Sereďmaratón 2006

Navyše Sereď je blízko a tak nebol problém sa dohodnúť s Mirom Pilkom, že ma tam zoberie autom. Keď sme prišli na miesto štartu úž tam bola väčšina z takmer 200 štartujúcich. Veru v domácom revíri som na maratóne už dávno neštartoval tak ma obchádzala mierna nervozita. Tú som likvidoval kartelovou dohodou že sa v tých dresoch počkáme a zvezieme spolu. Tak na desiatu hodinu som už bol vychystaný na štart. Čakalo ma asi 100km pretek ktorý bol nízkorozpočtovo organizovaný a teda som sa prichystal aj na variantu úplne vlastných zdrojov. Navyše sa akcia konala aj ako ďalšie kolo Masters ligy teda čakal som závodné tempo. Trasu som viacmenej poznal z iných akcií a vedel som, že na rozdiel od propozícií je doslovne posiata hupáčikmi a že asi tretina sa ide po rovine a dúfam že sa tam poveziem v balíku. V týchto pochodoch som vlastne začal vnímať prvý preklep organizátorov ktorý namiesto presného času začali dačo odriekať čo sa mi postupne rozjasnilo ako čítanie mien štartujúcich. Celkom som nepochopil význam tejto činnosti ale výsledkom bol 20minútový sklz za oficiálnym štartom. Niekto z našej partie pri tom asi nevzdržal a testoval pevnosť dresu alebo si čistil ním reťaz, neviem, vyzeralo to aj tak aj tak, ďaľši vyjednával fakt aby nemusel mať prilbu, zopár sa ich šlo napájať jonťákom. Však sa nakoniec nič nedialo lebo prvý úsek sa mal ísť pokope.

Po týchto tanečkoch bolo odštartované a Sereďou sme sa začali presúvať smerom na Hlohovec. No presúvať, ten hromadný presum sa šiel veeeľmi svižným tempom ktorý som ale schvaľoval lebo aj tak vznikali kolízie. Pauza na štarte spôsobila nečakane vysoký výskyt postávajúcich cyklistov pri okraji cesty ktorí si uľavovali. Vietor sa nám za mestom oprel do chrbáta a tak sme zrýchleným presunom pokračovali ďalej. V Hlohovci sme ani nespomalili a za ním plynule – aspoň zo zadného pohľadu sme prešli na ostrý štart. Výbeh na Jašter sa mi zdal akýsi dlhý a cítil som sa tuhý. Našťastie skončil v pravú chvíľu keď ma to už prestávalo baviť. Nasledoval tiahlejší zjazdík kde som zvesil nohy a čakal na partiu. V Dolnom Trhovišti sme si vytvorili skupinku a v členitom teréne sme začali pomaličky doháňať jednotlivcov ktorých Jašter dostal. Nešlo sa mi zle ale akosi ztuha, nenadarmo jazda v inom tempe. Cestou do Horných Otrokovíc sa to postupne zlepšovalo. Tam na konci dediny začala ďalšia séria hupiek a to hneď riadnou. Povzbudilo ma, že v rámci partie netratím. Hupáky striedali jeden druhý a smerom na Šalgovce som mal mikrokrízu, ktorá ale na ďalšom stúpaní sa preklopila do úplne pohodvého až príjemného stavu ktorý trval až do Radošinej.

Ako sme sa pripojili na hlavnú cestu začalo vyjednávanie. Či sa na Havran vyvezieme a počkáme sa v bufete. Slovo dalo slovo a ja vysoko takticky som si nahodil svoje tempíčko tesne nad anaerobný prah a zdolával nie príliš strmé stúpanie. Len som si kontroloval aby posledný náš dres z balíka mi nezmizol z očí. Ten mi zmizol až na samotnom vrchole kde predsa len tých 150m sa stočilo do zákruty. Do zákruty na konci ktorej mal byť bufet ale nebol. A neboli ani parťáci. Že nedoplním zásoby mi až tak nevadilo, ale že nikoho nevidím ma zamrzelo. Ešte som sa pokúsil krútiť v zjazde čo sa dá, ale ostré zákruty toho veľa nedovolili. Pri vchádzaní do Banky som zbadal niekoho ale to nebol parťák. Aspoň dakto... Akurát že pri hlavnej križovatke smerom na Pieštany sa vyrojilo niekoľko áut a musel som počkať. Nasledovalo naháňanie oneskorenca aby som ten rovný úsek v protivetre nemusel ťahať sám. Nakoniec som ho aj dohnal ale stálo ma to kopec síl. Na prvej dlhšej rovinke sme zbadali našu vytúženú skupinu asi 200m red nami ale to som už tušil že je asi neskoro. Pokúšal som sa striedať ale naháňačka ma stála kopec síl a aj nový parťák bol na tom podobne. Tak sa vzdialenosť medzi nami a skupinou mierne naťahovala. Nakoniec nás zozadu dorazil ešte jeden veterák a aspoň v takomto zložení sme sa dostali do Hlohovca.

Tam som na kruháči akoby stratil motiváciu a prestalo sa mi chcieť makať. Odskočil som z trojky smerom dozadu a rezignovane som krútil pomalé tempo na Šianec. Ešte som videl našu skupinku ako v zákrute pomaly stúpa ale to mi už bolo jasné že to boli aspoň 2 minúty a že si do cieľa prídem sólo. Už som aj začal cítiť únavu z kilometrov tak som tento posledný úsek prešiel rekre tempom do Serede. Tam som už prišiel do cieľa a tešil sa na obligátne pivo.

Resumé: Pôvodne som chcel zjazdiť organizáciu, ale keď píšem túto reportku mám za sebou aj Schwechater maratón a je mi smutno. Je mi smutno, že na Slovensku je tak málo akcií, tak málo cyklistov a najmä tak málo peňazí. Veď so štartovným 100sk resp 150 je to rozpočet na 20tis. a s tým sa nedá moc vyskakovať. Ale späť k hodnoteniu. Organizátori vybrali na lokálne pomery výbornú trať. Doslova vyžmýkali z kraja čo sa dá a s prihliadnutím na to, že je prakticky nemožné prechádzať väčšími mestami bez obmedzení by som sám nedokázal dačo vylepšiť. Bolo vidno že akciu takéhoto rozsahu robia po prvý krát. Upozornil by som na dodržanie termínu štartu, na to aby bufet bol pre všetkých pretekárov, lebo najmä tí vzadu to potrebujú najviac a čo sa týka značenia trase som si všimol chyby len v Piešťanoch – Banke na tej rušnej križovatke a na kruhovom objazdde v Hlohovci cestou späť kde chýbal človek. Inak všetko v poriadku. Možno môj osobný názor je, že do ďalšieho ročníka treba na toto prihliadnuť, najmä na bufet a neváhal by som zvýšiť štartovné hoci aj o stovku prípadne aj troška viac a ponúknuť za to robustnejšie zázemie. Aj keď určite je to aj o počte ľudí čo pomáhajú a tých je vždy málo. V každom prípade v tej biede, čo sa týka cestnej cyklistiky na Slovensku, je to nasledovania hodný príklad a dúfam, že nielenže bude ďalší ročník, ale že sa pridajú aj iné regióny a spravia podobné preteky.