári ležal na chrbte a vôbec nevyzeral, že by si len dával menšieho šlofíka. Štartoval som zo zadnejších pozícií, ale neviem prečo, aj bez nejakej extrémnej snahy a námahy som sa dosť rýchlo dostal do prvého balíka. Čo bolo celkom fajn, aj tento rok fúkal vietor oproti, ale na rozdiel od minulých ročníkov sa mal poobede otočiť, tak som sa len spoliehal na nepresné odhady meteorológov a dúfal, že poobede v skutočnosti znamená večer a to už budem dávno v cieli. Samozrejme cyklistický pánbožko bol s touto predpoveďou nadmieru spokojný, veď čo lepšie by si mohol vymyslieť na zocelenie nádejného ötztaleristu, ako celodenný protivietor :-)

Poznáte ľudovú múdrosť „Hlava šedivá - riť bláznivá“? Opisuje postarších chlapov tesne po puberte, ktorí chytajú druhý dych tak, že si narazia mladé čavesky, čajočky alebo čučoriedky. Ja som sa nedávno dostal do takejto istej situácie a presne tak isto som ju aj vyriešil, akurát že miesto šťavnatej teenagerky som si asi niekde narazil hlavu, lebo svoju mladícku výkonnosť som sa rozhodol dokázať účasťou na Ötztaleri. Rovnako ako obstarožný playboy aj ja som za to zožal ironické posmešky, klopkanie po čele a prognózu, že na ňom určite skapem. Kategoricky a dôrazne musím prehlásiť, že so všetkým plne súhlasím :-) Tak ale aspoň niečo budem mať spoločné s bláznivou riťou, že ma  pravdepodobne tiež vystrie tesne pred vrcholom :-) No aby som konečne prešiel k tomuto maratónu, rozmýšľal som, že vykopať pre mňa dostatočne veľkú jamu v kamenistom teréne niekde v horách nad Insbruckom určite nebude sranda a nerád by som bol len zhrnutý do priekopy, tak som si naordinoval zopár odtučňovacích pretekov a tieto sú prvé z nich. Niežeby som bol teraz ťažká váha, ale snáď ma po ich absolvovaní dokážu funebráci preložiť v páse ako list papiera alebo zrolovať do ampulky od magnézia a šupnú aspoň medzi dva kamene. Ako vedľajší efekt odtučňovačky možno naberiem aj trochu kondičky, ale budem sa tomu urputne brániť, aby som nesklamal tipérov :-)

Sereďmaratón 2019
alebo
ako som sa spálil na pretekoch, hoci som čakal, že zmoknem.

Minulý rok som bol celkom spokojný so svojím výkonom, tak som si to zopakoval aj tento rok. Jediná vec, z ktorej som bol nervózny bola, že som sa vôbec nestihol aspoň porovnateľne pripraviť. Minulý rok som o tomto čase mal o 500 km viac najazdeného a aj výškových km o polovicu viac ako teraz. Ale zase na to, že som sezónu začal v apríli, to hádam dám.

Na prezenčku som išiel tentokrát o dosť skôr, aby som mal čas a nestresoval sa. Všetko som stihol, aj si vypočul príhovory, popozeral bicykle účastníkov. Niektorí mali bicykle, že by sa za ne dalo v pohode aj slušné auto kúpiť.

Štart aj celý priebeh až po ostrý bol presne taký, aký som očakával minulý rok. Aj napriek tomu, že sa ešte neodštartovalo naostro, vznikali stresujúce situácie. Normálne jak divé zvery,  jazda po celej šírke vozovky hoci organizátor v príhovore hovoril, aby sa nikto nikam neplašil. Budú mať dosť času si to rozdať na celej trase. Škoda reči. Nabudúce môže kľudne prečítať jednu stránku telefónneho zoznamu a efekt na pretekárov bude úplne rovnaký. :-)

"Pozor pozor, školní hlášení, neolizujte železné zábradlí, neolizujte ani namrzlé kliky dvěrí, konec hlášení."

Za Patou je dlhé a tiahle stúpanie. Tam sa začal celý ten balík cyklistov trhať. A to ani nešiel na plné gule. Ale keď chýba tréning v nohách, treba sa zaradiť, tam, kam patríme. Na chvost. Pozbierali sme sa asi 20 a viac-menej sme išli pohromade cez všetky tie dedinky, Jašter až do Piešťan. Tam skončila tá naša smiešna cykloturistika a išli sme sa hrať na cyklistiku. Nohy ma nepustili, tak som cúvol dozadu a pekne piánko na istotu hore na Havran. Hore nabrať vodu, banán do huby a sklopil uši. Akurát som nechápal načo si brali na občerstvovačke tie flašky, keď to po jednom hlte šlahli na cestu. Pozahadzované fľašky minerálky počas celého zjazdu. Ahá, zabudol som, predo mnou sú ťažkí profíci, ktorí jazdia za ťažké prachy, po nich to určite niekto bude zbierať.

Za Radošinou je až po Hlohovec postrach cyklistov, ktorí prepália prvú polovicu trasy alebo išli prepálení (prípadne nedopálení) už na štart. Rollercoaster pre cyklistov ako vyšitý. Hore-dole-hore-dole-hore-hore-ku-va-koľkoešte?-hore-dole :-)

No nebudem napínať, v Hlohovci ma už seriózne brali kŕče do stehien. Darmo, kopcovú prípravu kecaním neodrbem. Zvoľnil som tempo a nohy si dali povedať. Tak teda dobre, do cieľa ešte dačo vydržíme. Častejšie som logal z fľaše a nejako som ten blackout zažehnal. Nie ako ten, čo som ho videl pri Tepličkách vysileného tlačiť bicykel do jedného z tých hrozných jedovákov. Bŕŕŕ.

Aj sa teda popodarilo. V kľude som sa doteperil do cieľa. Nohy totálne našrot. Výsledný čas o 10 minút horší ako minulý rok. Ale všeobecne bol tento ročník pomalší. Viacerí sa v tom zhodli. Na druhej strane, zranených bolo určite oveľa menej. Čo je podľa mňa výborný výsledok pre organizátorov.

Ako som avizoval už v úvode, čakal som že na pretekoch zmoknem.
Namiesto toho som si musel doma natierať spálenú hlavu, ruky aj nohy Panthenolom. :-/

Ak sa zadarí dobre potrénovať, tak pôjdem aj o rok. Dúfam. :-)

Je koniec sezóny a najvyšší čas bilancovať 2018 .
Zhodnotenie:
Sezónu 2018 som (Medard Féder Nml) začal ziskom titulu na MSR v hale v atletike na 3000m. Pokračoval som v pomerne úspešnými krosmi kde som pretekal s mužmi. Umiestnenia boli do 5 miesta. Ukončil som to certifikovanou Majcichovskou 10 000 m za 34 min.