Karpatský defekt 2013
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Je temný, studený januárový podvečer, na zamrznutú zem padá ďalší prídel snehových vločiek, ktoré rezký severák rozprašuje na zatemnenom okne tajnej kancelárie v objekte SHMÚ.
Vo zvukotesnej miestnosti je cítiť vôňu vareného vína, cez dymovú clonu iba s námahou presvitá veľký stôl zaplnený výkonnými počítačmi s najmodernejším softvérom, pred ktorými sedia dvaja zamračení chlapi. Iľko (JI) a Jurčovič (PJ) práve stanovujú celoročnú predpoveď počasia. PJ sa pohodlne oprie v koženom kresle, odpije si z pariaceho sa pohára, založí ruky za zátylok a spokojne hovorí: „Celý august bude horúci, nepadne ani kvapka dažďa“. JI má v tvári strnulý výraz, rozšírenými očami sústredene pozerá na iphone na akúsi internetovú stránku a vzrušene zašepká:
„Áno, ale jeden deň sa ochladí o 20 stupňov a bude liať“. PJ vyskočí ako uštipnutý hadom, zúrivo trieska do klávesnice notebooku, priamo spojeného so superpočítačom SHMÚ, myšou preklikáva rôzne predpovedné modely a zúfalo zreve:
„Nič také tu nevidím! Ktorý deň? Ako si na to prišiel???“. JI slastne vyfúkne dym z dohasínajúcej cigary, rukou si prebehne po strieborných vlasoch a na tvári mu zažiari víťazný úsmev.
„Predsa 10. augusta. Športreporťáci už oznámili termín Karpaťáku!“.
Menšia fikcia, ale rovnako ako pred rokom, aj teraz si s nami počasie zašpásovalo, akoby sa pretlačilo cez kopirák. Niekoľko týždňov horúčavy ako v Afrike, na termín Karpaťáku nahlásený studený front s dažďom a silným vetrom, od nasledujúceho dňa sa má vrátiť znovu Afrika. Keďže sa jedná o jazdu pre radosť, Marián ju radšej preložil na nedeľu, aj keď nakoniec sa vypršalo v noci a sobota bola iba s vetriskom. No ale kto by to riskol a odvážil sa spochybniť predpovede JI a PJ ? :-)
V nedeľu bolo príjemne, vietor celkom v pohode a aj teplota taká cyklistická, poobede mi comp ukázal max. 32 stupňov na slnku, čiže oproti predchádzajúcim dňom vyslovená zima :-) Z kruháča nás smerom na Šenkvice vyrazilo cca. 35, kľudným tempom v jednoliatom balíku, ktorý sa nerozpadol ani v stúpaní do Vištuku. Bol som z toho dosť prekvapený, aj som sa bál fotiť, aby som nespôsobil nejakú kolíziu, a tak som si vo Vištuku švihol skratku cez kopec do Budmeríc a tam počkal s pripraveným foťákom. Znova prifrčal kompletný balík a keď som ich po pár fotkách dobehol, hovorím Mariánovi „Tuším dnes neprišli rýchlici“.
„Ale prišli, videl som ich vpredu“.
„Hej? Tak potom sa asi šetria, keď sme stále pokope“. A vtedy som z Mariánovej odpovede pochopil, prečo je práve on vedúcim tejto výpravy, moju mladícku nezrelosť ožiaril jeho svetaskúsený pohľad na vec:
„Myslím, že nešetria. Tento rok sme jednoducho tak dobrí, že nám nedokážu utiecť!“. To je pravda. Amen a Howgh! :-) Napriek tomu som si povedal, že ja pošetrím kde sa len bude dať a zaútočím až v stúpaní na Zošku, kde všetkým vytriem zrak :-) Ďalšiu fotografickú skratku som využil v Doľanoch, odkiaľ som sa presunul rovno do Horných Orešan a počkal na kopci za dedinou. Balík prišiel opäť spolu, bol to nádherný pohľad, ako makali do kopca, najmä keď som v kľude stál pri krajnici :-) Onedlho nás čakala 20-minútová prestávka v Trstíne, tak som si ešte pokecal s Rasťom, ktorý sa neponáhľal, lebo po pauze sa s Ďurim aj Marošom odpojil a vybral na kratšiu „pivnú poznávačku“. Do krčmy som prišiel medzi poslednými a keď som si pri bare objednával kofolu, vošiel miestny borec a hovorí čašníčke: „No čo som to chcel? Koňak, rum, vodku, strik ..... a borovička“. Myslel som, že sranduje, ale nikto sa nesmial, barmanka vytiahla poháre a začala nalievať. Podotýkam, že bolo približne 10 hodín. Ale na dvore pri pohľade na konzumentov som ihneď pochopil, že sa jedná o miestnu športovú elitu, o špičkovo trénovaných jedincov, ktorí od rána potrebujú dodržiavať pitný režim a dopĺňať ionty a vitamíny. Berme si z nich príklad. Na zdravie! :-)
Po tejto krátkej prestávke sme zahájili útok na hupky do Vrbového, ktoré sa mi z tejto strany zdali ľahšie, ale možno iba preto, že som mal v nohách menej kilometrov ako po minulé roky cestou späť. Vyrazil som medzi prvými, aby som sa mal kam prepadať, čo sa aj veľmi rýchlo stalo. Našťastie tento spôsob jazdy preferoval aj Marián, Milan a zopár ďalších, takže som neostal úplne sám. Ako nám neskôr v Barreli rozprával Julo, na čele to rozfofrovali ako na profesionálnych pretekoch, čo mi celkom vyhovovalo. Veď viete, ten môj plánovaný útok na Zošku, len nech sa chlapci unavia :-) Najhoršie ale bolo, že mi chýbalo nejaké meradlo určujúce koniec balíka. Kým posledné roky bol väčšinou takýmto etalónom Vlado, teraz sa preháňal vpredu s rakeťákmi a blahosklonne sa tejto pozície vzdal. Ani sa nečudujem, vždy keď som ho videl cez niektorú prestávku, držal v ruke asi polmetrový chlieb naplnený paprikou, zrejme najnovší zdroj energie profesionálnych cyklistov :-) Že Froome dopuje? Prd, jazdí na papriku :-) Po krátkej pauze vo Vrbovom sme pokračovali na najkrajší úsek tohtoročného Karpaťáku, smerom na Čachtice. Pred týždňom som tu bol s Mariánom a Rasťom a keď aj v plazákoch držal Marián tempo 30, frfľali sme, že ide rýchlo. Teraz sme fičali 35-40km/h, ale v balíku to nebolo ani cítiť. V Čachticiach sme odbočili na cestu obchádzajúcu hrad, tak som spomalil a vytiahol foťák. Marián tiež zaostal a čakal na Vlada, ktorý sa zaplietol medzi autami a ďalej sme pokračovali v trojici. Toto bola naozaj pastva pre oči a balzam na dušu, úzka kvalitná asfaltová cesta, chvíľami v chladivom lese, vpravo tiekol potôčik, vľavo sa na chvíľu ukázal Čachtický hrad, nasledovalo niekoľko dediniek, neskôr velikánske slnečnicové pole, ktoré ešte pred týždňom žiarilo žltou farbou, ku koncu zopár krátkych jedovákov do 9% a zaslúžená obedná pauza v príjemnom penzióne v Podkylave. I keď sme boli poslední, na obed sme prišli medzi prvými. Čelná skupina niekde zle odbočila a v týchto momentoch už boli skoro v Čechách :-) Všetko mi hralo do kariet, po nejakom čase síce dorazili vysmiati, ale dobre som vedel, že to iba hrajú a ledva prepletajú nohami :-))
Po dobrom obede nám vytrávilo v niekoľkých stúpaniach na Košariská, potom prišlo také hore-dole do Brezovej a nasledoval ľahší úsek do Jablonice. A práve tu som zistil, že mi nejak dochádzajú sily, ledva som uvisel Mariánovi v háku, keď sa snažil dobehnúť Emila s ešte jedným chalanom. Keď sme už spolu prechádzali cez Hradište, míňali sme Romana s pár chlapmi, čo mu pomáhali opraviť defekt. Od obrubníka sa odlepil Milan a pridal sa k nám. Nevidel som na tom nič čudné, ale teraz som pochopil, že v tomto momente rozohrali naši triatlonisti majstrovskú taktickú zdržiavaciu hru, namierenú proti môjmu finálnemu ataku :-) Neboli sme ďaleko za dedinou, keď zaznel výstrel a Milan zastavil s prázdnym predným kolesom. Ostali sme s ním, vymenil dušu a len čo sme sa pohli, znova stál. Asi bola preležaná. Presunuli sme sa na neďalekú zastávku, znova prehmatali plášť aj ráfik a Emil zasponzoroval ďalšiu dušu. Bola už lepená, ale držala. Stratili sme dosť veľa času, no v Trstíne bola znova pauza, tak to až tak nevadilo. V ceste stálo iba stúpanie na Bielu horu, ktoré som nepovažoval za ťažké, ale veľmi rýchlo ma vyviedlo z omylu. Marián s Milanom odskočili, ja som sa ako-tak udržal za Emilom, po zjazde nás počkali a do krčmy sme prišli spolu. To sa zrejme nepáčilo Mariánovmu erektusovi, ktorý hneď po odparkovaní vyjadril svoju nevôľu hlasným pfffffff. Defekt na zadnom kolese. Štyri diery v tak krátkom čase, to som sa už musel rehotať. A ešte len bola sranda, keď pri pumpe za Hornými Orešanmi Milan znova stál, zaplátaná duša fučala. Náhradnú som mal už iba ja, ale keď sme ju nafúkali, bola v nej dierka, asi mi ju v kapsičke predral ventil. To už bolo skôr do plaču. Našťastie som mal aj také fajnové samolepiace fleky, Milana sme spojazdnili, ale znova stratili veľa času. Rozhodli sme sa, že vynecháme Červák, na konci Dubovej sme dobehli Vlada a spolu odbočili do záverečného kopca. Tak asi tu dnes nezaútočím, ale čo už, aj tak to bola len fikcia :-)
Približne v polke stúpania sa Milan otočil a hovorí, že Vlado sa nás dokáže udržať. Nebola to pravda. Vlado nás dobehol, s ľahkosťou predbehol a začal sa vzďaľovať. Kilometer pred Zoškou som si hovoril, teraz zistí že prepálil, ale koťuha nezistil to a ťahal ďalej, zakontrovať mu dokázal len Marián. Hore nám potom ukazoval zázračnú žltú fľaštičku, z ktorej si upil tesne pred nástupom. Predpokladám, že v nej mal 100%-nú paprikovú šťavu, ťažko sa potom konkuruje takýmto profíkom, čo poznajú najnovšie vedecké výdobytky na zvýšenie výkonnosti :-) Na záverečnú fotku sme počkali už len 16-ti, potom kto chcel šupom do Pezinka do Barrelu. Dole kopcom to išlo celkom dobre, len nechápem, ktorý vtipálek preniesol pred Vinosady Monte Zoncolan :-) Celodenné útrapy som chcel vyliečiť dvojitou dávkou infúzie, nakoniec som sa uspokojil aj s kuracím vývarom a čiernym „domácim“ pivkom. Tento ročník Karpaťáku sa mi naozaj páčil, dlhú dobu sme išli spolu ako jedna skupina a ten úsek okolo Čachtíc, to bola paráda. No budúci rok neviem, hore Zoškou som mal 100 chutí hodiť uterák. Marián prepáč, ale ak ma zoberú, možno sa radšej pridám k Rasťovej pivnej poznávačke :-)
