Slovenská jar 2009 I.

Počasie sa na tieto Veľkonočné sviatky celkom pekne upratalo tak, aby sa dalo aspoň trochu normálne jazdiť. Vhod mi do toho prišiel aj fakt, že som si mohol ako základný stan rozbaliť u sestry v baraku pri Liptovskom Mikuláši. Ako stvorené na výjazdy do jazditeľného okolia ako Orava, Pohronie či Považie. Upravil som podla toho aj plán výjazdov pre tento rok.

Keďže som tento rok natočil omračujúcich 40 km, bolo jasné, že začiatky budú bolieť. Hlavne zadok, lebo som si aj na bikezimák nasadil karbónové sedlo. Nuž, ťažko v tréningu, ľahko (rozumej ťažšie) v boji :-)

Prvý deň som mierne modifikoval doterajšiu trasu zo Žiliny do Ružomberka. Tentokrát sa vyrážalo z Liptovského Mikuláša na Ružomberok. Za nejakú hodinu aj niečo som tam bol. Počasie úplne super. Ani veľmi nefúkalo, pekne to odsýpalo a ani som sa poriadne nenazdal, už som bol v Párnici. Ten kúsok na Zázrivú ma začal nebadane unavovať. Začal som v pamäti pátrať z minulého roka, čo to znamená. Únava, hlad, smäd, zima? Identifikoval som problém ako hlad ale zatiaľ to išlo. Ak nájdem nejakú kolibu alebo reštiku, zastavím a najem sa. Pôvodne som chcel ísť na Terchovú a Starú Bystricu aby som konečne mohol vyskúšať novú cestu z Vychylovky na Oravskú Lesnú. Ale pocity smerom cez Havraniu na Oravskú Lesnú ma presvedčili o tom, že som dobre spravil. A čo so mnou robili tie šialené výkyvy teploty, to už bolo na morálku. Idem si tak cez Havraniu, na ceste pohodíčkových 23 stupňov celzia, varím sa v letnom a kochám sa, aký mám fasa deň. Cesta sa dvihne, začína les a teplota priam nepochopiteľne klesá behom 3 minút na brutálnych 8 stupňov. Keby som nestúpal a nezahrieval sa, tak na fleku mrznem. Som si hovoril, kua, ked je teraz 8 stupňov, koľko bude úplne hore, v sedle?

Teplota však našťastie počas stúpania stúpla o úžasný jeden stupeň takže som v zjazde na Oravskú Lesnú kvalitne premrzol aj so všetkým, čo som si na seba natiahol. Kúpil som si v menšom kráme nejakú keksovitú poživeň lebo obložené bagety neviedli. Zastavil som sa ako každý rok u kamošky v Krušetnici a trošku pokecali. Chytro som však musel pokračovať, lebo čas pokročil a mňa čakalo ešte veľa km domov. Od Tvrdošína mi bolo jasné, že je zle. Energia chýbala, teplota nebadane klesala a akosi sa zhlukovali tie nesprávne mraky mojím smerom. V Nižnej ma preplieskalo zopár kvapiek ale to sa dalo prežiť. Horšie bolo, že som nevládal ťahať a to sa išlo len do mierneho kopčeka smerom na Zuberec. U miestneho včelára som kúpil dva poháre medu a to už bola tá správna dávka cyklosadomasochizmu. Keď už človek nevládze, je na konci so silami, treba priložiť, nech pohľadá skryté rezervy.

Ani som si nemusel prikladať, lebo od Zuberca ma chytil normálny, či vlastne nenormálny dážď. Ťahám si to takto na Ostrú, svieti na mňa slnko a zároveň poriadne prší. Než som sa vysoplil úplne hore, pršať síce prestalo ale som bol totálne mokrý a pri 8 stupňoch mi bolo jasné, čo ma čaká cestou dole. Zavolal som sestre, nech mi ide autom naproti, lebo ak ma chytí ešte jeden sprchový mraziaci zábal, tak do Liptovského Mikuláša už dôjde len jeden modrožltý cencúľ.

Zjazd bol asi takýto. Držal som rajdy a všetku energiu som smeroval na to, aby som sa neklepal od zimy. Nech aspoň trochu držím smer. :-) Liptovskými Matiašovcami som prefrčal asi 50 km rýchlosťou. Čo na tom, že je tam iba 30 km obmedzenie. Bola mi zima a búšil som najťažší prevod aby som sa aspoň trochu zahrial. Pred Trnovcom som zastavil a čakal až som sa dočkal. Zmrznutý a skrehnutý som sa zohrieval v aute s vypeckovaným kúrením. :-)

Takže dnes to dalo 180 km a chvalabohu som to netlačil cez Terchovú. To by pre mňa museli frčať pomaly až kamsi na Oravu. :-)

Na druhý deň som si dal „oddychovú“ jazdu smerom popri Váhu až som sa dostal na hlavnú cestu smerom na Štrbu. Od dolnej nádrže bol zákaz vjazdu cyklistom, že som nechápal dôvod. Oficiálna cyklotrasa a dajú tam zákaz? Po prečítaní info tabule mi bolo jasné, že to len „zabudli“ dať dole. Aj tak bola tá cesta plná posypového matroša. Skoro ako tekutý piesok. Rýchlosť biedna a ešte k tomu bolo potrebné mať oči na stopkách a zišli sa všetky technické finty z MTB biku aby ma v nejakej zákrute na tom sypkom nevykotilo.

Keď som sa konečne dostal na normálnu asfaltku vedúcu na Šuňavu, hneď to bolo iné kafčo. Fúkalo mi do chrbta a tak to na Štrbu pekne odsýpalo. Od Štrby začal boj s morálkou. Oprel sa do mňa taký uragán, že v zjazde pred Východnou, kde je 12% klesanie som sa soplil dole kopcom ledva 25 km/h. Až dole v dedine som išiel lenivých 40 km/h a to som ešte musel prišliapávať. Vážení priáteliá, no móžem to, viete čo...

Nejako sa to už pretrpelo až do Liptovského Hrádku, kde mi dosť nepochopiteľne znovu začalo fúkať do chrbta. Takže som sa dostal do Smrečian úplne sám. Normálne som bol rád, že pre mňa znovu nemuseli prísť.

Kolená ma po týchto dvoch dňoch začali trošku pobolievať, tak som si dal na tretí deň len výšlap na hornú nádrž Čierny Váh. Už včera som počas postupu zo Štrby na Važec sledoval, či je tam sneh a či sa tam bude dať ísť.

Skoro sa aj dalo. Ale musel som posledných 500 metrov miestami ísť po snehu peši. Bol po členky a miestami aj zmrznutý. Ale oplatilo sa. Výhľady pekné, priam luxusné priamo na Vysoké Tatry. Slovenské Elektrárne si z tohto miesta síce urobili súkromný majetok ale pár fotiek sa predsa môže spraviť. A vôbec, v poslednom čase sa z našich hôr a lesov stáva len hromada zákazov, holorubov, poľovných revírov a súkromných majetkov. Pomaly sa začne chodiť slovač rekreovať všade inde, len nie doma.

Takže sumár Veľkonočných sviatkov mi dal 180+90+30km a jedno čokoládové vajíčko s marcipánom. Ako odmenu za to, že som nikoho nebol šibať. :-) Všade kade chodím, ešte mi žiadna nepovedala, že tento sviatok má rada. Ja tento sviatok mám rád. Dáva mi 4 dni voľna na bicyklovanie. Inak, celkom som bol prekvapkaný, koľko báb som videl počas týchto dní na biku. Často bolo vidieť skupinky typu jeden chalan a dve baby. Nuž ale keď si človek zoberie do úvahy, aká je na Liptove pekná krajina, tak nie je núdza o motiváciu.

Takže o rok znovu. :-)