St.Pöltner Radmarathon 2018

Opäť začnem originálne - aj tu boli párky dobré ako vždy :-) A po tejto pochvale musím ihneď prejsť k závažnému nedostatku, ktorý výrazne kazí celkový dojem. Na týchto pretekoch absolútne chýba pozitívna motivácia! Totižto ženy síce štartujú na rovnakej 80km trati, ale v samostatnom balíku 25 minút pred mužmi, to by ich asi nebol ochotný naháňať ani „basista“ po 30-ročnom absťáku. Samozrejme milé feministky, vôbec nejde o nás chlípnikov, ale čo tie chúdence dievčence, ktoré vstávali ráno o štvrtej, aby sa vyfintili, nastrelili do obtiahnutých kraťasov a dresov a zrazu pic, okolo žiadne obdivné pohľady, len samé ženské. Strašná predstava, ani na to nechcem myslieť :-) Tento rok sme najpomalšie z nich dobiehali už v prvom stúpaní, ale pri všetkej slušnosti a úcte, boli to už väčšinou dámy v zrelšom veku. I keď zozadu sa to často nedalo poznať, niektoré mali postavičky ako lusk a možno by im ich závideli aj oveľa mladšie ročníky. Takže drahí rodičia, nenechajte sa oblbnúť reklamami, tenis ničí kĺby a chrbticu, dajte svoje dcérenky na cyklistiku :-) Napriek týmto polenám pohádzaným pod nohami, ja som si svoju motiváciu našiel, biť sa za česť a slávu žlto-modrého pezinského dresu, keďže tí naši originál Pezinčania majú bicykle už asi len na okrasu. A pretože som bol tento rok sám, bez Emila aj Milana, potreboval som zajazdiť čo najlepší čas, aby som im pri každej príležitosti mohol servírovať na zlatom podnose, že bez dvoch dodatočných bŕzd jazdím (takmer) na víťazstvo :-)

A tentokrát som do toho dal naozaj skoro všetko, žiadne ulievanie, od štartu do cieľa na mŕtvolu :-) Vietor fúkal ako minulý rok najprv oproti, takže hlavnou úlohou bolo dostať sa čo najskôr do balíka. Štart je až po plazák na 7-mom kilometri neutralizovaný, ale prebieha to tu rovnako, ako písal Robo o Sereďmaratóne - čelo vyštartuje 50-kou a nám normálnym ostanú len oči pre plač. Usporiadateľské vozidlo bolo športové BMW a keď spíker zahlásil 3-2-1-štart, začul som zúrivé zaburácanie motora a na dotvorenie atmosféry chýbal už len piskot pretáčajúcich sa kolies a smrad zo spálenej gumy. No nič, po výjazde na hlavnú som začal stíhačku a nebudem vás napínať, naozaj som sa dotiahol do prvého balíka. V ňom sme nakoniec išli len niečo cez 30 km/h, ale aj tak sa mi to zdá veľa, lemry profícke jazdia úvodné kilometre po ostrý štart určite pomalšie. Celé toto huncútstvo ma stálo dosť síl a už na začiatku plazáku som zistil, že sa musím rozlúčiť. Ešte donedávna by som si myslel, že nevládzem, ale vďaka komentátorom Eurosportu mi bolo jasné, že iba nie som ochotný akceptovať tempo balíka :-) Krásna definícia, že? Idem prepísať všetky staré reportky, v ktorých som neuvisel v balíku, čiže okrem časoviek všetky. Balík sa natiahol, potrhal a ja som zabral aspoň toľko, aby som sa udržal v druhej skupine, s ktorou som sa svižným tempom dostal do prvého kopca. V zjazde z neho ma atakovali 2 biele kamikadze kačky, ktoré mali totálne na háku, že letím 60-kou a rozhodli sa kúsok predo mnou prejsť cez cestu. Debilné civilizačné inštinkty, doma prázdna chladnička a ja pako som sa im vyhol :-)

Hneď nasledoval ďalší kopec s občerstvovačkou a trochu technický, ale rýchly zjazd. Po ňom som sa so starším chlapíkom dotiahol na dvojicu, v ktorej mal jeden z nich na pravom lýtku vytetovaného divného veľkého žltého smajlíka s krížikmi miesto očí a pokrivenými ústami. Chvíľu sme na seba robili grimasy, kým sa zozadu dovalili ďalší a znova sme veľmi svižne pokračovali k poslednému stúpaniu. Nevedel som, ako ďaleko je do odbočky ku kopcu a chcel som ju mať zachytenú na videu, tak som s maximálnym sústredením upieral zrak do diaľky, priebežne zapínal kameru a ako vpredu odstriedavali, posunul som sa až na špicu. Nechcel som na nej ostať veľmi dlho, ale vychytil som dobrý úsek, vietor v chrbte, asi aj mierne dolu kopcom, 40-ka bez veľkej námahy, tak ešte chvíľku vydržím. Ležím teda založený v baranoch, plne koncentrovaný na výkon a neviem, možno mi zvýšený prísun vzduchu rozfúkal pamäťové bunky alebo je fakt pravda, že chlap nedokáže myslieť na 2 veci naraz, v rýchlom slede sa stalo toto: malá žltá šípka na asfalte, o pár milisekúnd ďalšia, prelet vedľa chalana v reflexnej veste, ktorý stál na hrane vedľajšej cesty, nadávka, rýchly pohľad dozadu, všetci odbočujú doprava len ja blbec idem rovno, plné brzdy, otočka, bleskovo nacvakať ľahší prevod a hybaj za nimi. Minule som písal, že mám rýchle reakcie, to asi preto, aby vykompenzovali moju nevšímavosť :-) Kumpáni žiaľ strateného „ich nich ferštehen“ cudzinca nepočkali, keď sa cez vracačku dostali do kopca a míňali ma v protismere o poschodie vyššie, iba sme sa na seba zaškerili a aj keď boli stále na dohľad, už som ich v stúpaní nedobehol. Pred jeho koncom som dostihol iba smajlíka, viditeľne už išiel na morál, ale rátalo sa mi, že teraz ani neskôr sa nevzdával a bojoval. Možno tiež za česť a slávu a nejakých „rakúskych pezinčanov“ :-) Po zjazde sme na hlavnú cestu prišli spolu a začlenili sa do malého balíka, do ktorého sme cestou naložili aj blondýnku bez štartovného čísla. Zrejme miestna osamelá bojovníčka za práva žien, ktoré vstávali o štvrtej :-)

Keď som si odtiahol špicu a zaradil sa za ňu, asi mi ten pohľad rozhodil metabolizmus, lebo som pocítil náznak kŕčov do obidvoch stehien. Našťastie ampulka s magnéziom patrí do základnej výbavy všetkých mojich dresov a okamžite zabrala, veľká vďaka chemikom, ktorí túto dobrôtku namiešali. Ale blázniť som sa už veľmi nemohol, v závetrí som sa dostal k tomu plazáku 7km pred cieľom, najprv vykapala blondýnka, potom nechal dieru smajlík a ostatní mi zdrhli, tak som si ho vyšľapal sám. V zjazde som sa obzrel, dosť ďaleko vzadu boli dve sólo postavičky a ešte za nimi väčšia skupina, aj sám som dokázal držať rovnakú rýchlosť, ako predtým v balíku, tak som ďalej makal a nečakal :-) Vydalo mi to asi na 3-4 kilometre, potom ma dobehli a zaradil som sa za koho iného, za smajlíka. Každý profík z World Tour by po takomto nezdarenom úniku okamžite zvesil nohy a prišiel do cieľa s 10 minútovou stratou, ja som kvôli pezinčanom napätým pred online výsledkami na počítačoch drel ďalej a začal spriadať plány na špurt :-) Kilometer pred cieľom je kruháč, potom asi 500m proti vetru a mierne do kopca na most cez rieku, tu ešte musím zostať schovaný v balíku, ale nie veľmi ďaleko od čela, aby som do pravej zákruty na cieľovú rovinku vošiel na predných pozíciách. Ako-tak mi to vychádzalo a keď kúsok pred mostom spoza mňa jeden chlapík nastúpil, hneď som sa mu zavesil na zadné koleso, presne takéhoto ťahúňa som teraz chcel. Lenže ako rýchlo začal, tak rýchlo aj skončil, až doma som podľa výsledkov a videa zistil, že to bol môj kamarát usporiadateľ z Leitha Bergu. Ako mi neskôr písal, kvôli funkcionárčeniu a nedávnej chorobe nemá veľmi formu, skúsil nastúpiť, ale hneď zistil, že na to nemá. Dnes sa už naozaj nedá spoľahnúť na nikoho :-)

Tak som ho obehol a posunul sa dopredu sám, do cieľovej rovinky som odbočil deviaty, no na šprint nezostalo veľa síl ani miesta. Až kúsok pred čiarou sa mi ako Saganovi na majstráku v Dohe otvoril koridor popri ľavých zábranách, na viac ako piate miesto v skupine som už ale nemal, smajlík skončil o 6 stotín za mnou. Nedokázal som ani zdvihnúť zadok zo sedla, ale ako pozerám na videu, ostatní šprintovali rovnakým štýlom a raz som tak videl v špurte aj Cancellaru, tak ak bol s takým predstavením spokojný on, budem aj ja :-) Čas som mal o 7 minút lepší ako v roku 2015, no neviem, či to stálo za tú námahu, vtedy som sa zďaleka toľko nenarobil, aj kopce sa mi zdali kratšie a menej strmé, no a v cieli to bola úplne iná šou a parádny šprint s Milanom. Na najbližších pretekoch asi znova zapnem bufeťácky mód :-) Zviezol som sa do podzemnej garáže k autu a až po zosadnutí som zistil, že som si niekde počas jazdy na ľavej nohe natiahol zadný stehenný sval, alebo podľa bolesti skôr utrhol. Pri autách už boli nejakí borci, jeden sa prezliekal, druhý šľapal na trenažéri, kývli sme si hlavami a tváril som sa cool, akože bol to celkom fajnový tréning, doma dám ešte nejakú serióznejšiu stovečku. Ale chrbtom som sa im veľmi neotáčal, bolelo to jak sviňa a určite som mal zozadu otvorenú zlomeninu stehennej kosti :-) Odpajdal som sa vrátiť čip a najesť a trochu som nepochopil výdaj nápojov, všetci stáli v rade a kupovali si čapované pivo, mne sa marilo, že minule sme dostali aj nejakú fľašku nealka, ako to všade býva bežné. Pre istotu som sa spýtal týpka za pultom, či za lístok dostanem aj piť, áno tam vzadu s jedlom. Tam vzadu ma babenka poslala späť dopredu do rady, párky som mal už v ruke a nechcelo sa mi to znova odstáť, tak som ich stlačil nasucho. Našťastie boli dobré ako vždy a celkom to išlo :-)

Najväčšie vzrúšo som nakoniec zažil až v aute cestou domov, keď som prechádzal cez ten kruháč 1km pred cieľom. Riadilo to tam komando policajtov a 3 autá sme stáli v jeho vnútri, ďalej nás nepustili, aby po protiľahlej voľnej časti mohli prejsť cyklisti, prichádzajúci z opačnej strany. A zrazu pozerám, že nejaký premotivovaný týpek vbehol do kruháča v protismere, preletel popri našich autách a urobil osudovú chybu, že aj z kruháča nevyšiel v protismere, ale použil správny výjazd. A v ňom sa láskyplne stretol s dvomi sprievodnými motorkami, ktoré boli pôvodne pred ním a prechádzali cez kruháč tak, ako mali. Prvú minul, ale druhej dal božtek zadným kolesom do jej predného, trochu ho odhodilo nabok a pokračoval ďalej. Fyzika (alebo cyklistika?) je sviňa a motorkár napriek podstatne väčšej váhe a množstvu konských síl musel skloniť hlavu pred ľahkým karbónom a silou jedného somára, klasicky si preložil a zaryl ňou do asfaltu. Ale doslovne, bez prilby by tú čelovku asi len tak nerozchodil. Vyhrabal sa spod motorky a nastala hektika, aj s niekým ďalším sa ju snažil postaviť a rýchlo odtiahnuť nabok, aby nezavadzal prichádzajúcemu balíku. Úplne sa im to nepodarilo, ale nakoniec nechali dostatok miesta. Premotivovaný týpek stál o kúsok ďalej, pri zrážke som videl, ako mu zapružilo koleso, buď ho mal ohnuté, alebo aspoň rozbitú prehadzovačku. Keď som sedel na tých párkoch, spíker hlásil, že na dlhej trase je prvý jazdec v úniku kúsok pred balíkom. Ak to bol on a takto prišiel kilometer pred páskou o víťazstvo, tak mu gratulujem. Snáď ho aspoň ten motorkár pochlácholil a dal mu zopár uznanlivých „víťazných potľapkaní“, a nielen po chrbte :-)

Link na video: https://www.youtube.com/watch?v=Jn7Ty7a6xmE

Kamera sa z neznámych dôvodov rozhodla, že tentokrát znova zaznamená aj rýchlosť a sklon. Neviem prečo, nič som v jej nastaveniach nemenil a jediný rozdiel oproti predchádzajúcim pretekom bol v tom, že naokolo neboli žiadne ženské. Možno som práve spravil najväčší objav v histórii ľudstva - ženy rušia signály GPS! To by aj vysvetľovalo, prečo často nikam netrafia :-) Takže dievčence modlite sa, aby si túto reportku neprečítal niekto v Pentagone, vraj aj bojové riadené strely si určujú svoju polohu cez GPS, ani sa nenazdáte a raz dva budete plniť funkciu trochu lacnejších a ľahšie nahraditeľných protiraketových systémov :-) Viac informácií na blogu vévévé bodka robsiprdelzneznejsiehopohlavia bodka org :-)

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      79,54 km

Nastúpané:               870 m

Čas (oficiálny):        2:34:21 h.

Priemerka:               30,75 km/h

Maximálka:              65,31 km/h

Poradie:           163 z 299 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 61 zo 102