Sereďmaratón 2006

Na štarte som postretával množstvo známych tvárí, takže to pôsobilo dojmom, ako by išlo o rodinnú akciu. :-) Naše dresy svietili doďaleka a zdalo sa, že sme tam prišli ako najpočetnejšia partia.

Štart sa akosi oneskoril. Tak som si čakanie krátil popíjaním jonťáku v blízkom stánku. Milan zase zistil, že má špinavú reťaz a tak skúšal, či sa dá vyčistiť klubovým cyklodresom, bez toho, aby sa roztrhol. Ako vidno, dá sa. :-)
Milana som si dal za úlohu, že mu budem robiť na pretekoch tútora, aby vedel, ako sa má jazdiť a chovať v balíku. Asi tak, ako ma kedysi len teoreticky podkúval Rasťo v mnohopočetných mailových konverzáciach. Všeobecná taktika bola jednoduchá. Udržať sa v balíku počas limitovaného presunu po Hlohovec. Za nim v kopcoch sa nejako udržať pohromade a za Havranom v zjazde do Pieštan spomalenie na zgrupovanie a do Hlohovca sa potiahneme. Za Hlohovcom už len každý za svoje, keďže sa tento úsek skladal zo samých hupákov.

Keď som videl tú „limitovanú rýchlosť“ na tacháči, počas úvodných kilometrov, tak ma napadlo, že to dnes nebude žiadna sranda. 40-50 km/h po rovine úplne bežne.
Srandovné bolo sledovať iných cyklistov, ako prakticky po Hlohovec neustále obštiavali okraje cesty. Ešte „srandovnejší“ bol pohľad na Andreja, ako sa mu vyšmykol počas fotenia aparát a rozletel sa na márne kúsky po ceste. Zastavil teda a išiel ten črep ešte pozbierať. Pred Hlohovcom však stihol balík ešte dobehnúť a nezdalo sa, že by bol roztrpčený rozbitím foťáku. Vraj sa aspoň kvalitne rozjazdil. :-) Skôr som mal pocit, že akurát dobre zavaril vlastným nohám.

V Hlohovci už bol ostrý štart. Čelo samozrejme vôbec nespomalilo a keď si tak spomínam, tak som ho vlastne už ani v Hlohovci nevidel. :-) Stúpanie za Hlohovcom už veľmi dobre poznám z turistickej cykloakcie Trnava-Rysy, ktorej sa zúčastnilo aj kopec účastnikov dnešnej akcie, takže piánko vo frekvenčnom tempe hore. Veď som aj takto dobehol celú našu partiu. Na vrchole stúpania práve Marián aj s Mišom venčili svojich miláčikov. Veď v zjazde nás dobehnú.

Zjazd som si vychutnal ako aj po iné roky a po ňom počkal na zbytok partie. Tento úsek bol plný krátkych jedovatých hupákov. Ja som sa na ne celkom tešil. S vetrom v chrbte sa dali všetky vytiahnúť na hrubej. :-) Smerom na Radošinu už bol pre väčšinu z nás neznámy terén. Na niektorých úsekoch mala Slovenská Správa Ciest postaviť radšej schody a nie cestu.
Možno aj tak dobre, lebo z nasledujúceho obávaného stúpania na Havran, sa stala (aspoň pre mňa) jednoduchá záležitosť.

Akosi som nepochopil avizovanú občerstvovačku na Havranovi. Najprv žltým na asfalte napísané, „Bufet, 500 metrov“ a pod tým „HP“. Kúsok vyššie už len „HP - 200 metrov“. Viac nič, ani bufet ani rýchlostná prémia. Alebo to robia bufet len pre tých najrýchlejších? Aj to len do vyčerpania zásob?

No nič. Aj tak som neplánoval zástavku a pomaly relaxoval smerom dole. Nech sa zvyšok dotiahne, ako sme sa dohodli. V Banke som sa obzrel dozadu a vidím, že sa už všetci pomaly dotiahli. Zamrzela ma absencia kohokoľvek, kto by usmerňoval frekventovanú križovatku do Piešťan, kde sa odbočuje doľava z hlavnej na vedľajšiu. Neustávajúci prúd áut sa nedal zastaviť. Hlavná vec, že smerovčíci boli na iných, bezvýznamných križovatkách. Po odbočení som sa obzrel a zistil, že už nás je dosť a začal ťahať špicu. Postupne sme sa striedali a burlačili spolu proti dosť silnému bočáku sprava. Pred Hlohovcom som odstriedal, prešiel dozadu, aby som sa najedol a posilnil do prichádzajúcich kopčekov. Ďuriho som sa spýtal, kde je Rasťo. Ukázal palcom dozadu. Kukám dozadu, Rasťa nikde. Asi kdesi vydochol. To už je teraz aj tak jedno, prichádzajú hupky a to už ide každý za svoje.

Za Hlohovcom v kopcoch začal Milan, cestársky elév, zaostávať, tak som si ho zobral na starosť. Zbytok balíku sa medzitým pomaly vzďaľoval. To už sme boli v dlhom serpentínovom stupáku a Ďuri sa uprostred stúpania zmyslel vyvenčiť/vydýchať prípadne oboje naraz? Alebo žeby čakal na Rasťa?
S Milanom a ešte jedným cyklistom sme sa spolu prebíjali v silnom protibočáku do cieľa. Zvyšných 10 km ubehlo relatívne rýchlo, lebo sa išlo väčšinou dole kopcom. Do cieľa sme dorazili spolu v čase 3:20, čo je na 100 km trase celkom slušný výkon s priemerkou 30 km a nastúpanými 920 metrami.

Sereďmaratón bola celkom podarená akcia, aj keď sa mi občas zdalo, že tabačkári a iná neregistrovaná cykloháveď nepatrila medzi primárne ciele organizátorov.
Vytkol by som možno ešte štartové čísla. Tie plachty, to posteľné prádlo s číslami, čo sme mali a čo nás celý čas akurát len brzdilo a trepotalo vo vetre, :-) by bolo lepšie nahradiť malými čitateľnými ceduľkami, ktoré by sa dali pripevniť pod sedlo, pod trubku alebo na také miesto, aby to v cieli vedeli rýchlo prečítať a zaevidovať. Vlastne, ani netuším, či nás niekto v cieli vôbec zaregistroval.

Trasa Sereďmaratónu je veľmi pestrá. Prirovnal by som to malému Dysneylandu. Rovinky, jedováky, stúpania, zjazdy, vietor, protivietor. Už len King-Kong v cieli chýbal. A možno aj nie. Skrátka, nikto sa nenudil.
Takže až na absenciu regulovčíka na križovatke pri Piešťanoch a chýbajúce sprchy sa znovu teším na ďalší ročník Sereďmaratónu.