Okolo Vysokých Tatier 2005

Deň pred maratónom sme s kolegom Petrom Franzom vyrazili po práci na cestu do Vysokých Tatier. Tento rok bol skúpy na horúce dni. Nebol to však prípad dňa, keď sme sa premiestňovali do Tatier. Ak si dobre pamätám, tak dni v tomto čase boli najhorúcejšie z celého leta – teplota v Bratislave sa šplhala k 35 st. a chladnejšie nemalo byť ani zajtra. Aj v Tatrách sa mala dostať teplota cez 30.

Cesta nezačala veľmi dobre. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sme zostali trčať v zápche. Netrvala našťastie veľmi dlho. Po približne polhodine sme sa doplížili až k miestu dopravnej nehody a potom už cesta vcelku slušne ubiehala. Prišli sme až na miesto nášho ubytovania – Nová lesná. Už odtiaľto bolo vidieť následky minuloročnej víchrice – zmena bola naozaj obrovská. Zo zeme trčali len samé pne a po lesoch mi zostali len spomienky ...

Večer sme sa vybrali do Starého Smokovca zaregistrovať. Pred rokom som miesto registrácie našiel bez problémov. Tento rok to bolo však inak. Keďže sa už stmievalo, prehliadli sme smerové tabule k prezentácii. Hľadali sme registráciu na mieste, kde bola minulý rok, aj sme sa pýtali na miestach, kde by mohli tušiť, že tu bude cyklistická akcia, ale bezvýsledne. Po viac-menej náhodnom hľadaní sme nakoniec miesto registrácie našli.

Tento maratón bol tento rok značne zmedializovaný. Organizátori sa posnažili a dostali sa do Markízy, kde spropagovali túto akciu. Dokonca komentátor českej verzie Eurosportu Robert Bakalář počas priamych záznamov Tour de France hovoril o tomto maratóne. A aby to nebolo všetko, organizátori dotiahli z Talianska majstra sveta z 1988 Maurizia Fondriesta a ešte k tomu aj Mateja Jurča, tím CK Podbrezová, ...

Ako som už spomínal, počas tohto víkendu bolo veľmi teplo. Už ráno bolo veľmi príjemne, čo vlastne znamenalo, že cez deň sa bude teplota šplhať veľmi vysoko. Prišli sme na štart a zistili sme, že komentátorom v mieste štartu/cieľa je R. Bakalář, naozaj sa v priestore štartu pripravoval aj Maurizio Fondriest aj Matej Jurčo, ale aby tohto nebolo dosť, tak komentátor niekoľko minút pred štartom povedal, že ešte musíme chvíľu počkať, lebo čakáme na prílet vrtuľníka – zrazu som mal na chvíľu pocit, ako keby som bol na maratóne v Dolomitoch ...

Vrtuľník naozaj priletel a mohli sme vyštartovať. Hneď po štarte bola nepríjemná zatáčka vľavo, keďže sa ale ešte nešlo rýchle, tak sme to prešli bez problémov. Zjazdík v Starom Smokovci bol tiež ešte v pohode (nebolo to veľmi zahustené). Keď sme vyšli zo Smokovca, povedal som si, že by bolo dobre sa čo najviac pretlačiť, aby som mal väčšiu šancu dostať sa s hlavnou skupinou popod Štrbské pleso. Aj sa tak začal robiť. Horšie bolo, že si to rovnako povedali aj ostatní. Začalo sa to nebezpečne zahusťovať. Snažím sa na maratónoch jazdiť na ľavej strane – zvykne tam bývať väčší manévrovací priestor v prípade vzniku kolíznych situácií. Teraz však aj na tejto strane bola slušná tlačenica. Zozadu sa tlačili po ľavej strane ďalší a ďalší. Začal som mať nepríjemný pocit ... Už sa ani nepamätám, či to bolo za Tatranskou alebo až Novou Poliankou, keď som vpredu na ľavej strane videl čierneho Golfa, ktorý zastavil úplne na kraji. Nás však bolo po celej šírke cesty bolo toľko, že to cca 2metrové zúženie bolo príliš veľké. Šli sme asi 40 km/h. Samozrejme sme tí, čo išli úplne vľavo, sa nechceli čelne stretnúť s čiernym Golfom. Začali sa ho obchádzať sprava. Tu sa to zahustilo tak, že zopár cyklistov sa do seba zaplietlo a skončili na zemi. A keďže ostaní nemali žiadnu šancu ani zabrzdiť ani to obísť, tak bol z toho hromadný pád. Prvýkrát v živote sa mi podarilo dostať do takejto motanice. Na začiatku je problém sa z tejto motanice vôbec dostať. Nie je sa ako postaviť – všade samé do seba zapletené bicykle a keď sa podarí postaviť, nie je kam šliapnuť ...

Skontroloval som sa – na ľavej nohy som mal krvavo otlačené zuby predného prevodníka cyklistu, ktorý bol predo mnou. Skontroloval som bicykel – dosť mi hádzalo zadné koleso. Našiel som jeden opustený cyklokompjúter, nikto sa k nemu nehlásil, tak som ho zobral a v cieli snáď potom našiel svojho majiteľa. Na zadnom kolese som povolil brzdu a dalo sa mojom bicykli pokračovať. Niektorí také šťastie nemali. Súčasné výplety so zopár špicami sú náchylnejšie na úplne znefunkčnenie kolesa. Môj bicykel s rámom model 1991 a s počtom špicí 36 (počet v jednom kolese :-) bol v celkom prevádzkyschopnom stave. Trochu ma mátalo, či roztvorená brzda nebude mať nižší brzdný účinok a aby ma nesklamala v nejakej chvíli, keď ju budem najviac potrebovať.

Kým som definitívne naskočil na bicykel z rozhodnutím pokračovať, skoro všetci boli preč. Dobehol som nejakú skupinku, ale keď som videl, že sa im nechce ísť troška svižnejšie ani do kopca ani z kopca, tak som ich nechal tak a išiel som nájsť ďalšiu skupinku. Niekoľko km pred Liptovským Hrádkom sa mi to podarilo. Potom sme odbočili na Jamník a Beňadikovú. Je to zaujímavý úsek – krátke stúpania a klesania, miestami rozbitá cesta a zopár ostrých zákrut. Až po Liptovský Mikuláš sa mi išlo dobre. Tu som začal cítiť, že predchádzajúca pohoda začína odchádzať. Začínajúce teplo a dorážanie asi spravili svoje. Na začiatku stúpania na Kvačianské sedlo som bol na tom už dosť zle. Teplo aké tam bolo, ma úplne zabíjalo – šiel som ako slimák 10 km/h, ešte aj stopa po mne ostávala – kvapky potu na asfalte. Počas maratónov krízy prichádzajú a po čase povoľujú. To som ale ešte netušil, že dnes to nebude platiť – dnes sa budem takto trápiť až do cieľa. Stúpanie som po útrapách nejako prežil. Nasledoval klesanie v podstate až po Podbiel. Odtiaľ sa šlo po rovine a keď som sa necítil vo svojej koži ani po rovine, tak som začínal tušiť, že dnes to naozaj bude zaujímavé. Bude to o tom, prečo sa vlastne jazdí na bicykli – aby som zliezol z bicykla riadne vytrápený.

Hupky pred Suchou Horou som silou vôle nejako zvládol a prišiel na občerstvovačku. Netrafil som správny čas, lebo sa tu motalo dosť občerstvovaniachtivých cyklistov. Motanie bolo natoľko efektívne, že dokonca nebola ani len čistá voda. Našťastie po nie dlhom čase sa to tu uvoľnilo a organizátori medzičasom stihli priniesť vodu aj zarobiť jonťák. Nasledovalo veľmi mierne stúpanie do Zakopaného. A šlo sa mi veľmi zle. Keď ma niekto predbehol, skúsil som sa chytiť do háku, ale bezvýsledne. Po krátkom čase som zistil, že to nie je rýchlosť pre mňa ...

Minulý rok som cez Zakopané šiel v skupine a zdalo sa mi, že keby som šiel sám, tak tu určite zablúdim. Prejazd týmto mestom vedie po miestnych uličkách a zdalo sa mi, že sme sa tisíckrát odbočili doprava a rovnaký počet aj doľava. Tento rok som dostal príležitosť si to vyskúšať. Nebol som síce sám, šiel som mnou jeden, čo tu bol prvýkrát a po slovensky vedel len jedno slovo (myslím, že bol Maďar). Naozaj sa potvrdilo, že prvojazdci môžu mať problém s prejazdom cez spleť uličiek. Zakričal som na nešťastníka beznádenejšie miznúceho v nesprávnej uličke. Nepomohlo – pridal som na intenzite hlasu a opäť nič. Na tretíkrát, keď by som viac zakričať už ani nevládal, pochopil, že kričím naňho, tak sa vrátil a povedal to jedno slovenské slovo – ďakujem. Kým sme neprekročili hranice mesta, tak už sa nikam neponáhľal.

Väčšinu cesty do Zakopaného sme šli lesmi a rovnaká cesta nasledovala aj zo Zakopaného. Rozdiel bol len v tom, že pribudli výraznejšie stúpania (a aj klesania). Aj napriek príjemnému prostrediu som sa cítil hrozne unavený a uvarený. Začal som hľadať nejaký potok na ochladenie. Po dlhšom hľadaní, kedy bude pri ceste niečo použiteľné, som našiel niečo, čo sa potokom nazvať ani veľmi nedalo – hlboké to bolo asi 2,5 cm a široké 20 cm. Ale tieklo to, bolo to mokré, čisté a aj studené. Pôsobilo to veľmi osviežujúco, avšak tento účinok bol len veľmi krátkodobý. Ochladenie hlavy, krku a stehien vydržalo len pár km a potom som sa už klasicky trápil ďalej.

Nakoniec som dorazil až na hraničný priechod, tu majú cca 200 m úsek, ktorý môže byť zaradený aj do pretekov Paris – Roubaix, lebo také hrkotavé kocky sa len tak ľahko nenájdu. Za hranicou v dedine Lysej Poľane bola pred rokom občerstvovačka. Teraz ju posunuli až na Ždiarske sedlo – škoda, už by mi padla vhod. Posunie občerstvovačky som nejako prežil a aj zvyšok trate do cieľa. Posledné km okrem mojej nemohúcej jazdy pútal obrovský oblak dymu na Tatrami, čo Tatrám neveštilo nič dobré (trvalo niekoľko dní, kým sa podarilo požiar uhasiť). Tento oblak dymu fungoval na mňa ako slnečník, ale radšej by som sa škvaril na slnku, ako ísť v tieni za takúto cenu ...

Takže maratón stál za to, lebo v cieli som sa cítil hrozne – bol som riadne vytrápený. Vytrápený hrozne a ešte aj výsledok bol hrozný: 7:49:50. Snáď o rok sa mi podarí ľahko zlepšiť.

Na druhý deň trochu opadli hrozné pocity z trate, tak sme sa s kolegom rozhodli trochu rozjazdiť, tak sme vyrazili z Novej Lesnej a v Banskej Bystrici sme si povedali, že už stačí – mali sme za sebou cyklisticky efektívne využitý víkend (360km).