Maratona dles Dolomites 2017

Pôvodne mala byť na tomto mieste reportka z maratónu v Mondsee, ale tieto jazerné preteky mi neprajú. Pred 6 rokmi som v daždi ľahol po 5 km a s narazeným kolenom išiel domov, tento rok som sa nedostal ani tak ďaleko, lebo som vôbec neodštartoval. Znova predpovedali dážď, ráno bolo ešte pekne, ale keď som pozrel radar, naozaj by som odhadom poslednú hodinu - hodinu a pol išiel v lejaku. Keby som sa po pretekoch vracal domov, asi by som to riskol, ale pokračoval som do Dolomitov, ktoré boli hlavným cieľom a nechcel som pred nimi zmoknúť, prechladnúť alebo sa nebodaj vybúrať v mokrom zjazde. A hlavne sa mi ani náhodou nechcelo čistiť a premazávať bicykel :-) Na druhý deň už v 30-stupňovej horúčave som si stredných 134 km prešiel sólo, čiastočne po cyklochodníkoch aj s menším blúdením a môžem povedať, že to je pekná trasa, zvlnená s dvomi náročnejšími stúpaniami. Ale možno sa mi páčila len preto, že v jej polke som si doprial pauzu so šniclom a hranolkami, s plným žalúdkom je hneď všetko krajšie :-) Nasledujúce dni stále často pršalo a rovnaké to bolo aj po príjazde do Dolomitov, predpoveď na nedeľu nebola optimistická, ale našťastie sa postupne zlepšovala a nakoniec bol celkom pekný deň, iba dosť chladný.

Najmä ráno pri dlhom čakaní na štart som poriadne vymrzol, ale už prvé metre na Campolongo ma rýchlo zahriali. V pamäti som mal uložené, že tento kopec sa vybieha skoro bez ťahania, lebo tá masa cyklistov naokolo ma vytlačí až hore, ale neviem, tento rok tlačili nejak slabo :-) Počas celého stúpania som sa nevedel rozhýbať a najmä rozdýchať, keď v najprudších úsekoch došlo k zápcham a skoro som musel zastaviť, celkom mi to spomalenie padlo vhod. Peter s Milanom mi utiekli, po nejakom čase som dobehol Ľuboša, ktorý stál pri krajnici a kričal do telefónu na Alenku, nech ho počká pod kopcom. Myslel som si, že hrdličky chcú ísť spolu, ale keď okolo mňa o chvíľu znova preletel, stihol zakričať, že má problémy s bicyklom a musí jej ho opraviť. Informácia pre iné cyklisticky aktívne zaľúbené hrdličky - problémom bolo prasknuté zadné koleso šúchajúce o brzdu. Riešením bolo povolenie zadnej brzdy a vyslanie milovanej manželky do všetkých ďalších zjazdov iba s prednou brzdou. Ľuboš nehnevaj sa na mňa, tento inšpiratívny počin nesmie zapadnúť prachom, musel som sa podeliť :-)) Ale zas je fakt, že účasť na tomto maratóne je o šťastí a ak to vyjde, treba ho dať bárs aj bez bŕzd. Ja som mal do zjazdov našťastie obidve a tento rok mi to v nich celkom išlo, pri všetkých predchádzajúcich účastiach dokopy som dole kopcom nepredbehol toľko cyklistov, ako teraz. Pritom som vôbec nešiel riskantne, dokonca ani v zjazdárskom posede, len som oproti ostatným trochu neskôr brzdil, trochu lepšie vyberal zákruty, trochu rýchlejšie akceleroval a sem-tam aj trochu potiahol. Jednoducho, začínam si namýšľať, že som sa to za tie roky už konečne naučil :-)

Obľúbené stúpanie na Pordoi ma postupne dostalo do pohody, ako-tak som už pretrávil všetko, čo som do seba narval na raňajky a začal si ťahať svoje tempíčko. V zjazde bolo ešte stále dosť husto, niektorí blázni napriek tomu lietali od jedného kraja cesty k druhému, ako keby tam boli sami a nevedeli, že ich dobieha šampión a bránia mu v rozlete :-) Odbočka na Sellu opäť nesklamala, hneď za zákrutou stálo plno tých, ktorých prekvapilo nečakané stúpanie a už si nedokázali zhodiť na malú pílu. Na chvíľku ma zaujal chalan, ktorý sa urputne snažil z výpletu zadného kolesa vytiahnuť vyzutú tretru, fakt nechápem, čo tam nacvičoval a ako sa mu to vôbec mohlo podariť. Videl ste ho ešte niekto? Lebo s odstupom času začínam uvažovať, či to nebol len nejaký prelud spôsobený nadmorskou výškou a nedostatkom kyslíka :-) Na občerstvovačke som nestál, chcel som mať hnusnú Sellu čo najskôr za sebou, našťastie ma znova potešila tým, aká je krátka a kým som na ňu stihol nadávať, už sa objavila tabuľa 1 km na vrchol. Ale aj tak ju nemám rád a zafrflal som si aj počas toho kilometra, 2 dni po pretekoch sme ju išli výletne z opačnej strany a musím povedať, že aj z nej je rovnako hnusná. V zjazde je pár nebezpečnejších zákrut, ale tento rok som ich prešiel v pohode a už sa tešil na občerstvovačku na Gardene. Dal som si na nej jedno nedeľné menúčko a sledoval celý ten virvar naokolo, cesta bola tak zaprataná, že zosadnúť a tlačiť museli aj tí, čo tu nechceli stáť. O kúsok ďalej ma dobehli Feri a Ďuri z Košicoch, dakus sme pohutorili, že či bavi erectus a tak, potom že davaj het a už ich nebolo. Mám podozrenie, či aj oni náhodou nesedlajú erectusov, lebo bicykle im tiež bars dobre bavili, šracom vychodňarskym :-)

Zjazd z Gardeny už bol prázdnejší a ľahšie sa dala meniť stopa, čo sa ukázalo výhodné hneď na jeho začiatku, keď som zaregistroval prvý a našťastie jediný pád a preletel som medzerou medzi chlapíkom a jeho bicyklom. Pod kopcom na odbočke do cieľovej rovinky sa vedľa mňa zase odniekiaľ zjavil Feri, tak mu zo srandy hovorím, že končím a idem do cieľa. Okamžite mi vlastným telom zatarasil cestu, vraj preto je tu, aby som nevymýšľal a pokračoval ďalej. Tak tomuto hovorím obetavosť a nezištné kamarátstvo, precestoval tisíce kilometrov z ďalekého východu len preto, aby ma namotivoval k lepšiemu výkonu :-) Normálne som v rozpakoch, za čo by som hlasoval v ankete Najšľachetnejší skutok MdD 2017, či za toto Feriho gesto alebo za Ľubošovu úpravu manželkinho bicykla pre dosiahnutie optimálnej rýchlosti v zjazdoch. Počítam, že ženáči v tom majú jasno :-)) Pokračoval som teda na Campolongo a hneď na začiatku v jeho najstrmšej časti som chytil kŕč do ľavého stehna, na tacháči som mal znova 61 km, zrejme je to môj maximálny dojazd. Bolo to také divné celoplošné ťahanie, tak som na neho len trochu škaredo zazrel a okamžite prestalo, až hore na občerstvovačke som si dal magnézium a pár koláčov, zbadal som na sekundu aj Roba, ale iba si niečo zobral zo stola a hneď zmizol. Po zjazde sme sa za Arabbou niekoľkí spojili do malého balíka a na rozbočku stredná-dlhá som prišiel tuším s 20 alebo 25 minútovou rezervou, ale bez rozmýšľania som odbočil na Falzarego. Mám pocit, že som tým pár ľudí sklamal (Ľuboš nehnevaj sa), ale nad dlhou trasou som nikdy neuvažoval, možno moje reportkové kecy vyvolávajú dojem, že mám natrénované a super formu, ale odhalím teraz veľké tajomstvo, nie je to celkom pravda :-) Dlhú by som síce (asi) zvládol, ale v cieli by som si miesto pečeného mäsa musel dať infúzku, takto som si preteky užil bez vážnejšej krízy.

Stúpanie na Falzarego mi rovnomerným profilom pripomína to na Pordoi, väčšinou okolo 6% a až posledné kilometre sú trochu ostrejšie, tak som hneď na jeho začiatku zaradil poštára, vypol mozog a zapol tempomat. Ukázalo sa aj slnko a bolo celkom príjemne, nohy sa točili, reťaz upokojujúco šušťala, musel som dávať pozor, aby ma neprekvapil mikrospánok :-) Pred vrcholom som začal uvažovať, či zastavím na občerstvovačke a doplním palivo, alebo kým som v tempe vybehnem šupom aj Valparolu, nakoniec kvôli skapínajúcej batérii v kamere som ostal stáť. Hneď sa pri mne objavil vymrznutý Robo, posielal ma niekam na horúci čaj a okamžite zmizol, ako občerstvovačkový duch. Nebola mi zima a čaj pijem len keď som chorý, dal som si pár koláčov, vymenil batériu a pre istotu som spláchol ďalšiu dávku magnézia, v La Ville ma ešte čaká jedna chuťovka a aj Valparola dokáže byť slečna nebezpečná, ani na jednu z nich by som sa nechcel driapať v kŕči. Nakoniec to celkom išlo, v minulosti som si podľa pocitov myslel, že Valparola má okolo 12%, teraz som zistil, že len „úbohých“ 10%. Pekný odžub, a ako sa vždy prsila s tými svojimi dvomi skaliskami pred vrcholom, plochaňa jedna :-) Ale zase zjazdovala sa parádne a hlavne dlho, to treba uznať. Po vjazde do La Villy som na kratučkej rovinke spomalil, niekoľkokrát si poriadne odfúkol a vrhol sa na posledný, nie veľmi lákavý bonbónik - Mür dl giat.

Názov v preklade znamená mačací múr a má celkom slušné parametre, dĺžka 360 m, hneď na začiatku 10%, v strede 16% a ku koncu 19%, v priemere 13,1%. Neviem v ktorom roku ho zakomponovali do trasy, ja som sa o ňom dozvedel z Romanovej reportky v roku 2015 a hneď som si ho spojil s jeho slávnejším belgickým bratom Mur de Huy. A keď nás v novembri vylosovali a uvedomil som si, že ho budem musieť vyliezť aj ja, okamžite som si ho poslovenčil a prekrstil na Múr de Chuj. Na počesť starých ujov organizátorov, ktorým sa táto novinka vyliahla v mozgu :-) Dva dni pred pretekmi sme si ho boli vyskúšať a nebolo to také strašné, až po najprudší úsek som dokázal ísť v sedle, tam sa mi začalo dvíhať predné koleso a musel som sa postaviť. Ale vtedy sme mali v nohách iba 50 km výletným tempom, teraz to bolo o niečom inom. Ako dieťa socializmu nie som pobožný, nepoznám naspamäť všetkých 10 božích prikázaní a tak ani neviem, či sa nimi riadim, ale celkom určite som zatiaľ v žiadnom kopci neporušil to najdôležitejšie, jedenáste cyklistické - Nepotlačíš! :-) A nemal som v úmysle zhrešiť ani teraz. Popri dvojciferných percentách mi toto predsavzatie trochu komplikovali aj okolo jazdiaci, lepšie povedané okolo trápiaci sa, jedna babenka predo mnou tak kľučkovala, že som len o chlp minul jej zadné koleso a chvíľu mi ešte trvalo, kým som si našiel priestor na jej bezpečné obehnutie. Cestu zužovalo aj zopár bezbožníkov tlačiacich svoje karbóny popri krajnici, kúsok pred vrcholom mi kvôli tomu hrozilo, že sa dostanem do lievika medzi dvoch chalanov a keďže viac spomaliť som už nemohol, posledných pár metrov som si aj zašprintoval. Veď potom som to aj dosť dlho rozdýchaval :-)

Našťastie do cieľa zostávalo už len 5 km bez ďalších zákerností, krátka 7%-ná hupka sa už nerátala. Po dojazde som sa chvíľu tešil, že mám na tacháči čas pod 6 hodín, potom som si uvedomil, že musím ešte pripočítať obednú prestávku a ďalšie svoje zastávky. Ale aj tak som minimálne zo 4 dôvodov spokojný. Po prvé, skončil som o 9 minút lepšie ako naposledy, keď som bol o 7 rokov mladší a 7 kíl ľahší. Asi som ako víno a ak sa sem raz dostanem aj ako penzista, dám už tú dlhú :-) Po druhé, poznáte na youtube videá Global Cycling Network? Zúčastnili sa od nich dvaja redaktori, podľa wikipédie jeden bývalý a jeden ešte jazdiaci profík, ktorí určite makajú na každých pretekoch na viac ako 110% a ja som bol od nich rýchlejší o pol minúty. Asi im napíšem, či ma nechcú za šéfredaktora. Tretí dôvod ešte vystupňujem, poznáte Bradleyho Wigginsa? Áno, toho čo vyhral Tour. Bol tam ako čestný hosť a naložil mi asi hodinu, ale on ako celebrita určite nemusel tvrdnúť na občerstvovačkách a keď si zoberiem, že ja som na nich stratil možno 20 minút a ďalších 40 minút na všetkých cikpauzách, išli sme v podstate rovnako :-) Neviem jeho presný čas, pár dní po pretekoch som ho našiel vo výsledkoch, teraz tam už záhadne nie je a ani sa tomu veľmi nečudujem, ako profík by som sa tiež za taký výkon hanbil :-)) Ale po štvrté a najdôležitejšie je aj tak to, že som konečne po dlhom, dlhom, ale fakt dlhom čase skončil v prvej polovici štartujúcich celkovo aj v kategórii, misia je splnená, môžem sa pobrať na cyklistický dôchodok a erectus na klinec :-)

Edit: Pridávam link na video: https://youtu.be/ahCs8puYr8g, vytiahol som do neho aj nadmorskú výšku, rýchlosť a sklon, ale z neznámych dôvodov zaznamenala kamera reálne údaje iba dole kopcom, do kopca totálne hausnumerá. V predchádzajúcich videách mi to ale nefungovalo vôbec, takže aj toto beriem ako úspech :-)

Odjazdená trasa:      106,00 km

Nastúpané:               3059 m

Oficiálny čas:          6:11:43 h.

Oficiálna priemerka:   17,109 km/h

Maximálka:              71,93 km/h

Poradie:           1085 z 2468 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 215 zo 461