Devínska 37, 2006
- Napísal: Marián Dluhý
- Published in Cestná cyklistika
Tieto skutočnosti ako aj spomienka na komplikovaný a chaotický výjazd z priestorov sústredenia, či začiatku podujatia na Račianskom mýte, nevraživé pohľady MTBákov na nás žiletkárov a množstvo čakajúcich semafórov po trase ma na poslednú chvíľu prinútili modifikovať celú Devínsku 37-ičku. Ešte v piatok večer mi Robo SMS-koval, že sa mu podarilo opraviť bike a teda že sa k nám pridá na kruháku pri Hypernove v Pezinku. Tam sme si dali spicha. Názov akcie sme teda využili iba na zastrešenie nášho cyklovýletu, inak sme s ňou nemali nič spoločné.
V sobotu ráno sa s Mišom stretávame tesne pred deviatou na našom sídlisku a vyrážame smerom na Most pri Bratislave, Ivánku, Viničné a na dohodnuté miesto v Pezinku. Predpovede, aj samotná skutočnosť dávajú pozitívne výhliadky na príjemný teplý jarný deň. Slnko je už relatívne vysoko a teplota veľmi príjemná, takže obaja sme iba v ľahšom jarnom oblečení. Slabý, premenlivý vetrík nerobí žiadne potiaže, takže pohodovým tempom naberáme prvé kilometre dnešnej očakávanej vyše sto kilometrovej trasy. V kľude míňame dedinky jednu za druhou a ako sa blížime k Pezinku sledujeme, ako postupne hustne doprava na hlavných ťahoch. Na miesto stretnutia dorážame po necelej hodinke šliapania do pedálov, dá sa povedať, že sme optimálne zahriati na pracovnú teplotu.
Nečakáme dlho, akurát čo si zotrieme pot z čela a prichádza Robo, s ktorým po krátkom zvítaní sa ihneď vyrážame ďalšiu porciu trasy. Čaká nás mierne stúpanie na Pezinskú Babu. Ja som ešte veľa kopcov v tomto roku neprešiel, podobne bol na tom aj Robo. Veď na bike sadol po dlhej hokejovej sezóne iba nedávno. Mišo už čosi pojazdil, ale necítil sa byť ešte vo forme. Mal z nás najazdených najviac tohtoročných kilometrov.
Šetriac sily sa pomalším tempom blížime okolo pezinskej nemocnice a lomu k bielej priečnej čiare na ceste, ktorá označuje začiatok stúpania, resp. pri pretekoch automobilov do vrchu je tu pravdepodobne miesto štartu. Vieme, že hore k bufetom je potrebné prejsť vyše tridsiatkou zákrut. Stúpanie nie je príliš dlhé (asi 5 km), ale je rovnomerné a mierne (predstavuje priemerný sklon iba do 4.5 %). Na rozbeh sezóny však stačí.
Začiatok stúpania prechádzame vyše dvadsiatkou, ale rýchlosť postupne klesá. Každý z nás sa snaží nájsť si svoje primerané tempo. V každom prípade sme sa dohodli, že v krčme v Perneku sa počkáme.
Pocitovo sa mi ide dobre, necítim príliš vysokú záťaž na organizmus a tak okrem toho, čo je tu po zime nové sledujem, že tepy mi oscilujú niekde okolo 80 – 85 % maximálky. Stále idem vyše 17 km/h, dokonca niekde v polovici stúpania odchádzam Mišovi na desiatky metrov. Robo si ide svoje tempo a vzhľadom k trvajúcim problémom s kolenom to nechce príliš preháňať. A ani to nemá cenu. Veď ide o pocit radosti z jazdy.
Ani sa nenazdám a som hore. Nasadzujem okuliare a dávam sa do zjazdu na Pernek. Chalani, čo tadeto jazdievajú častejšie nás varovali pred rozbitou cestou. Skutočne. Zjazd z Baby do Perneka hlavne vo vrchnej časti pripomína na niektorých úsekoch tankodróm. Bohužiaľ, pri ceste hore na Babu som si všimol, že riadne načatá je aj pezinská strana. Kde sú tie príjemné zjazdy z Baby?...
Opatrne a s rukami na brzdách prichádzam do Perneka. Krčma je ešte zavretá, ale čo nevidieť ju asi otvoria. Stihnem vytiahnuť foťák a nachystám sa na parťákov, ktorí idú za mnou. Tesne po ich príjazde, takisto na bicykli, prichádza aj krčmárka. Doplníme tekutiny, vodu do fliaš, čosi pokecáme a rozhodneme sa vyraziť na Malacky. Robovi pre zábavu ešte spomeniem, že vďaka jeho momentálnemu handicapu s kolenom som využil moju prvú, jedinú a poslednú šancu v tomto roku ho poraziť a byť na kopci skôr ako on :-)
Po asi kilometri jazdy v miernom klesaní na Malacky naraz Robo avizuje, že mu lieta zadok. Nie je to však z fazuľovo-hrachovej kaše, ale asi má tichý defekt. Zastavujeme a naozaj, pneumatika je úplne mäkká.
Vyťahuje náhradnú dušu, Mišo mu požičiava montpáky a Robo funguje.
Spúšťam stopky, hovorím mu.
A ešte Ti vrátim to, že si ma vyblejskol na Javorine, keď som ja opravoval defekt.
Kľudne, hovorí a pridáva úsmev.
Tak som šahol do zadného vrecka pre aparát a tu ho máš, nešťastníka. Opravuje defekt :-)
Toto bol práve jeden z dvoch momentov, kedy sa na našej ceste okrem príjemného šliapania do pedálov predsa len čosi udialo. Tu som však mal možnosť a čas fotografovať.
Po oprave defektu sme už v protivetre fičali do Malaciek. Tam sme hneď na okraji opäť stáli. Robo potreboval riadne dotlakovať opravenú pneumatiku, v čom pomohol kompresor z čerpacej stanice. Mestom sme prešli napriek celkom rušnej doprave na zelenú. Aj keď raz, či dvakrát tá zelená už veľmi zelená nebola. Mali sme trochu šťastie.
To sa nám však skoro vyhlo niekde za Kamenným mlynom za odbočkou na Plavecký Štvrtok, pretože na úzkej ceste, kde sme išli po čiare krajnice, sem-tam sme uhýbali pred dierami a popadanými konármi, sa na nás z protismeru valil nejaký totálne vymletý dement na vytunovanej Octavii obiehajúci náklaďák. Len tak-tak, že nás z cesty nezostrelil, lebo takmer som na ľavom boku tela cítil jeho vyleštený nárazník. Nechápavo sme na seba všetci traja pozerali, čo to malo znamenať a výdychli sme si, že to takto dobre skončilo. Toto bol ten druhý moment, kedy sme mali všetci razom adrenalínu aj na predaj. Fotiť som to nestihol. Škoda alebo našťastie. Zasa sa potvrdilo pravidlo, že na 100 km sa vždy nájde aspoň jedno hovado za volantom, čo normálneho cyklistu naozaj dostane riadne do úzkych. Šťastie je, ak to dopadne aspoň tak, ako tomu bolo v našom prípade.
Na zvyšku cesty do Devína sme čelili protivetru a tak ako sa stáčala cesta sme ho mali buď spredu alebo zo strán. Kde-tu sme obehli nejakého bikera, avšak nemali sme tušenie, či je súčasťou 37-ičky alebo nie. Rozhodli sme sa však, že do avízovaného miesta cieľa, teda v Devíne na školskom ihrisku pri kostole, sa pozrieť predsa len pôjdeme.
Aké však bolo naše prekvapenie, keď brána ihriska bola zavretá a nikde ani nohy. A boli sme tam až niekedy pred jednou hodinou popoludní! Nuž, nič sa nedá robiť. Neboli sme na štarte, tak možno presunuli cieľ niekam inam. Našli sme najbližšiu reštiku, kde sme dočapovali vodu a dali si nejaký nápoj. Tam sme sa ešte náhodou stretli s našim kamošom Petrom, hlásiacim sa k pezinskej partii, a po pár minútach oddychu sme sa vydali domov, smerom na Bratislavu.
Robo sa odpojil niekde pod mostom La Franconi a ďalej sme už pokračovali zasa v pôvodnej zostave, ako sme sa ráno stretli. Cesta ubiehala normálne, akurát úsek po hrádzi medzi starým mostom a Prístavným mostom sme išli kvôli vysokej hustote korčuliarov, psíčkarov a chodcov mimoriadne opatrne. Na druhú stranu Dunaja sme prešli chodníkom pod Prístavným mostom a ďalej okolo Slovnaftu až domov.
Asi 28 km z Devína do miesta kde bývame sme zvládli aj napriek protivetru za necelú hodinku. Dohromady som teda v sobotu prešiel presne 130 km, čo je zároveň moja prvá 100-večka v tomto roku.
Čo dodať na záver? Po príchode domov som sa cítil svieži a bol som spokojný, že to takto všetko dobre dopadlo. Počasie bolo mimoriadne priaznivé aj napriek vetru, ktorý nás hodný čas sprevádzal a nútil siahnuť hlbšie do zásobníka síl. To však ku cyklistike patrí, podobne ako kopce, či roviny, autá, pot a drina. Čo ma však stále mrzí, je bezohľadnosť a netolerancia mnohých vodičov, ktorí sa na cyklistov jazdiacich na našich cestách pozerajú ako na otravný hmyz, ktorý je potrebné vyhubiť a z ciest úplne odstrániť. Nezastávam sa všetkých cyklistov, pretože som sám vodič a mal som už možnosť stretnúť všelijakých. Jazdím však tak, aby žiaden cyklista alebo chodec, ani ten darebák, ktorý by si potenciálne nejakú príučku zaslúžil, nebol vystavený mojim konaním do ohrozenia zdravia, či nebodaj života. Ak si toto uvedomia všetci, budú obe strany spokonejšie a doprava bude pre všetkých účastníkov bezpečnejšia.
K organizácii a priebehu podujatia neviem povedať nič, pretože sme s účastníkmi do žiadneho kontaktu počas našej trasy neprišli, aj keď snahu sme mali. Vlastne ani nevieme, či sa akcia konala. Nevadí, aj tak to bola pre nás slušná jarná akcia.