Sereďmaratón 2009

Tento ročník sme sa v klube dohodli, že na maratóne pôjdeme pokope a navzájom si budeme pomáhať. Je predsa jedno, či prídem do cieľa na stom alebo stodvadsiatom mieste a spolu nám to pôjde lepšie, ako keby sme sa sami trápili. Celkom sa mi táto „taktika“ páčila. Reku, aspoň si to konečne užijem. Doteraz som totiž na tomto maratóne mal iba smolu, či už som bol zle pripravený, alebo mi odišlo koleno.

Dosť ma prekvapilo, že sa vyštartovalo na tunajšie pomery celkom pomaly. Hlavne, keď dovtedajšie ročníky mala byť limitovaná rýchlosť po Hlohovec a tento rok bol ostrý štart už od Serede. Vietor do chrbta, pekné počasie a balík miestami až na krátke výnimky nejde ani 35. Som sa pomaly cítil ako na maratóne BA-Jasná. Ešte sme si s chalanmi robili srandu, či v niektorej dedine nezastavíme na pivo, balík by sme v pohode dobehli :-).

Sranda skončila tesne pred Hlohovcom. Asi si tí vpredu mysleli, že ostrý štart je aj tento rok tu alebo čo. Ale aj tak sa tu nevalilo tak rýchlo ako minule. Preto sme boli chvíľu na vážkach, či balík necháme zdrhnúť už tu. Nechali sme a začali sme sa pekne striedať v rámci klubu. Celkom svižne to šlo. Okolo 35 km/h, žiadne prudké spomaľovanie/zrýchľovanie, dobrá nálada, kiež by to takto šlo až do cieľa. Idylka skončila na kopci za Sokolovcami. Asi 9%-né stúpanie nás hneď rozdelilo podľa výkonu, resp. podľa váhy. Keďže som najťažší, zaradil som sa na koniec a nasadil opatrné tempo, nech to neprepálim. Chalani mi pochopiteľne zdrhli, ale na kopci ma tímovo počkali. Ešteže nečakali len mňa. Ináč, zaujímavé, že z hlavného balíku takmer nikto nezaostal. Obehli sme snáď len dvoch - troch.

Nasledoval hupkovitý úsek. Veľmi sa mi páčili tieto cestičky. Škoda, že sme ich všetky preleteli závodným tempom. Na takejto húsenkovej dráhe je radosť jazdiť. Aj tak by som však teraz radšej prijal rovinu, pretože potrebujem na chvíľu zvoľniť. Preto mi výborne padol úsek cez Dolné Otrokovice, kde sa išlo dlho v miernom klesaní. O to lepšie sa išli následné hupky. V Dolnom Trhovišti začalo krátke stúpanie na Jašter. Opakoval sa scenár z prvého kopca. Len ku koncu ma akosi začali chytať kŕče. Už len fakt, že ma chytali na oboch nohách a z oboch strán mi dával tušiť, že niečo nie je v poriadku. Nalial som do seba čo najviac tekutín a ešte trocha spomalil. Kopec som vyšiel opäť posledný. Hore ma našťastie počkal Bobo a potiahol mi parádnu špicu naspäť do balíka. Už tu som mu povedal, že ak zaostanem, nech ma ďalej nečakajú. S kŕčmi sa prakticky nedá šliapať. Pamätám si, ako mi Juro hovoril, že raz bol na Trnavskom maratóne na úplnej špici prvého balíka, dokonca šiel do úniku, keď ho chytili kŕče. Napokon skončil kdesi na 50-tom mieste.

Aj tak sa ako balík držíme spolu už len silou-mocou. Špicu ťahá prakticky len Peťo, Bobo a Mihi a na chvoste ostávam s Ďurim Haluškom a Mišom Motýľom. V Lukáčovciach na kratučkom stúpaní sa preto logicky rozpadneme. Napriek tomu sa nás Bobo s Mihim snažia dať nás ešte dokopy. Ja však môžem šliapať len veľmi opatrne, aby ma nechytili kŕče. Držím sa ešte po Rišňovce. Tu ostávam už len s Ďurim  a Mišom. Za Rumanovou ma však chytí opäť kŕč a aj ich sa púšťam. Lejem do seba aj posledné kvapky vody z fľaše a pomaličky idem ďalej. V kopci za Bábom už len čakám, kedy budem musieť zosadnúť. Ani to netrvalo tak dlho.

Zvíjam sa v bolestiach a rozmýšľam, čo ďalej. A hlavne sa pýtam, prečo? Dnes som už vypil 3 litre tekutín a v sebe mám 2 magnéziové tabletky proti kŕčom. Nohy by veľmi ochotne ťahali ďalej, tepy nízke, už ani zadýchaný nie som, ale bolesť nedovolí ísť normálne ďalej. Pravdepodobne som sa presilil ešte na začiatku, keď sa mi síce pocitovo išlo skvele, ale tepy boli dosť vysoké. A určite som musel podceniť pitie tekutín včera, keď nie dnes.

Aplikujem rôzne známe strečingové metódy proti kŕčom, ktoré stiahnuté svaly dajú aspoň na čas do správnej polohy a môžem sa pomaly ďalej hýbať. Aj tak onedlho začne mierne klesanie až do Paty, kde je konečne občerstvovačka. Na vrchole kopca počkám chalana, čo ma pomaly dobieha. Predbiehali sme ho ešte kdesi v Lukáčovciach a má tie isté problémy, ako ja, pritom pôvodne bol v prvom balíku. Spoločne nadávame na to, že občerstvovačku spravili až na 95-tom kilometri.

Pri odbočke na rýchlostnú cestu na Nitru vidím stáť Mariána s roztrhnutou reťazou. Rozmýšľam, čo by som dal za to, keby sa mi teraz roztrhla reťaz :-). Namiesto toho tu robím sadomasochizmus svojím nohám.

V Pate skoro spadnem z bicykla, keď vidím, ako ma Ďuri a Mišo tímovo počkali na občerstvovačke. Rýchlo do seba lejem čo najviac pohárov. Ináč, zaujímavé, že ani nie som smädný. Kebyže nemám kŕče, tak zastavím len na dočapovanie. Teraz na silu do seba natlačím liter teplého jonťáku a nechám si naplniť 1 fľašu. Kŕče by mohli aspoň čiastočne prejsť.

A na chvíľu aj prešli. S chalanmi sa opäť pekne ťaháme. Až kým nepríde maličký kopec, kde treba nohám mierne viac zabrať. Scenár sa opakuje, chalani mi zdrhajú a opäť musím ísť veľmi opatrne. Au, au, čo som komu urobil? V Šalgočke, 12 km pred cieľom ma obieha zberák. Respektíve, obehne a motá sa okolo mňa. Aj som rozmýšľal, či nasadnem, ale, reku tých pár km už prejdem aj keby mi nohy odpadli. Hovorím vodičovi, nech ide kľudne „zbierať“ ďalších predo mnou. Neposlúcha. Asi musím vyzerať strašne zle.

V kopci za Dvorníkmi musím opäť zastať. Tentokrát na dlhšie. Darmo, keď už nohy dnes zažili nejeden kŕčový šok, ani doplnené tekutiny nezabránia ďalším kŕčom. V tomto úseku som stratil asi najviac času. Ale to už ma čakal do cieľa len 1 kopček a odtiaľ mierne klesanie. A to už bola balada. V cieli ma prekvapilo, že som ani nebol príliš unavený. Len nohy kruto boleli.

Stále som dúfal, že ešte príde niekto za mnou. Neprišiel. Tých, čo sme predbehli, nasadli do zberáku alebo to niekde vzdali. Ako klub sme tiež prišli prakticky na chvoste. A to mal najrýchlejší Peťo (ak nerátam Jula, ktorý však nešiel s nami v balíku), priemerku 32, čo vôbec nie je málo. Veď svetová elita na dnešnej protestnej etape Gira nešla o moc rýchlejšie :-). Na tento maratón už chodia tuším len chrti. A ktovie, možno som bol aj najťažší cyklista v pelotóne :-).  

Všetky zlé pocity nahradili v cieli geniálne cestoviny. Mňam. Kuchárom patrí poklona :-P. Ešteže som však dojedol pred vyhlásením výsledkov. Neviem presne, čo sa odohralo, ale strhla sa taká hádka, že sme radšej s Peťom odišli, nech si neznechutíme celý maratón, ktorý bol na slovenské pomery dobre zorganizovaný. Skvele označené križovatky, vynikajúca trať, žiadne zbytočnosti v štartovnom... len tie výsledky som nepochopil. Napriek čipom boli úplne domiešané kategórie aj časy. Muž na prvom mieste ženskej kategórie snáď hovorí za všetko :-). Avšak to je problém chrtov, nie mňa :-). Vytkol by som možno aj neskorú občerstvovačku. V teplom počasí je 95. km fakt trochu neskoro a myslím, že keby na Jašteri pripravili pár litrov nápojov, tak by to dosť pomohlo.

Teším sa na ďalší ročník. A dúfam, že sa už pripravím lepšie a prídu aj nejakí rekreační hobbíci, nech konečne skončím lepšie :-).