Sereďmaratón 2018

Na Sereďmaratóne som bol naposledy asi pred 7 rokmi. Pamätám si z toho viac-menej len to, že bol nenormálny hic a došiel som do cieľa vyvarený, vysušený aj vyúdený. Tento rok sa mi asi vďaka nadpriemerne teplému a slnečnému aprílu podarilo natočiť dostatok kilometrov na to, aby som túto trasu zvládol bez väčších problémov.

Išiel som z BA v poriadnom predstihu, aby som sa nenaháňal na poslednú chvíľu. Dorazil som hodinu pred štartom a zakysol čakaním na prezentáciu, takže mi na oblečenie a prípravu ostalo len 20 minút. Aj tak som došiel na štart medzi poslednými, ani som sa nenadýchol a už sa odštartovalo.
V praxi to vyzeralo tak, že ešte som ani nepreťal štartovú čiaru a čelo pretekov už mastilo skoro 40-50km/h preč z mesta. No paráda, takže ako obvykle, zase pôjdem celý čas sám. To už nemám šancu chytiť.

Za Sereďou v Päte, alebo päte Serede sa sformoval menší balíček cyklistov a jednej cyklistky. Nemalo veľký význam naháňať hlavný balík. Videl som že išli o dosť rýchlejšie ako my, takže kto mal rozum, pochopil, že najlepšie bude, keď pôjdeme spolu a striedať sa na špici. Teda, no, našlo sa zopár samurajov samorastov, čo sa sólo vetrali 50-100 metrov pred nami až kým neodkväcli do nášho stádočka. Časom sa naučia jazdiť na ceste. :-)

Jašter sme vyšliapali v pohode, veď aj tak je hlavný kopec až za Piešťanmi. Kým sme tam dorazili, dobehli sme pár odpadlíkov. Sám som bol zvedavý, ako mi to pôjde na Havran. Ako som pozeral niektoré závodné muchy v našom balíku, myslel som, že ma tam utrhnú ako baliaci papier. Neutrhli. Zocelený v Alpách a Dolomitoch som sa pomaly ale isto prebil dopredu a na Havrane zastavil aby som doplnil pitie. Mnohí nezastavili! Neskôr pochopia že to bola chyba. To sú tie skúsenosti. :-)
V Radošine som si spomenul na Rasťové vtípky, keď sme na Karpaťáku došli do Vrbového a cestou na Trstín zavesil hlášku.
"Tak vážení, tu končí cykloturistika a začína cyklistika"

Od Radošiny po Tepličky je to strašná húsenková dráha. Popredbiehal som tam hádam aj 10-15 cyklistov, čo odpadli z toho hlavného balíka. Ale ten už bol asi dávno v cieli. V Hlohovci som pretrpel pokus o pavé a potom znovu do kopčeka na vyhliadku. Tam som tiež popredbiehal zopár odpadlíkov. Niektorí už nemali ani čo piť a viezli už len prázdne bidóny. Treba zastavovať na občerstvovačke a dopĺňať pitie.

Zvyšok trasy už bol o dosť jednoduchší ako za Radošinou takže som relatívne v pohode dorazil do cieľa.
Tam som si hodil cestoviny a niečo, čo vyzeralo aj chutilo ako čierna sladká voda ale nebola to Kofola. Za evro trošku drahá nutria. Potom v tombole trhol nejakú cenu a mohlo sa ísť domov.

Celkovo som s výkonom spokojný. S odštartovaním maratónu a vraj letmým štartom za Sereďou už vôbec nie. Určite by aj ten čas bol lepší. Zabezpečenie trasy celkom dobré. Asi by som nemal zabudnúť, že po Hlohovec nás miestni obyvatelia miestami až húfne povzbudzovali. A neviem, či nebola náhodou aj niekde živá muzika.
Ale zase, aspoň niekto s Juhásovcov skončil na bedni, takže som spokojný. :-D