Karpaťák 11.8.2013

Každý rok si po Karpaťáku hovorím, že toto už nie je pre mňa, že tento bol môj posledný. Tohto roku sa mi túžba bezmála splnila, lebo na môj cestný bicykel sa nedarilo zohnať súčiastku, ktorú som ešte vlani vlastnoručne dolámal (aj malíček tej vlastnej ruky prišiel o celistvosť, len koľajnica neutrpela žiadnu ujmu).

Pre istotu som však usilovne jazdil na horáku, a to do práce (často s úradom na chrbte), po okolí, na Braunsberg, dokonca som si trúfol na majdovské Kopanice. Týždenne to vychádzalo snáď na 300 km a zdalo sa mi, že často aj dosť intenzívnych: vyše mesiaca som mal trvalú svalovicu v nohách, o otlačenom zadku nehovoriac. Málo platné, ako sa dozvieme ďalej. Čo čert nechcel, asi tri týždne pred dňom D som mal cesťák opravený a po desiatich mesiacoch som si naň opäť začal zvykať. Boleli kríže, ruky, ramená. Keďže Karpaťák bude dlhý iba 173 km a zdalo sa mi, že mám celkom slušne najazdené, trúfol som si. Ještě že člověk neví, co ho čeká... Reportáž bude, pochopiteľne, najmä o nás vzadu. A možno niektorá veci, tiež z pochopiteľných dôvodov, budú trochu pomotané.

Z celého horúceho leta bola predpoveď počasia zlá iba na jediný deň, a tým bol, samozrejme, dlho vopred známy termín akcie. Zdá sa, že meteorológovia nenavštevujú stránku Sportreportu, inak by nám toto nerobili. (Marián Dluhý neskôr pomocou vysokej metamatiky vyrátal, že pravdepodobnosť zlého počasia bola 1:720). Preto sa deň pred dňom D presunul deň D na deň D+1 (to je zasa moja vysoká metamatika). Toto rozhodnutie sa ukázalo správne, keďže nebyť nutného zla, že sme museli šliapať do pedálov, bol by to číry pôžitok: teplota ideálna, vietor bol, ale nie veľmi silný a hoci niekedy brzdil, inokedy pomáhal. Zmena termínu účasť neovplyvnila: na štarte sa nás zišlo asi tridsaťpäť, niektorí ale neabsolvovali celú trasu. Neprišla ani jediná baba, dokonca ani tá pezinská nebola na programe. 

Vyrazili sme ako tradične z kruhového objazdu za Pezinkom, smer Vištuk a Budmerice, obtreli sa o Doľany a spustili do Košolnej, vrátili na hlavný ťah v Dolných Orešanoch, vyliezli na všivavý kopec za Hornými Orešanmi, vytriasli duše na smolenickom tankodrome a po necelej päťdesiatke kilometrov zaparkovali v Trstíne v bufete, kde sme ochotnú barmanku obrali o celú nedeľnú zásobu kofoly. Jazdný priemer okolo 30 km/h, to totiž Roman Rybanský nebol ešte celkom rozcvičený, hoci si už 33 km navyše odkrútil z Lužnej do Pezinka. Trhať sa to začalo až na Všivavci. Marián, ktorý si strážil stádečko zozadu, krútil hlavou, ako je možné, že drviči sa dokázali tak dlho premôcť a zostať s pelotónom.

Ja som síce do Trstína musel vynakladať netriviálne úsilie, ale vcelku to išlo prijateľne. Usadil som sa v strede balíka a dokázal vnímať malebnú zvlnenú malokarpatskú krajinu, pohodovú ako ľudia, ktorí v nej bývajú. A ako každý rok, s nostalgiou som spomínal na horúci Dolnoorešanský polmaratón, v protismere ktorého sme sa od Dolian pohybovali. Cyklisti predo mnou posunkovou rečou, typickou pre jazdu v kompaktnom útvare, podchvíľou metali rukami sem a tam, oznamujúc: pozor, jama, pozor, vpravo auto, obíď, pozor, auto v protismere, rýchlo sa zaraď doprava. Aj ja poctivo metám rukami tým za mnou. Ale keď sa po čase obzriem, komu, zistím, že – nikomu. Nenápadne som zapadol do svojej vyárendovanej pozície.

Nasleduje dvadsaťštyrikilometrová povinná jazda, ktorá na Karpaťáku v tom či onom smere nesmie chýbať: povestné hupáky medzi Trstínom a Vrbovým. Debatuje sa o tom, ktorý smer je ľahší, a mnohí si myslia, že ten náš, okrem iného preto, že máme v nohách menej kilometrov, a tiež preto, že je rozdiel, či strmo stúpaš a pozvoľne klesáš, alebo naopak. Ja som sa rozhodol, že vyrazím skôr, aby sa na mňa vo Vrbovom nemuselo dlho čakať. 

Našťastie Roman ma žiada o pomoc, lebo potrebuje niekoho, pred koho by sa mohol zaháknuť a kto by ho trochu potlačil. Keďže som kamarát, súhlasím. A naozaj som mu celkom pomohol: vyrážame a hore svahmi za Trstínom letíme ako víchor, stále okolo 30 km/h. Neviem, kto ho tlačil na Jasnej, ale začína mi byť jasné, že keď o stúpaní na Donovaly písal „moja rýchlosť sa blížila k 40 km/h,“ nemal pokazený tachometer. Každých pár sekúnd sa obzerá a sleduje, či som ešte nalepený. Ak som pritlačil príliš a on odskočil, na kopci čaká a začíname odznova. Postupne toho mám dosť, až taký kamarát zasa nie som. A  začína ma pichať v stehne. Preto po nejakých piatich kilometroch dohodu jednostranne vypovedám a darujem mu slobodu. Predbieha ma skupina „žíhačov“, ktorá Romana po chvíli asi miluje.

Potom sa pri mne začne odohrávať živé predstavenie slávnej Mozartovej opery. Poznáte to: grupeto sem, grupeto tam, grupeto, grupeto, a tak ďalej, až kým všetci grupetovia okolo mňa neprefičali a zostal som sám ako Jakeš v plote. Dušky mal dokonca tú drzosť, že sa normálne zastavil, aby zvečnil moju potupu. Ale neverte všetkému, čo sa popíše. Tie hupáky nie sú príťažlivé pre nič za nič: človek na nich do hĺbky precíti, že existuje.

Vo vrbovskej zemľanke som nemal sladké túžby ani po Maríne, ani po kofole, ale túžby jednoznačne horké, ukojiteľné pivom. Bolo príjemne horúco a za sebou sme mali 72 km. Už len stovka. Nasledujúci asi tridsaťkilometrový úsek viedol cez Krakovany, Čachtice a Krajné do penziónu Adam za Podkylavou, kde na nás čakal obed. Prevažne rovinatý, miestami mierne zvlnený terén z Krakovian do Čachtíc mám v nohách, pretože v Krakovanoch bola obrátka dnes už nebohého novomestského maratónu. Tak rýchlo ako dnes som ho však kedysi rozhodne nebežal. Tých dvanásť kilometrov, a proti vetru, sa šlo v tempe 35 až 40 km/h. Nechápem, ako to títo smrteľníci dokážu. A čo vtedy, keď sa pretekajú? Pri mojich jazdách si niekedy na záver poviem: A teraz Sagana! Sagan sa robí tak, že sa človek zdvihne zo sedla, vystrčí zadok, narazí bradu na riadidlá, kýve bicyklom zo strany na stranu a dvesto metrov zo seba žmýka, čo sa dá, obzerajúc sa občas dozadu. Na to posledné si netrúfam, a to je asi dôvod, prečo sa horko-ťažko dostanem iba málo nad štyridsať. Aj teraz som musel ťahať ako besný, aby som sa udržal vo vzduchovom vreci. Marián a Dušky ma znervózňovali svojimi večnými povedačkami. Rozčuľovalo ma, ako niekto dokáže v štyridsiatke nenútene konverzovať, keď ja bezmála vypúšťam dušu.

Vedel som presne, kde sa v Čachticiach odbočuje na Višňové a Hrachovište, pretože tentokrát ide o trasu Čachtického polmaratónu, kde za víťazstvo dávali živé prasa alebo mech obilia (preto som radšej nikdy nevyhral). Vedel som, aký strmý je tento nábeh a tušil som, že tu mi dá balík adiós, už som toho mal skrátka plné zuby. Nemýlil som sa, v mihu boli všetci 50 m predo mnou. Okrem toho sa tam priplietlo auto opatrné v klesaní, takže ma pribrzdilo ešte viac. Za mnou sa objavilo ďalšie auto, ktoré tiež šlo opatrne a nie a nie ma predbehnúť. Tak som si vyhliadol rovný úsek a mával mu, hybaj! Auto sa nakoniec odhodlalo. Pri obiehaní sa otvorilo pravé okno. Nie, nebol to bavorák, takže sa na mňa nevyvalili nadávky, ani nikto nestrieľal. Naopak, bolo to modré autíčko GA a milý ženský hlas hovorí: Mne to nevadí, ja som s vami! Tak predsa s nami boli baby, aj keď iba v úlohe rozhodcov. Tváričku, a celkom pasujúcu k hlasu, som uvidel až u Adama.

Keď som zostal sám, motor som prepol na pohodlný výkon a šport sa pre mňa na čas skončil. Odmenou bol pokoj duše. Zbadal som, že sa pohybujeme krásnym prostredím, a v duchu som ďakoval Mariánovi a ostatým, ktorí tohtoročnú trasu vymysleli a dokonca ju pred týždňom otestovali. Už len kvôli tomuto sa oplatilo prísť: nová, perfektná asfaltka, príjemne zvlnená, vinúca sa cez tunel stromov, fľakatá iba od ich tieňov, vpravo dolu potok, vľavo hore hrad, z neho na mňa kýva akási pani... alebo urýchlene potrebujem gél? Zodpovedný veliteľ Marián s Duškym ma nechceli nechať napospas či už paničkám alebo vlastným preludom, preto na mňa počkali a v svižnom, ale prijateľnom tempe sme si to v trojici užívali až k Adamovi. Podnikol som dokonca dva pokusy rozrážať protivietor, ale kamaráti nemali to srdce nechať ma v tom dlho.

Už niekde okolo Višňového sa objavila prvá lastovička toho, čo nás malo čakať ešte viackrát. Kolega, postihnutý defektom, parkujúci pri ceste, naznačil, že nemá problém s opravou, tak sme len prefujazdili okolo, neuvedomiac si, že spleťou odbočiek nemusí nájsť cestu k penziónu. Rýchly On na rozdiel od pomalého Mňa nerátal s tým, že bude sám, a (ako hovoríme my rusofili) nepodhotovil si orientačnú mapku. Napríklad takúto. 

Tu mi nedá neodbočiť, lebo som si spomenul, že z rovnakých dôvodov som si podobnú mapku pripravil v roku 2009, kedy sa na našej akcii posledný raz zúčastnil Ivan. Citujem z vtedajšieho dojáku: „Tušiac, že po hornatých myjavských kopaniciach pôjdem sólo, podľa gúgla som si ručne zakreslil mapky kritických a mne neznámych úsekov. Nakoniec sa mapka hodila aj veliteľovi expedície Ivanovi Červenkovi pri vysvetľovaní zmien pôvodnej trasy, na ktorých sa partia vzhľadom na silný vietor uzniesla.“ S Ivanom som sa práve v ten deň dosť zblížil a s nemým úžasom som počúval, keď mi svojím typickým zľahčujúcim tónom podrobne vysvetľoval, čo všetko preskákal, a doslova pred očami mi z obyčajného veselého kumpána vyrastal na obra. A to som sa, žiaľ, o celom rozmere jeho osobnosti dozvedel až na pohrebe.

Ale vráťme sa k nášmu defektu. Priateľ sa napokon dostal k Adamovi metódou nepriamej navigácie tak, že zatelefonoval manželke, ktorá ho navádzala na diaľku. A nebol jediný, ktorý mal ťažkosti. Najostrejšia skupina si to v Krajnom šibla na sever a po sérii parádnych kopcov, ktorých som sa dotkol v dojáku Tour de Kopanice, sa zastavila až nad Myjavou, kde sa ich zmocnilo podozrenie, že toto mesto asi Podkylava nebude. A tak sa splnilo biblické príslovie, že prví budú u Adama poslední. Ale nevadilo to nám ani im, nakoniec sme sa všetci zišli, krásne najedli a napili a odpočinutí neradi vstávali, keď prišiel čas nakopnúť mašiny. Čakalo nás 35 km do Trstína cez Košariská, Brezovú a Jablonicu a každý išiel, ako sa dalo a s kým sa dalo. Potom sa začali diať veci. Bolo to tuším Hradište pod Vrátnom na polceste medzi Brezovou pod Bradlom a Jablonicou pod Neviemčím, keď kolega, ktorého som dlhý čas naháňal, začal brzdiť. Vravím si: Vari cikpauza priamo v dedine? Ale nie, on sa len zastavil ponúknuť pomoc skupinke, ktorej hlavným aktérom bol Roman. Explodovala mu duša na prednom kolese, vyhodila z ráfika plášť a zamotala sa do kolesa, našťastie Roman to ustál. Koleso sa podarilo opraviť, ale poškodený ráfik a plášť mu dovoľovali pokračovať len slimačím tempom – najviac 35 km/h. 

Po niekoľkých kilometroch deja-vu: podobná skupinka, tentokrát bol obeťou Milan Remenár a pomocníkmi Marián a Dušky. Na dôvod zvýšenej koncentrácie čiernych dier som prišiel ľahko: na ceste sa okrem mačiek, vtákov a hadov povaľovalo veľké množstvo ježkov, prejdených autami. A oni, úbožiaci, sa po smrti, ako to už v živote býva, pomstili nevinným. 

Pri bitke na Bielej hore som mal iba jednú milú príhodu, hodnú zaznamenania. Práve keď som predchádzal jedného zo spolubojovníkov (aj také sa mi stalo), zozadu sa  prirútilo auto, ktorému sa volant nedal otočiť doľava. Trúbilo veľmi mužným spôsobom a keď nás predbehlo, z okna nám ospravedlňujúco zamávala tučná ruka so zaťatou päsťou.

V Trstíne sme zakotvili v tom istom bufete, ako doobeda. V očistci na rozdiel od nás pauzu nemali, lebo z ničoho nič zasyčala duša tentokrát Mariánovho bicykla, opretého mierumilovne o stenu. Zasyčal aj Marián a počas prestávky sa vôbec nenudil.

Z Trstína zostávalo na Zochovu chatu s odbočkou na Červený Kameň asi 35 km. Bolo by to vcelku fajn, nebyť toho „na Zochovu chatu“ a „na Červený Kameň“. Zasa som šiel sám a užíval si jazdu na štandardnej pozícii, keď pri benzínovej pumpe za Hornými Orešanmi opäť deja-vu: známa skupinka Dluhý – Hodúr – Remenár, posledný menovaný s dierou číslo dva v duši číslo jeden. Ubezpečili ma, ža majú náhradnú, takže môžem pokračovať.

Cestou na Červený Kameň som zachránil reputáciu Sportreportu takto. Tesne za odbočkou ma svižne predbehol akýsi amatér na horáku a tuším vo vietnamkách. Po chvíli (aby sa nezdalo, že to on ma rozjedoval) som zaťal zuby a nasadil strhujúce strojové tempo malej hodinovej ručičky. Čo vám mám hovoriť, už v polovici svahu neodolal. Eufória z veľkého víťazstva vydržala celú cestou dolu cez Pílu. 

Na hlavnej ceste do Dubovej som s uspokojením konštatoval, že Slováci dbajú na tradície viac ako Angličania: cesta bola rozbitá rovnako ako vlani a predvlani a možno od stredoveku. Pred Kráľovou ma dolapila trojica Milan, Dušan a Marián, ktorá zápasila pol hodiny s Milanovým defektom, pretože ani náhradná duša nebola bez hriechu, takže na tretí pokus museli zreparovať tú pôvodnú. Pri jazere v Harmónii som vytiahol tajnú zbraň. Keďže doma nebolo Majdovice, vypomohol som si namiešaním gatorády, a tou som teraz zaplavil svoje vnútro. Účinky sa prejavili, keďže som so zvyškom partie dokázal držať krok až do cieľa. Cestou sme dokonca predbehli aj dnešného defektného prvolezca, ktorý prehlásil, že už ide iba silou vôle. Tá ho vytlačila na vrch chvíľku po nás.

Pri Furmanovi sme sa stretli s kamarátmi, ktorí mali dosť trpezlivosti čakať. Odmenou im bola spoločná fotografia, ktorú nám ochotne spravil priateľský turista. O chvíľu sme už fičali dolu a cez Modru sa preštrikovali až do Pezinku, čo trase pridalo neoficiálnych 12 km a zopár výborných nepasterizovaných pív v Bareli pri Hypernove. Stretlo sa nás asi desať. Už na nás čakala skupinka skautov, ktorí sa ráno odpojili a obetovali sa na preskúmanie možností variácie trasy. Spokojný výraz Rasťa Trubača svedčil o veľkom úspechu, lebo dôkladne preskúmali napríklad malý, ale jarý pivovar v Prievaloch. 

Keď sa na oblohe a v hlavách začalo zmrákať, jednanie sme odročili. Ja som viezol Mariána a Romana. V družnej debate sme celkom zabudli na to, že oboch dnes postihla patália, iba ja som sa jej vyhol. Nevyhol. Spoznal som to vtedy, keď som s bicyklom na streche vošiel do garáže. Našťastie nevošiel, zvuk lamentujúceho odkvapu ma včas zastavil. Odniesla si to iba plastová krabička na opravu defektov v taštičke pod sedlom (vidíte, zasa niečo s defektami). A rozpučilo mi to gél, ktorý sa roztiekol. Takže odteraz budem fleky pri lepení dier oblizovať ako známky. Sladká cyklistika!

Dunajská Lužná, 17. august 2013.