Ba-Jasná-Senec 2009

Na notoricky známu akciu už pomaly ani niet čo nového napísať. Hádam len to, čo sa zmenilo oproti minulému ročníku. Keďže som si pred ostatným ročníkom stihol kvalitne odfajčiť členok, tak som si ani neužil premiéru v špičkových dresoch CSC. Na poslednú chvíľu sa včak podarilo Efovi nejako zmanažovať nového sponzora dresov. Nezabudol si však posťažovať, že niektorých cyklistov tohto kultového maratónu zaujíma iba to, či budú v štartovnom dresy. Bez ohľadu na to, že táto akcia nie je len o dresoch. Len aby sa raz nestalo, že o účasti na maratóne bude rozhodovať tombola alebo licitovaná burza štartovného. :-)

Počasie na akciu vyšlo na môj vkus celkom dobre. Hádam mohla byť teplota bez väčších výkyvov ale ak to má byť bez dažďa, tak nemám čo riešiť. Ráno som sa nechal priviezť po pansky, autom. Celkom som to ocenil, lebo boli mokré cesty z nočného dažďa a nestíhalo to dostatočne rýchlo obschnúť, takže prvé kilometre boli aj s chladivými obstrekmi medzi polovičky. Spolu s nami vyrazili medzi cyklistov aj traja motorkári s úmyslom nasadiť tvrdý kurz na poslušný dvojrad. Skoro ako v base na buzeráku. Dvojrad a neremcať. Miestami to bolo až nebezpečné, akým spôsobom si to vynucovali. Pelotón samozrejme reagoval neustálym naťahovaním a doťahovaním. Takže tempo niektorých častí balíka oscilovalo medzi 20 a 45 km/h, čo hlavne menej kondične pripravení náležite "ocenili". Efa to myslel dobre ale realizácia bola zlá. Pritom stačilo, aby motorkári priebežne spomaľovali a pridávali, teda "žehlili" celý balík po dĺžke. Koniec koncov, spôsob, aký zvolili, generoval množstvo kolíznych situácii a na tento ročník priam neuveriteľné množstvo defektov či rozdrapených plášťov. Ono je za krajnicou naozaj veľa bordelu, ktorý dokáže na tenkých kolesách divy. A to nehovoriac o tom, že smrad forsáže motoriek je väčší, ako bublajúci diesel pri 30 km/h. Aspoň si chalani beztrestne zablbli s odpichmi.

Prestávka v Zubore štandard. "Mediálne hyeny" spovedali Mikloša a fotografovali Mikiho ako si robí strečing na karimatke. Čapovalo sa desinkové pivečko, čo určite ocenili pivné pupky Rasťo či Milan. Ja som si dal dole návleky z nôh, lebo už bolo dosť teplo. Pri prejazde pohroním som mal sto chutí zarevať na stavbárov diaľnice, nech nečumia a robia radšej diaľnicu. Vodiči čakajúúúúú. :-)
Čo ma inak tiež celkom prekvapilo, ale to bolo aj vďaka chladnejšiemu počasiu, že počas celého maratónu celú trasu lemovali čurajúci cyklisti. Štartujúcich bolo cez 200, takže ak čo len jeden na dva kilometre, tak som mal pocit, že jazdíme nonstop medzi žltými fontánami, prípadne medzi odkvapkádlami. Prostata dostávala hlavne u starších zabrať.

Stúpanie na Donovaly som zobral podľa možností tréningovo. Nenechal som sa vyprovokovať nasadeným tempo v klídečku hore. Akurát som dobiehal modráka Mikiho, prifrčal k nemu nejaký z pelotónu a priateľsky ho potľapkal, že aký je Miky borec, že mu to na Donovaly celkom dobre ide. Ale potľapkal ho tak, že Miky sa skoro poskladal na zvodidlá, ledva to ustál. Čo už, "zvolebnieva sa" nech si zvyká. Keby ho takto zložila na biku sociálnočervená "pokrová tvár", tak to beriem ako politický boj so všetkým, čo k tomu patrí. Ale takto anonymne, zozadu? :-)

Na Donovaloch špagetové rezance s mäsom a syrom. Dosť to bolo mastné, takže to išlo aj dosť rýchlo do brucha. Zapiť pivom bola povinnosť.

Hupky za Partizánskou Ľupčou som sa už naučil jazdiť, takže s minimom námahy sa dalo spustiť a prišliapávaním v pohode dobehnúť balík na náprotivnom stúpaní, ktorý aj tak miestami pribrzďoval. Ale taký Citrón mal čo robiť so svojou váhou. Ešte som ho počul kvičať, ako márne vyvoláva „autobus, autobus, autobúúúús“.
„To si si mohol rozmyslieť už v Bratislave, že chceš nastúpiť do autobusu a nemusel si sa trápiť celý deň na bicykli.“ pomyslel som si. Keby Krištof Kolumbus kdesi na Kube vedel, že je Amerika tak blízko, tak by sa tam tiež netrepal mesiace loďou ale išiel normálne lietadlom.

Z obligátneho stúpanie na Jasnú bolel hádam len posledný kilometer. Ale na to sme si už za tie roky zvykli. Rovnako ako na dobrý pocit, že sme to znovu zvládli a rok sa znovu stretneme na tejto akcii aj bez výhovoriek od sponzorov na adresu nejakej tety "Krízy".Každopádne aj tak sa podarilo túto akciu dobre zorganizovat. Hladom ani smädom hádam nikto netrpel, takže pohoda.Snáď by len pomohlo viac myslieť na vegetariánov.

Nedeľa

Je nedeľa ráno, raňajkujeme, Milan si dáva druhú porciu párkov, Mihi čučoriedkový jogurt a spomína, že ho včerajšia večera nejako skrútila či ako. Obaja vyzvedajú blbosti o návratovej trase. Krčím plecami s úmyslom pustiť čo najmenej informácii, nech sa necuknú. :-)

Z hotela sme odišli okolo pol deviatej ráno. Efa sa nás ešte pýtal, či nemá s nami vyslať aj sanitku. :-) Vonku bolo celkom prijateľná teplota. Hlásili teplejšie počasie so západným prúdením. V Liptovskom Mikuláši sme boli cobydup a aj nasledujúcu hodinu sme jachali po pravom brehu Liptovskej Mary cez Liptovský Trnovec. V Ružomberku krátka pauzička na oddych na pumpe plus nejaká tá traťovka do úst. Mihi toho na raňajkách veľa nezjedol, tak to bude musieť dobiehať počas cesty.

Pri Ľubochni bola zastavená doprava. Kamión sa zrútil do Váhu a ani dva vyslobodzovacie kamióny ho nevedeli dostať naspäť na cestu. Aspoň sme mali vzrúšo. Policajti na križovatke na Dolný Kubín vraveli, že ten kamión je tam zaparkovaný už od tretej hodine rannej.

Za Kraľovanmi sa spredu do nás oprel taký duják, až ma striaslo. Ak takéto niečo bude fúkať po zvyšok cesty, tak spánombohom. Mihi sa podujal potiahnúť špicu a ťahal takým spôsobom, že sa to mne ani Milanovi veľmi nepozdávalo. Reku čo za bobule to papá po nociach, že mu nestačíme ani v háku. :-) Možno to chce vo Vrútkach naozaj zabaliť a tak nás aspoň tam poriadne potiahne.

Pred Sučanmi sme si dali zase prestávku na pumpe. Milan odovzdal domov aktuálnu polohu a my s Mihim sme si zatiaľ „namaľovali“ na rozpraskané pery UV krém. Veľmi sa nám do protivetru nechcelo ale nič iné neostávalo. Našťastie sa smer našej cesty v Martine otočil, takže sa z protivetru stal bočák a miestami aj zadobočák, čo sa hneď aj prejavilo na priemerke. Hupáky po Vyšehrad si hlavne Mihi vychutnal. Išlo sa mu ľahúčko a nás akurát poriadne svrbeli rite. Ale spozoroval som, že už aj Mihi si akosi častejšie hľadá svoju polohu na sedle. :-)

S Vyšehradom sme sa vôbec nepárali. Z tejto strany to nie je kopec. Len taký hrb, ktorý treba preskočiť a zabudnúť naň.

Pred Prievidzou Mihi zahlásil, že by bolo načim čosi do žalúdka dať, aby sme o hlade nedošli domov. Zakotvili sme v blízkej picérke, dali čo bolo treba, popili aj to, čo nebolo treba a išlo sa ďalej. Čas kvapil a my sme boli ledva v polke trasy. Ale veď som ich ráno, lenivcov, naháňal. Tak im treba.

Po Partizánske to bol rýchly postup. Neboli nejaké zvláštne kopce, takže sa dalo. Ale za Topoľčanmi nasledoval podobný scenár ako pred Vyšehradom. Mihi ožil výmenou za Milanové zdochnutie. Takže ja som ťahal Milana a Mihi mi robil červené súkno sto metrov predo mnou. Pred Trhovišťom sa konečne umúdril a potiahol špicu. Dali sme si nejaké tie nápoje, nové koordináty, zanadávali na kopce, šak treba aby sme nevyšli z cviku. Zostával už len Jašter ale z neho už nemávam taký rešpekt ako kedysi.

Za Hlohovcom to konečne začalo poriadne odsýpať. Jediný kopec čo sa tak dal nazvať, bol nadjazd v Seredi. Inak nič. Viac-menej v pohode, ak nerátame vlastné rozdriapané rite, sme sa dostali až do Senca. Keď sme sa tam konečne dovalili, vyvstala otázka, či ideme do Bratislavy alebo kašleme na to. Volám Mariánovi, reku kde sa nachádzajú, aby sme si zobrali z autobusu batohy. Nakoniec sme to teda zapichli definitívne v Senci. Posedeli trošku, pokecali a autom sa pobrali zobrať batohy na Zlaté Piesky.

Víkendový výlet nám dal tieto numerá.  590 km a 3,5 km prevýšenie. Ak sa zadarí, tak si to o rok zopákneme..-)