Maratona Dles Dolomites 3.7.2005

Podľa mňa vrcholná akcia pre cestné bicykle hádam aj v celej Európe. Počtom štartujúcich nad 8500, jedinečným prostredím srdca Dolomitov, tým, že sa tu pravidelne konajú kráľovské etapy Gira. To pre mňa znamená vždy záruku jedinečných zážitkov. Po niekoľkoročnej odmlke som sa tam tento rok vrátil. A nie sám, ale som dotiahol partiu vyše 20 ľudí. Čerešničkou na torte mal byť samotný maratón, kde sa aj väčšina prihlásila. Otáznikom, ako to s horami býva, bolo len počasie.

Plán bol jednoduchý - štvrtok príchod, piatok cyklistika, sobota turistika, nedeľa maratón, pondelok oddych, utorok odchod domov s možnou cyklistikou. A čo realita? 

Na prekvapenie odchod z domu bol presný a tak sme viacero aút plne naložených vyrazili do Talianska. Počasie bolo pod mrakom a vyhliadka bola, že niečo aj padne. Ako sme sa blížili k Taliansku, v aute narastalo očakávanie. Prvé Dolomitské štíty našich novicov hneď očarili. A to natoľko, že sme sa na konci Cortiny zastavili na prvé foto. Pri tejto príležitosti sme sa akoby zázrakom stretli 4 autá. Ďaľšia fotopauza bola na Passo Falzarego. Tam sme s Bobom parafrázovali jeho citoslovcia z reportky o mountbikovej analógii v Rakúsku;-) Skrátka, to prostredie je krásne.
O pár minút sme boli v kempe. Za nejakú hodinku sme postavili stany a striešku a začali sme si vychutnávať prírodu.
Prekvapenie bolo v noci. Po jednej hodine sa strhla búrka. Keby len búrka, aj prietrž mračien. Normálne som sa začal obávať či to vydrží stan. Vydržal. Ale po krátkej pauze sa spustil dážď znova a pršalo až do neskorých poobedných hodín. Trčali sme v kempe a v očiach kamošov som videl, ako vyberajú strom na ktorý by ma obesili. Ja som ich ubezpečoval sťaby domáci, že sa vyčasí o 10, že sa vyčasí o 12 a potom som tvrdil, že sa ešte dnes povozíme. Pre istotu sme sa rozhodli, že sa poobede pôjdeme zaregistrovať a vyfasovať dresy. Tomu, že si pojazdíme, som ani ja neveril, ale nakoniec som mal pravdu!  Počas registrácie sa vyčasilo a oteplilo. Tak sme sa ponáhľali späť do kempu. Tam až tak teplo nebolo a dokonca sa rozfúkal silný chladný vietor. Aspoň rýchlejšie obschne cesta. Po 17-tej sme už nasadali. Smer Passo Valparola a Falzarego. Hlavne novici boli nažhavení a hneď dupali hore. Ja som sa v kopci rozdýchaval a fotil. Prečo aj nie, keď čistý vzduch vyčaril neskutočné panorámy. Za ten podvečer sa nedalo nejako zmysluplne jazdiť, tak aj tá dvacina stačila.

Na druhý deň som naplánoval turistiku. Treba poznať tieto hory predsa aj bezprostredne, no nie?. To sa už niektorým menej páčilo, tak som redukoval plány na menší výšľap za kempom. Aj tak to hodilo cez 500 výškových metrov. Tam sme sa rozdelili. Dve partie si dali väčšiu turistiku, zvyšná časť sme sa vrátili do kempu, nasadli do aút a nasmeroval som ich do Corvary - cieľového mesta maratónu na lanovku. Reku, nech si užijú krásne výhľady a vidia prípravy maratónu. Tá lanovka nemala chybu a s oblohou posiatou oblakmi tam bolo naozaj krásne. Takže foťáky cvakali jedna radosť. Po predchádzajúcom dni som, dúfam, presvedčil každého, že je tam krásne.

Oddychový deň skončil a prichádza deň D. Ten začal krásnym, ale veľmi chladným počasím. Ráno 5 stupňov a mne sa nechcelo zo spacáku. Ostatní už šaškovali vonku. Aj tak som všetko v pohode stíhal, obliekol sa a vyrazil na štart. Tam sa išlo dolu kopcom cca 5 km v totálnej koseeeee. Prsty som mal úplne zmrznuté. Policajti nás odsmerovali cez veľa uličiek v La Ville a zaradili sme sa dakde na chvost poľa. Štart prvých už prebehol a my sme len stáli. Až po štvrť hodinke sa začal mierny posun, šlo sa pešo asi 500 m až potom sme mohli nasadnúť. Aj vtedy sa šlo krokom. Po 31 minútach od štartu prvého sme prešli snímačmi a štartovou čiarou. Až teraz sa dalo jazdiť. Prvých 5 kilometrov bolo lenivým tempom na preplnenej ceste až do Corvary. V mestečku už cesta začala viac stúpať. Na konci to už bolo regulérne 7% stúpanie. Videl som, ako sa mi začala partia vzďalovať, tak som pozdravil čau a šiel si svojím tempom s davom. Úvod bol trocha tuhý a tak som sa snažil nemyslieť na kopec. Dokonca som aj fotil za jazdy a tak som sa dajako dostal do tempa. Za úvodnými strmými zákrutami sa kopec zmiernil a tam som si už chytil rytmus. Od tohto momentu som začal predbiehať ľudí. Ešte nejaké dva kilometre trval kopec kým sme sa dostali na vrchol Passa Campolonga. Na vrchu bola občerstvovačka - po 10 kilometroch!, tak to neprosím, pokračujem ďalej.  Nasleduje krátky 3 km, ale pekný zjazdík do Arabby. Vychutnávam si to, ale treba byť na pozore lebo je ešte hustá premávka. Aj tak sú to fantastické pocity, keď je cesta uzatvorená a človek môže rezať zákruty až do vnútorného polomeru ako to vidím v televízii - nádhera. Ale to som už v Arabbe.

Teraz pozor, lebo väčšina zastavuje a dáva si dolu pláštenky. Mám na to výraz rozborka - zborka. To sa bude opakovať po celý čas. Rozhodol som sa nezastaviť tu, ale o kúsok ďalej, kde bude pohodlnejšie zastaviť. Začína dlhé, asi 9 km stúpanie na Pordoi. Po kilometri mi na Slnku začína byť skutočne teplo. Zastavujem, vyzliekam si vestu a pláštenku, napijem sa, pofotím a vyrážam. Podarilo sa mi nájsť výborný rytmus a tak obieham desiatky cyklistov, stíham fotiť, kochať sa a ešte očkom mrknúť na pulzmeter, aby som sa nenechal strhnúť. Jeho priemerné 7 % stúpanie mi sedí jak riť na šerbel a tak sa s výborným pocitom dostávam do sedla kopca. Robím zborku, napijem sa a idem klesať.

Juchú, prázdnejšia cesta a ešte krajšie zákruty. To je sladká odmena za stúpanie. Škoda, že klesanie končí. Treba si dať pozor. Nasleduje odbočka doprava a okamžite 9 % stúpanie na Passo Sella. Treba zhodiť prevody a dať si pozor na stojacich rozborkujúcich jazdcov. Ja si netrúfam odložiť oblečenie, lebo je tu 5 stupňová zima v tieni vysokého brala. Aj tak ma drví zima. Po asi poldruha kilometra je občerstvovačka. Snorím po dačom teplom, ale nič. Tak si len dolejem fľašu, beriem banány a idem ďalej. Ocitám sa vedľa Dušana Hrubého, ktorý frfle na zimu a strminu. Skutočne, toto stúpanie je nepríjemné. Musím pretláčať pedále, frekvencia 50, čo nie je môj rytmus. Chlad útočí a tak pri jednom vstatí zo sedla cítim ostrú bolesť v chrbáte, také pichnutie ako som mal pred asi dvoma rokmi na Bielej stope. Okamžite neviem dobre otáčať hlavou. Ale ísť môžem bez problémov. Pre istotu zastavím, spravím foto a ohmatávam chrbát či je funkčný. Zatiaľ je, ale cítim takú tuhosť. No nič, uvidí sa. Stúpanie vrcholí serpentínami a ocitám sa na Passo Sella - najvyšší bod maratónu, 2244 m. 

Nejaké kočky v anjelíckom prezlečení vyspevujú pesničky a mne je zima v stúpaní. Tam vykuklo Slnko a tak to risknem, polooblečený začnem klesať. V klesaní cítim chrbát ako tuhne a ja sa neviem bezbolestne zohnúť do zákrut. Tak toto si nevychutnávam. Navyše mi je aj zima. Nech už som dole. Po 3 km som skutočne dole. Zasa prudká zákruta doprava, okamžitý protisvah, rozborka a stúpanie na Gardenu. Šiju mám tuhú a Dušan ma nalomil tým, že vyhlásil, že ide len krátku. Kalkulujem v hlave, mám potom ísť ďalej alebo do cieľa? V úvahách ma vyrušila občerstvovačka. Stretám parťákov Ivana a Ježa - tí chcú ísť aspoň strednú. OK, niečo si dám do úst a stretám Dubáka, s ktorým som si plece pri pleci už odjazdil aj iné ročníky Dolomitov. Namieta, že tento rok sa snaží, ale je pomalý, že si to vychutná a ide krátku. Tak to ma prevážilo. Ivanovi a Ježovi oznamujem, že vzhľadom na to, že mi je zima a mám bloknutý chrbát, idem len krátku. Oni prekvapení odchádzajú, ja čakám Dubáka kým doje. O minútku vyrážame aj my.

Ešte kúsok hore a začína vyše kilometrový vodorovný(!) úsek v dvoch tisícoch nadmorských metrov. S Dubákom spomíname na minulé úspešnejšie ročníky. Ešte dva kiláky záverečného stúpania. Držím slušné tempo a Dubák za mnou. A je to! Passo Gardena! Posledný priesmyk. Obliekame sa, spravíme foto a dolu. To je na krátkej najdlhší a najkrajší zjazd. Zasa chytám zjazdový ošiaľ a naplno si vychutnávam zjazd. Natoľko, že sa aj náš špecialista na zjazd Dubák pozabudol a musel ma doťahovať. To sme už prefrčali Colfosco a o dva kilometre sme v Corvare. Opäť spoločne prechádzame cieľom.  Tam nám rozdávajú nejaké upomienkové predmety, odoberajú čipy, dávajú piť... Začali sme debatovať. Z Dubáka vyšlo, že keby som povedal, že idem strednú, on by išiel tiež. Ja zase, že som na Sellu cítil bolesť v chrbte tak som sa bál riskovať a že ma on zlomil... Tak možno jedna veta v inom poradí a šli by sme dlhšiu. Nejako ma to nemrzelo a ani teraz, keď píšem reportku nemrzí, ale boli sme relatívne čerství, časový limit ešte zďaleka nevypršal, tak skutočne stačilo začať inak dialóg a dopadlo by to inak. Vlastne som si ani neuvedomil, že ma aj prešla bolesť v chrbte. Tak sme sa šli občestviť a oddýchnuť. Bicykle sme si uložili na miestnom ihrisku, kde som sa aj vyhrieval na Slnku. Neskôr sa predsa len chrbát ozval, ale skutočne len slabo. Už sa mi nechcelo čakať na ďaľších (medzitým ďaľší naši traja prišli). Tak som sa zobral a šiel do kempu. Oproti sa rútili stredno a dlho tratiari. Do La Villy to bola pohoda, ale odtiaľ nasledovalo takmer 400 výškových metrov do kempu. Najhoršie bolo sa zasa rozhýbať a rozdýchať, ale najmä sledovať oproti pretekajúcich ktorí prirodzene rezali zákruty. Niekedy až extrémne a nielen ja, ale aj iní videli hlúpe pády tých, ktorí podcenili schopnosti na posledných kilometroch a pritom o čo išlo - o boj o 427 miest? To nechápem. Do trištvrte hodiny som sa dostal do kempu, kde som sa dal dokopy a postupne čakal prichádzajúcich.

Väčšina bola unavená, ale spokojná, páčilo sa im, čo som bral aj osobne so zadosťučinením. Nakoniec na dlhú šlo veľa parťákov, aj Ivan s Ježom, s ktorými som bol ešte pod Gardenou. Tak vida, ak by neprišla katastrófa, mohlo mi to vydať aj na riadny maratón. Ale zasa tých som už prešiel viackrát, aj strednú, tak ešte som nemal krátku v zbierke;-)

Večer sme si už hovorili dojmy a postupne šli spať. Zajtra uvidíme čo bude. Ráno som si zisťoval počasie - pekne už len v pondelok, v utorok fronta. Dokonca už v toto ráno je zatiahnuté, že nie je vidno vrcholky kopcov. Čo ďalej? Osádka nášho auta rozhodla, že balíme. Šli dlhú, tak sú unavení. OK, zbalíme, zaplatíme, ideme kúpiť suveníry a mapy a smer Rakúsko. Bobo mi SMS-kuje, že idú na Grossglockner. Aj toto bola varianta a ideme aj my. Či aj na bicykloch uvidíme na mieste. Za Lienzom sa ukázalo krásne počasie. V aute chalani vyzvedajú, čo je to za kopec, no je dlhý a priesmyk ma v 2500 m - však uvidíme. Keď sme sa priblížili, Grossglockner sa ukázal v plnej paráde, ani ja som ho ešte takto nevidel. Tak padá otázka, ideme na bikoch? Protiotázka, koľkopercentné stúpanie? No minimálne 12, odpovedám. Ježa som tým vyradil, má 23-jku vzadu a to bol naňho ťažký prevod na 9 % Giau. Ivan ešte špekuluje, ale pri tankovaní, keď mal vystúpiť z auta sa rozhodol, že nabudúce. Priznám sa, že som to čakal a tak som povedal, že aspoň si pozrieme a pofotíme ľadovec a vybehneme s autom na Edelweisspitze, odkiaľ budú krásne výhľady. Tak sa aj stalo a tie zážitky boli skvelé aj bez cyklistiky. Následne nás už čakala len cesta domov.

Resumé: Počasie nebolo ideálne, ale v rozhodujúcich chvíľach dobré. V utorok som v priamom prenose videl na ORF, ako cyklisti na okolo Rakúska idú na Grossglockner a tam snežilo...  Tak toto nepotrebujem zažiť. Nakoniec, v Dolomitoch som najazdil vyše 100 km dolomitských, čo by som považoval za dostatočné množstvo, aby som považoval akciu za úspešnú. Nehovoriac o tom, že som tam dotiahol kopec ľudí, ktorým sa to páčilo. Takže, ešte tam určite zavítame....