BA-Jasná 2018

Tento rok z nášho klubu nechcel ísť nikto, tak som bol na pochybách, či sa mi chce ísť samému. Asi vďaka inému pohľadu na túto akciu ako majú ostatní som sa predsa len rozhodol ísť. Veď úplne sám tam zase nebudem.
Prihlášky boli síce uzavreté ale s Efom som sa nejako dohodol. Ubytko som si našiel sám, takže bez problémov.

Na tento ročník som sa pripravil asi najpoctivejšie vo svojej histórii. Musel by som hľadať vo veľmi hlbokej pamäti ale som si na 90% istý, že som pred maratónom ešte nikdy nemal 2800 km. Posledné roky som to dosť flákal a trápil sa na maratóne aj s 800km v nohách.
Je síce pravda, že ani jeden výjazd nebol dlhší ako 140km a drvivá väčšina tréningových výjazdov by sa zmestila pod 40km. Ale zase opakovanie nie je len matkou múdrosti ale aj kondície. Heh.

Ráno na štarte bolo celkom príjemne. Štart sa konečne presunul na oveľa lepšie a prehľadnejšie miesto na parkovisku blízkeho Tesca. Počas čakania na štart som sledoval mierne zhúlené či pripité postavy trúsiace sa z celonočného čurbesu Ibiza párty. Niektorí účastníci maratónu mali o zábavu celú noc asi tiež postarané.

Štart prebehol v pohode za asistencie polície a plynule sme vyšli z BA prekľučkovali cez Groby až sme nabrali smer na Sereď. S Lubom sme kontrolovali koniec pelotónu a komentovali minulosť či budúcnosť. Hlavne sa nám vzadu nemotali motáci, takže sa jazdilo dosť pohromade.

Na pumpe pri Seredi cikenpauzen, baby asi odbehli na civilizované záchodky. My trojnohí sme poobštiavali kukuričné pole cez plot.
Odtiaľ prakticky stále po R1 až k Zuboru, kde bola väčšia prestávka. To už boli aj kopčeky, kde dozadu začalo prepadávať čoraz viac cyklistov. A to sme ešte neboli ani v polke trasy.
V Zubore na prestávke sme si oddýchli, najedli sa, popili, pokecali. Milánko s Orechom pomáhali, nalievali, vylievali...

Pred výjazdom na Kozárovce som dvihol varovný prst, teraz to začne.
"Čo?" pýtajú sa.
"Začne sa padať".
Aj sa.

Za Žarnovicou sa už začalo citeľne otepľovať. Bolo to vidno aj na druhej prestávke v Hronskej Dúbrave, keď sa niektorí neváhali vykúpať v Hrone a prítoku Jasenice. Mne stačilo omočiť len stŕpnuté nohy. Toľko km som tento rok pohromade ešte nedal a nohy na také čosi som jaksi nemal ako pripraviť. :-)

Prestávka skončila, pokračovali sme ďalej. Samozrejme po pár minútach znovu pád. :-( No nie je to sranda jazdiť v takom veľkom balíku.

V stúpaní na Donovaly som si veril, že sa trápiť nebudem. Aj som si dal za súkromný cieľ, aby som s tepmi nešiel vyššie ako 150. Ale to si hovorím skoro každý ročník. Dnes sa mi to však v rámci tolerancie celkom podarilo dodržať. Spomenul som si na časy, keď sme tento kopec zdolávali s PK partiou a vopred sme si dohadovali, kde bude stáť naše sprievodné auto a podávať pitie, soľ, magnézium, uteráky, defibrilátor... Teraz bolo také fajn počasie, že ani nebol veľký hic, ani zima. Takže som hore vyšiel ešte aj s rezervou vo fľaši.

V hoteli sme si dali chutný vývar a špagety bolognese, ktoré však ja osobne veľmi nemusím. So syrovou omáčkou alebo šunkou by som bol radšej.
Podopĺňal som teda zásoby a spustil sa dole do Liptovskej osady, lognem chladeného Radlera a počkám na zoradenie.

Bol som zvedavý, či Lubo nekecal, že cestu z Partizanskej Lupče na LM už opravili. Reku, uverím keď uvidím. A fakt ju spravili. Akurát nepochopiteľne len po Gôtovany. Ďalej zase po starom. Ale to mi už bolo jedno. V LM som zvesil nohy a počkal na autobus, v ktorom som mal veci a odpojil sa. Ubytovanie ani stravu som v cieli zabezpečené nemal, tak som pokračoval do Žiarskej doliny do Smrečian, kde som sa ubytoval.

Dal som tento ročník BA-JASNÁ takmer s prstom v nose. Ak to porovnám s ročníkmi, keď som mal pred štartom ledva 800km tak je to neporovnateľný luxus ísť s 2 tisíckami navrch. Áno, dá sa to odjazdiť aj s menším objemom ale garantujem každému, že si takúto akciu s takou otrasnou prípravou veľmi neužije. Viem to porovnať s vlastnými skúsenosťami.

Inak akcia zmáknutá super. Je to obrovský projekt ktorý neúnavne ťahá Efa aj so svojou crew. Dresy opäť výborné a znovu celkom dobre sadli na dnešné počasie. Na môj vkus je však dres trošku teplý. Viac sa hodí do oblačného a trošku chladnejšieho počasia. Ale som rád, že ho mám.

Inak, Efa touto akciou takpovedia robí celoslovenskú Criticall mass. Keď vodiči míňajú obrovský takmer 250 členný pelotón, musia akceptovať, že cyklistika je na Slovensku populárna nielen vďaka Saganovi ale aj vďaka takýmto akciám.

Len tak ďalej.

Ráno som sa zobudil okolo 5. Najedol sa, prichystal a o 6:15 vyrazil na návrat domov.
Je to obrovský rozdiel sa spustiť z mrazivého rána z hotela Družba a zo Žiarskej doliny, ktorá je už v tom čase zaliata slnkom. Takže som sa ani trošku neklepal a v pohode prefrčal až do RK. Pôvodne som plánoval návrat cez Donovaly a Harmanec. Ale potom som si spomenul, že Harmanec som naposledy išiel niekedy tak pred 10 rokmi a absolútne netuším, v akom stave je tá cesta. Už vtedy bola dosť rozbombardovaná kamiónmi čo reťazami vyfrézovali oblé jamy v strmších zákrutách. A zjazd o tom istom. Asi to bude rozbité. Tak som zmenil plán a pokračoval po starom smerom na MT. Ak budem stíhať, možno pôjdem cez Homôlku.

V salaši Krajinka som sa najedol, veď som nejedol od rána. :-) A potom smerom na Martin to bolo celkom fajn. Áut nebolo veľa. V Martine otočka smerom na Prievidzu. Okamžite sa mi do chrbta oprel severáčik, takže to išlo skoro samo.

V Kláštore pod Znievom som si akosi zvykol zastaviť a trošku si oddýchnúť. Majú tam takú peknú lipovú alej s potôčikom a lavičkami. Dá sa tam celkom fajn relaxovať a pozorovať okolie.

Stúpanie na sedlo Vrícko je v podstate mierne schodovité s kratším strmším záverom. Inak pohoda. Horšie je to v zjazde, kde treba mať oči doslova na štopkách. Sú tam miesta, kde už chýbajú kusy asfaltu. Od Kľačna je to už potom v pohode.
Plánoval som sa najesť v Nedožeroch. Vždy sa tam dalo dobre a rýchlo najesť.
Lenže, asi im dal kuchár výpoveď alebo čo a varia iba raňajky a večere. Dosť si to u mňa týmto posrali. :-( Ešte jednu šancu im dám ale tretiu už nie.

Zistil som, že včerajšou jazdou v starých nohaviciach sa mi urobil pľuzgier na zadku. Práve v mieste dotyku so sedačkou. Takže ma to dosť znervózňovalo. Tým som takpovediac vylúčil aj Homôlku. Keď si ešte viac prepotím zadok, dostane sa mi tá soľ do rany a bude to ešte horšie. Kua, ja žiadny argumentačný súboj s vlastnou hlavou nikdy nevyhrám. Jak to dokelu tá hlava robí?
No dobre, tak nejdem Homôlku ale ideme najkrašou cestou domov.
Aspoň že mi fúka do zadku turboseveráčik.

Od Prievidze až po Topoľčany to bola taká rýchla jazda, že sa mi krajina len tak mihala pred očami. Poludníky, rovnobežky, len taký frkot.
Dokonca aj tie hupáky za Topoľčanmi do Hlohovca sa mi už dávno tak dobre nešli. Za Hlohovcom som spravil oproti minulosti menšiu zmenu. Nešiel som na Trnavu ale na Sereď. Veď nemusím stále brúsiť ten istý asfalt.

Od Hlohovca po Sereď to bolo extra rýchle a na nešťastie asi aj najteplejšie. Trošku som sa vyvaril. Až tak, že som v Seredi pohľadal fontánu a strčil tam stŕpnuté a vyvarené nohy. Dosť to pomohlo, keď som tak potom chlípal Radlera s hroznovkou v blízkej krčme. To bude posledná zástavka. Do BA už nie je ďaleko.

Za Sládkovičovom som si akosi neskoro uvedomil, že už nemám turboseveráčik za chrbtom, ale miestami mi fúka dokonca zboku do ksichtu. Takže mi rýchlosť miestami klesala ledva na 25km/h. Do toho ešte stará panelka a ešte k tomu sa mi povážlivo rýchlo míňalo pitie. :-)

Za Sencom som preto musel znovu zastaviť na pumpe a doliať vodu do fľaše. Posledný krát.
Zvyšok už v pohode. Dalo sa.
Aj dnes som si dal za cieľ neprekročiť tepovku viac ako 130 a znovu sa mi to celkom podarilo. Asi sa šetrím až veľmi. :-)

Sumár za oba dni 600 km. Projekt "šibnutý cyklista" ukazuje svoju životaschopnosť.