Sereďmaratón 2006

Do Serede ma vezie autom Milan Bacigál. Štart je o desiatej, takže rýchlo sa registrujeme, pokecáme po dlhom čase so známymi a už sa staviame aj na štart. Všetci sú už pripravení, len akosi sa stále neštartuje. O chvíľu matne počujem nejaký hlas, ktorý číta mená všetkých registrovaných účastníkov, ktorých je tu hodne. No to snáď ani nie je pravda, to som doteraz ešte nevidel. Po chvíľke strpenia konečne vyrážame. Trasa maratónu je Sereď - Hlohovec - Radošina - Piešťany - Hlohovec - Bojničky - Sereď. Po Hlohovec má byť vraj brzdená časť pretekov podobne ako na Trnaváku. Namiesto toho sa však hneď pohneme nejakou 40-kou dopredu a toto tempo sa stále drží. Náladu mi to určite nezvýši, hlavne keď som sa dnes vôbec nerozjazdil a som úplne mimo formy. Ak si organizátori myslia, že pomalšie tempo je zbytočné, tak nech to potom nepíšu na plagát.

Počas jazdy sa mi stane veľmi nepríjemná vec - ako skúšam fotiť balík a keď si foťák dávam naspäť do vaku, asi po minúte mi vypadne na zem a úplne sa rozbije. Doteraz som ho vždy mával zastrčený v ochrannom obale pripevnenom na ľadvinke, ktorú sa mi dnes ale nechcelo brať, tak som ho strčil do trička. Aj som sa bál, že mi to vypadne, ale ešte si pamätám Rasťa, ako ma prehováral, že mi to nemôže vypadnúť. Teraz mi nič iné nezostáva, ako dostať sa na kraj cesty, počkať kým prejde celý balík a pozbierať tieto kúsky, čo ostali, možno aspoň karta ostala nepoškodená. Pre istotu ešte za nami ide plno áut, takže nejak im naznačím, nech ma obehnú po druhej strane a začínam hľadať. Baterky nájdem všetky, nakoniec aj foťák, ktorý má nakoniec našťastie iba odtrhnuté dvierka na baterky. Skúšam sa to dať rýchlo dokopy, nech si to niekam strčím, kde mi to už nevypadne. Okolo mňa ide akurát nejaká Lada s organizátormi, ktorí sa ma pýtajú, že čo sa stalo, tak ich poprosím, nech mi foťák odnesú v aute do cieľa, lebo dlho by mi trvalo, kým by som to zložil. Ešte mi k tomu aj zdrhol balík a už ho ani nevidím. Tak a teraz ho mám dobiehať, keď ide 40-kou? Poprosím vodiča Lady, nech mi robia závetrie, že sa pokúsim dobehnúť balík. Ponúkajú mi, že nech sa držím auta, že ma tam potiahnu. Tak to by som si nedovolil. Keď som sa rozhodol absolvovať preteky, tak budem poctivý a pekne si to odšliapem sám, no nie? V závetrí auta to nakoniec ani nie je taký problém, len ten balík je už moc ďaleko a ide príliš rýchlo. Takže ešte takých dobrých 10-15 minút trvá, kým ho dobehnem 45-kou. Chalani, ktorí videli pád foťáku na mňa hádžu začudované pohľady, že som už naspäť, tak veľavýznamne poviem "Čo na mňa tak pozeráte, len som sa bol rozjazdiť :-)".

O chvíľu sme už v Hlohovci, tu má byť vraj ostrý štart, no podľa mňa sa tu skôr spomalilo. Na moste cez Váh si s radosťou odskúšam komplet nový asfaltový koberec, ktorý bol minulý rok už v žalostnom stave. Za Hlohovcom odbáčame do stúpania smerom na Topoľčany. Tu už začínam dobre cítiť, že som mesiac nesedel na biku a hneď sa prepadám dozadu. Začína sa mi veľmi blbo šliapať a dostávam sa až na koniec balíku. Nasledujúce hupky mi to vôbec nezlepšia, práve naopak. Organizmus by aj vládal, ale nohy nevedia ísť rýchlejšie. Aj tých 11 kíl naviac oproti minulému letu je dobre cítiť hlavne v kopcoch. Preto sa vôbec nečudujem, keď sa ocitám medzi poslednými. Predbieha ma aj sanitka a dokonca aj zberák, ktorý by mal ísť vždy posledný! A to ešte za mnou je určite zopár ľudí. Balík je po pár hupkách už definitívne preč a už sa ho ani nesnažím dobiehať. Šliapem teda sám, len kde-tu ma obehne zopár cyklistov, ktorí či už mali nejakú poruchu, alebo si práve boli odskočiť. Trasa je našťastie veľmi dobre vyznačená a na mnohých križovatkách stoja organizátori a ukazujú správny smer. Doprava je tiež úplne zastavená, viem, že balík zaberal celú cestu a ešte aj teraz keď som sám, tak policajti zastavia aj 3-4 autá, len aby som mohol pokojne prejsť.
Ide sa mi mizerne a stále idem sám, takže na seba nadávam, že som sem vôbec šiel. Nie je to žiadna kríza ani hlaďák, proste som úplne mimo formy. Ešte k tomu aj ten foťák... No, ale keď som sem už prišiel, tak to predsa nevzdám a pekne dojdem do cieľa. Pokiaľ nebudem úplne posledný... Nespravím si predsa hanbu :-)

Niekde pred Radošinou stretávam nejakého cyklistu, ktorý bezradne stojí nad bikom, tak sa ho pýtam, či nepotrebuje pomoc, pýta odo mňa pumpu. Vraj dostal defekt a bol pritom na špici prvej skupiny. Pumpu mu nechám a idem ďalej, veď o chvíľu ma aj tak dobehne. Tak sa aj stane, ale už o pár minút ho vidím znova, takže scenár sa zopakuje, lenže tentokrát ma už akosi nedobieha. To už prechádzam akési prudké hupky a za Radošinou začína stúpanie do sedla Havran vo výške 390 m. Potiaľto som to trochu poznal ešte z výletu cez Slovensku v roku 2000, teraz začína pre mňa nové prostredie.

Stúpanie je spočiatku ozaj mierne, ale aj tak si ho šliapem svojim tempom. Postupne priberá na grádoch, ale nič hrozné to nie je a v podstate už zachvíľu som v sedle. Tu má byť podľa propozícií bufet, ja som to pochopil tak, že tu bude normálna občerstvovačka. Nech však hľadám hocikde, nikde tu nič nie je, iba nejaká menšia reštika. Ani žiadni cyklisti tu nie sú. Idem si tam aspoň nabrať vodu a kúpiť nejaké tyčinky. Púšťam sa do zjazdu a v ňom ma dobieha parťák s dresom sportreportu - Milan (?priezvisko neviem). Fajn, môžeme sa ťahať. Zjazd je dosť zákrutový a je tu úzka cesta, ale za chvíľu sme dole v Piešťanoch, odkiaľ začína rovina. Udržujeme také konštantné tempo medzi 25 a 30, nechceme to prepáliť, aby sme v pohode prišli do cieľa. Začína sa mi ísť podstatne lepšie a v pohode už dokážeme ísť aj rýchlejšie. Škoda, že takto dobre sa mi nešlo tam za Hlohovcom, mohol som sa viesť v nejakom balíku. V tomto úseku teda cesta odsýpa pomerne rýchlo a za chvíľu sme už aj v Hlohovci a to sme cestou obehli aj zopár bikerov. Tu na kruháči, keby som nepoznal trasu, tak ideme rovno do Serede, my však máme ísť cez Bojničky, kde máme ešte vystúpať dobrých 150 m. Niežeby sa mi to chcelo veľmi šliapať, ale predsa si nebudeme skracovať trasu :-). Inak to nie je prvá križovatka, kde nebola označená cesta. Po sedlo Havran boli všade šípky aj organizátori, tu však šípky nie sú a keďže idem tak neskoro za balíkom, tak ani organizátori.

Už na začiatku kopca parťákovi zdrhám, takže idem znova sám. Začínam cítiť kŕče v nohách, ale zatiaľ sa to dá prežiť a celý kopec rýchlo vybehnem. Na vrchole predbieham bikera v drese RockFM maratónu, s ktorým sa ďalej stále predbiehame, ja mu vždy zdrhnem v kopci, on mne dole kopcom. Za Bojničkami je posledný nepríjemný kopec a od jeho konca už ideme stále spolu. Do cieľa je to kúsok, vlastne už iba v klesaní, takže to už v pohode dojazdíme. V cieli už nie je ani cieľová páska, nikto nás už ani nezapíše, kedy sme prišli... Ono mi ani nejde o to, aby som vedel čas, alebo sa porovnával s ostatnými, veď dobre viem, ako som zle dopadol, ale ide o princíp, ako keby tí poslední ani neboli na pretekoch. Aj keď, musím sa priznať, ani na výletoch nechodím cez leto takto pomaly :-).

Prichádzam práve cez tombolu, idem si však najprv vypýtať moju pumpu od chlapíka, ktorému som ju požičal a takisto pozrieť rozbitý foťák. Za chvíľu ho dostávam od organizátorov a hneď ho začínam skladať. Za pár minút sa mi to aj s pomocou Mariána Dluhého aj podarí a čuduj sa svete, foťák funguje! :-) Takže ešte budú aj 3 fotky z tejto akcie.

Tombola končí, mňa samozrejme už tradične nevytiahli, tak sa ešte obzerám, či tu niekde nie je občerstvenie. Nikde nič. Aspoň mohli do propozícií napísať, nech si niečo zoberieme, že nič nebude zabezpečené. Alebo hoci dať aj vyššie štartovné a niečo zabezpečiť. Každopádne som však s organizáciou maratónu viac spokojný ako nespokojný, hlavne spočiatku to bolo super (až na tú prezenčku všetkých cyklistov, to si ozaj mohli odpustiť), neskôr od sedla Havran to už bolo slabšie. Ale celkovo ich možno pochváliť, takýchto maratónov by mohlo byť v okolí postupne aj viac a drobné chybyčky sa už dajú doladiť.

Nakoniec som teda aj rád, že som išiel, aj keď som bol vlastne stále na chvoste. Bol som však na to už dopredu prichystaný. Darmo som sa mohol snažiť, dlhé ničnerobenie prakticky od októbra minulého roka bolo poznať na kondícii. Keby bol maratón o taký mesiac, určite by som si aj zapretekal. Takto som tu iba získal aspoň čiastočne formu a prešiel si miesta, kde som ešte nebol. Budúci rok sem však pôjdem iba ak budem aspoň čiastočne vo forme. Predsa je len hanba, keď mi 105-km-ový okruh trvá na pretekoch takmer 4 hodiny.

Takže, úvod sezóny mám za sebou a už sa teším na ďalšie akcie... :-)