Schwechaterský šprint, kŕč a zrzka 2009

Prvé kilometre tohto maratónu boli znova poriadna divočina. Bol som rozhodnutý držať sa Rasťa, ktorý pred štartom propagoval turistické tempo, ale nestačil som sa diviť, keď spolu s ostatnými vyrazil ako namydlený blesk. Povedz Slovákovi, že po 65km si môže nabrať toľko piva koľko unesie a nič ho nezastaví :-)) Na turistické tempo som čakal márne, všetci sme mlátili do pedálov čo to dalo a spomalilo nás len niekoľko pádov, keď sme museli prudko brzdiť a vyhýbať sa skupinkám rozplietajúcim bicykle pri krajnici. V týchto miestach bolo cítiť zápach spálenej gumy a aj ja som musel 2-krát riadne zaflekovať, až som sa bál že odpíšem zadný plášť. V balíku sme išli viacerí športreporťáci, ale registroval som to väčšinou iba kútikom oka podľa farby dresov, pohľad som mal stále upretý dopredu, bol som rád že dýcham a celú energiu som sústredil na prežitie prvých 40km.

Cez dva kruhové objazdy sa mi podarilo prejsť v dobrej stope a zrazu som sa ocitol niekde na siedmej - ôsmej pozícii v balíku, čo ma vôbec nepotešilo. Boli sme naskladaní za sebou ako husi a balík sa rozširoval až za nami, takže sa mi toto miesto ani náhodou nezdalo ako oddychové. Odstúpiť som nechcel, aby som niekomu nenechal dieru, tak som len v duchu nadával, prečo tí vpredu rýchlejšie neodstriedajú, aby som si chvíľku potiahol špicu a zmizol niekde v závetrí. Hneď predo mnou síce poskakovala ženská riťka, ale ani to mi nezdvihlo náladu, lebo zbytočným brzdením a zrýchľovaním stále menila tempo. Raz som si nedal pozor a trochu mi utiekla, ale zrazu sa cezo mňa prehnal Robo a zachránil situáciu. Po nejakom čase sme dobehli väčší balík a jazda sa stala trochu príjemnejšou. A keď sme sa priblížili k prvému kopcu, tempo mierne opadlo, čo som hneď spoznal aj podľa toho, že Ivanovi sa rozviazal jazyk a už tradične začal hodnotiť okolojazdiace Rakúšanky :-) Ale priemerku som mal aj tak ešte stále nad 37km/h.

Myslím, že tomuto kopcu sa potešili viacerí, nielen ja. Konečne sme si všetci začali ťahať svoje tempo, niektorí zmizli v diaľke, iní sa odpojili smerom dozadu, ja som ostal niekde v strede a šľapal spolu s Milanom. Stihli sme si zaspomínať aj na jeho minuloročné kaskadérske kúsky, ktoré bez ochranného odevu predvádzal na asfalte nasledujúceho zjazdu. Tento rok sa rozhodol nerobiť opičky a zozjazdoval to rovnako ako my obyčajní bikeri klasicky v sedle :-)) Dole sme vytvorili asi 10-15 člennú skupinku a popri Neusiedlerskom jazere pokračovali k druhému kopcu. A zrazu vznikla neuveriteľná situácia, na čele sa zoradili 3 ženy a hneď za nimi ja. Po chvíli sa dzífčence začali rozpačite obzerať, "no čo cicušky, nechce sa nám ťahať? Veď máme emancipáciu, nie?" :-)) Tak dobre, pozrite sa ako vyzerá slowakische gentlemanisko :-) Predbehol som ich a potiahol trochu dlhšiu špicu. Ale nevďačnice jedny, mohli aspoň povedať že „Danke, ty náš slovenský hrdina“ :-)) Keď som odstriedal a zapadol k Milanovi, čudoval sa že som nejaký aktívny. Nevadí, aspoň budem mať čisté svedomie, že som sa iba neviezol.

Odbočili sme do druhého kopca a balík sa znova potrhal. Ja som nasadil pomalšie tempo, Milan mi trochu odskočil a asi 100m vpredu som zbadal ďalší náš dres, podľa posedu a helmy som identifikoval Ivana. Postupne som Milana znovu dobehol a spolu sme sa dostali až na občerstvovačku, kde už do seba Ivan statočne tlačil koláč. Onedlho sa objavil aj Ďuri a Marián, chvíľu sme si oddýchli a hlavne sa poriadne najedli a napili. Myslím, že lepšiu občerstvovačku ako tu som na žiadnom inom maratóne nevidel, snáď jedine v Dolomitoch. Veď cestou do kopca sme stretli aj dosť veľa bikerov, ktorí išli opačným smerom, možno sa sem len prišli najesť, nabrali toľko plechoviek piva koľko uniesli a fičali domov :-) My sme sa pobrali ďalej s dobrým pocitom, že ako 5-členný tím to už nejak do cieľa doklepeme. Sranda že akonáhle sme naskákali na bicykle, odlepilo sa okamžite od krajnice asi ďalších 10 bikerov, zrejme sme budili dojem ťažkých profíkov, ktorí dokážu potiahnuť pelotón :-) Po chvíli sme v zjazde predbehli jednu dlhovlasú kučeravú „ryšuľku“, čo u Ivana ihneď vyvolalo otázku, ako je to s farbou „vlasov“ na iných častiach jej tela :-) Hmmm, ak túto reportku náhodou čítajú aj ženy, musím povedať že chlapi sú naozaj strašné hovädá. Ale popravde, tiež by som si tú otázku rád overil v reále :-))

Po skončení zjazdu sme sa zoradili na čele a rozumným tempom pokračovali ďalej. Povedané Ivanovými slovami, my sme ťahali špicu a za nami sa viezlo asi 20 šniclov :-) Takýmto štýlom sme išli dosť dlhú dobu, až sme sa dotiahli na ďalšiu skupinu. Tu sme sa dohodli, že si trochu oddýchneme a pred cieľom im utečieme :-) Lenže prvé nástupy sa začali oveľa skôr, ako som predpokladal. Jeden z nich zachytil aj Marián s Milanom, ale kým Milan sa vrátil späť do balíka, Mariánovi to vydržalo až do cieľa. Keď som sa s ním o tom neskôr rozprával, hovoril že si myslel, že ideme za ním a že nás potom aj čakal. Haha, veru čakal, ale pri rýchlosti 40km/h :-) V balíku začala byť cítíť nervozita a do cieľa chýbalo ešte okolo 10km, keď niekto zavelil „Ideme!“. Tých posledných 10km som trpel viac ako doma pri umývaní riadu a keby tam neboli ďalší chalani z klubu, dávno by som sa odpojil. Natlačili sme sa znovu dopredu a tempo sa poriadne zvýšilo. Na jednom rovnom úseku sa do čela dostal chlapík v drese CSC a neustále zrýchľoval, ako keby mal niekde zabudovaný motorček. Postupne znechutil život Ďurimu, mne aj Milanovi a nakoniec nám myslím aj zdrhol. Nie som si úplne istý, chvíľami som už nevnímal :-)

Ostatných sme ale stále držali za sebou, postupne sa začali množiť kruhové objazdy a do jedného z nich som spolu s Ivanom vbehol tak „šikovne“, že sme sa skoro zrazili. Zvládli sme to s profesionálnou istotou a cool výrazom v tvári :-)) Keby nie, tak by to asi bola sranda, hneď za nami bol Milan s Ďurim a asi by sme tam vytvorili peknú žlto-modrú hromadu. Chudáci rakušáci by si mysleli, že sa im tam zlikvidoval kompletný ukrajinský národný tím :-) Asi 3km pred cieľom sa do čela prepracovala „zrzka“ a ja hneď za ňou. Čo vám budem hovoriť, môžte mi len ticho závidieť, lebo je stará pravda, že kto nemal červenovlásku na špici, nevie o čom je život :-)) Mala ale smolu, že tu sa už nikto nehral na gentlemana a po chvíli odišla do zabudnutia. Doma som vo výsledkoch zistil, že mala už 29 rokov, takže férovo treba uznať, že ako dáma v rokoch to s nami mládencami vydržala ťahať celkom dobre :-)) Posledný kilometer bol už plne v réžii Sportreportu. Vpredu Milan, za ním vľavo Ivan, vpravo ja, za nami Ďuri, na tacháči cez 40km/h a do éteru zaznela pre mňa pamätná Ivanova veta: „Mali by sme zrýchliť!“. V podstate logický návrh, lenže už 10km idem na morál, tak odkiaľ na to zobrať silu? Našťastie som už v diaľke videl bránu do pivovaru a po chvíli aj biele odbočovacie šípky na asfalte. Milan to tam napálil takou rýchlosťou, že som sa až zľakol, že si nevšimol odbočku a poletí až do Viedne. Zákruta doprava, doľava a krátka cieľová rovinka.

Bol som asi meter za Milanom, keď sa vo mne prebudila súťaživosť. Predpokladám že nepočítal s tým, že ho bude ohrozovať niekto z vlastného klubu, ale už to teraz nezapriem, som ja takýto šmejd zapráskaný :-) Z posledných síl som zrýchlil, dostal sa vedľa neho a so skriveným ksichtom a výkrikom ako v poslednom ťažení ho predbehol o závratných 19 stotiniek. Za nami dorazil Ivan a Ďuri pred sebou ešte dohnal dvoch „šniclov“, aby to nebolo také jednotvárne. Hneď sa mi ale toto „víťazstvo“ vrátilo aj s úrokmi, akonáhle som prešiel cez koberce a prestal ťahať, nad ľavým kolenom som dostal taký kŕč, že mi tam navrela 10 centimetrová hrča. Aspoň som mal konečne stehno s rozmermi ako dospelý chlap :-) Masáž nepomáhala, tak som zohol nohu, čo zabralo ihneď. Ako šibnutím čarovného prútika kŕč zmizol a presunul sa na zadnú stranu stehna :-) Tak som nohu rýchlo vystrel, kŕč sa vrátil naspäť, ja som sa prehodil cez rajdy a rozmýšľal, kto ma odnesie k autu. Nakoniec som to nejak odkríval, to že som ďalšiu polhodinu pred očami videl divné biele záblesky radšej ani nebudem podrobnejšie rozvádzať :-) Vrcholom každého Schwechatera je tombola, o jedno číslo ma minula nejaká šatka na hlavu, ostatné ceny ma obišli z veľkej diaľky. Aspoň že Petrovi sa podarilo vyhrať 36 litrov piva, misia bola týmto splnená, neprišli sme sem úplne nadarmo :-)

Údaje z môjho compu, zaujímavé, že minulý rok som mal iba o minútu horší čas, aj keď som posledných 30km ťahal proti vetru v totálnej kríze a iba vo dvojici s Dušanom.

Odjazdená trasa: 116,75 km

Čistý čas: 3:34:26 h. (oficiálne 3:40:15)

Priemerka: 32,66 km/h (oficiálne 32,1)

Maximálka: 60,75 km/h

Priemerná kadencia: 83 ot./min

Poradie: 264 z 429 klasifikovaných, vo vekovej kategórii 85 zo 147

Fotky sú tu:

http://picasaweb.google.com/dusky96/SchwechaterRadmarathon2009

{mosmap kml=http://www.sportreport.sk/report/dmdocuments/schwechater2009.kml}