Práve v tom čase sme sa naša pezinská partia po zhruba polročných obchodno-technických a logistických aktivitách konečne dočkali nových oddielových dresov, takže pomerne ľahko a bez dlhých rečí sme sa na túto akciu poprihlasovali. Veď to bude prvá oficiálna skúška nových dresov a prvá spoločná akcia cestárov nášho oddielu v tomto roku.
Propozície ako aj väčšia, či menšia znalosť trasy, po ktorej sme sa mali vydať dávali dobré výhliadky na zaujímavú a do istej miery aj náročnú jazdu, ktorú určite nemožno zaradiť do kategórie turistiky.
Po nie príliš vydarenom konci pracovného týždňa a premenlivej sobote sme v nedeľu ráno za príjemného počasia a slnečných lúčov vyrazili do Serede, kde bolo sústredenie účastníkov. Ja s Mišom prichádzame na určené miesto niečo po pol deviatej, ale v pätách sú nám už aj prví Pezinčania a za nimi ďalší a ďalší. Účastníkov stále pribúda, nálada je dobrá, ale od západu sa opäť zaťahuje a silnie vietor. Teplota je však stále vyhovujúca a neprší, takže obliekame si letné dresy a na chvoste sa zoraďujeme pred štartovou rampou spolu s ostatnými pretekármi. Letmo zisťujem, že je nás tam v nových žiarivých modro-žltých dresoch okolo 13, čo je celkom slušné a nepochybne patríme na tomto podujatí medzi partiu s najvyšším počtom účastníkov.
Všetci očakávame odchod o desiatej, ako bolo naplánované, ale namiesto štartu začína prezentácia licencovaných. Keďže sme na chvoste a k stánku s ionťákmi máme len pár metrov, tak sa v kľude nalievame spolu s Robom a nabud
Ostrý štart je však až po nejakých 20 km, preto málokto z nás sa snažil pred odchodom rozjazdiť nohy. Veď do Hlohovca v kľude zahrejeme údy. Lenže v momente ako sme sa vykrútili zo sereďského sídliska na širokú hlavnú, závodníci na čele pelotónu začínajú točiť vysoko nad 40 km/h. Nič iné nám neostáva, takže sa zahrievame v zrýchlenom režime a takto celou cestou fičíme až do ulíc Hlohovca. Tempo príliš neopadá, avšak vzniká niekoľko menej bezpečných situácií, ktoré sú dôvodom častého výskytu močiacich cyklistov po stranách cesty, ktorú pre nás celú vymedzilo v predu idúce policajné vozidlo. Aj ja som začal pociťovať potrebu, ale neodhodlal som sa aj kvôli vysokej rýchlosti balíka. Nerád by som stratil kontakt a potom doťahoval. Rozhodol som sa urobiť to inak.
Tesne za Hlohovcom, smerom na Topoľčany, odpálili organizátori oficiálny štart. Nasledoval krátky výšľap na Jaštera. Hneď v úvode Rasťo avizuje, aby sme začali formovať sportreporťácky balík. Keď ho obieham, hovorím mu, že áno, ale pokračujem v tempe ďalej. Totiž, napadlo mi, že musím hore kopcom máknuť a urobiť si nejaký náskok, vyvenčiť sa a tak by som to mohol stihnúť a neprísť o výhodu jazdy s balíkom. Hore teda zastavujem ja, Mišo aj Peťo. Kým oni dvaja sú raz-dva hotoví a pália do zjazdu, ja akosi neviem skončiť. Už vidím, že prechádzajú okolo mňa naši, za nimi ďalší, ďalší a dokonca aj zdravotníci v sanitke. Ja stále tlačím a snažím sa plným prúdom vyprázdňovať mechúr a v zjazde všetci miznú. Myslím si, však ich dobehnem. Iba som si neuvedomil, že balík je nielen na rovine, ale aj v zjazde o hodne rýchlejší ako jednotlivec.
Sadám na bicykel a aj dolu kopcom točím, čo to dá. Pozerám na HRM monitor, v zjazde takmer 95 % tepovej maximálky, na tacháči 60 km/h. Takto som už dávno nezjazdoval. A stále nevidím nikoho pred sebou. Až niekde v Dolnom Trhovišti sa mi podarí priblížiť sa k sanitke a vidím, že Mišo predo mnou sa tiež radšej rozhodol na niekoho počkať. To pekelné tempo balíka sa osamote jednoducho nedá doraziť. Chvíľu za ním orazím a potom ideme zasa naplno, ale už dvaja. V našom snažení obiehame niekoľkých cyklistov, ktorí sa však za nás nechytajú a pred odbočkou na Otrokovce stretávame aj Andreja. Nabádam ho, nech sa pripojí, ale zjavne má asi krízu a hovorí, že dnes ide len turistiku. Tak makáme ďalej a niekoľko sto metrov pred nami rozoznávame pezinské dresy. Začína zvlnený terén. Iba veľmi, veľmi pomaly sa nám darí skracovať vzdialenosť a stojí to enormnú námahu a množstvo síl.
Asi si nás všimol v pohode jazdiaci a fotografujúci Robo, pretože ten nás ochotne počkal a posledných asi 150-200 metrov rozdielu medzi nami a balíkom nám pomohol ho rýchlejšie doraziť. Priznám sa, bol som rád, keď som konečne videl, že som v balíku a ideme viacerí pohromade. Z našej partie tam boli takmer všetci. Chvíľu som sa viezol vzadu a vydýchaval sa, ale medzi Orešanmi a Radošinou sa nám do cesty postavilo niekoľko veľmi nepríjemných strmých hupákov, ktoré načierali ďalšie sily, takže nejaký oraz, ako som si ho predstavoval, nehrozil. Narýchlo som preventívne vcucol gél čo som viezol zo sebou, lebo nás čakal ešte výstup na Havran.
Hupáky sme prekonali a ani som sa nenazdal a už sme v Radošinej zahýbali na Čertovu pec a na Piešťany. Ešte som vyzeral, či nás niekde na zákrute nepovzbudzuje aj pani Katka Kolníková, ale asi sa jej nechcelo. Tam sme zvoľnili tempo, aby nás dorazili parťáci, pretože na jedovatých hupákoch sme sa dosť potrhali. Výstup na Havran nebol obtiažnejší ako na Pezinskú Babu, takže v pohodičke sme vykrútili posledné metre a očakávali sme krátku prestávku na doplnenie vody a nejaké to občerstvenie. Totiž, podľa propozícií nás mal hore okrem horskej prémie čakať aj bufet. Aspoň tak sme to všetci pochopili.
Rýchlo sme však vytriezveli, pretože na predpokladanom mieste občerstvenia nebola ani noha a celý bufet pôsobil ľudoprázdne. Navyše, pár cyklistov z nášho balíka, idúci pred nami, sa rovno pustili do zjazdu, takže sme nemali na výber. Zjazd bol príjemný, dve alebo tri zákruty boli takmer ako dolomitské. Jediné miesto, kde to organizátori zvládli slabšie bola križovatka v Piešťanoch na Hlohovec. Všetci ako sme išli, sme museli zastať na hodnú chvíľu a dať prednosť kolóne áut prichádzajúcich po hlavnej cez most od Piešťan. Práve tam to chcelo regulovčíkov, pretože veľká väčšina iných, aj menej dôležitých križovatiek bola na druhej strane organizačne zvládnutá perfektne.
Po odbočení sa do čela chytil Robo (ako inak) a začal udávať tempo. Bolo mi jasné, že aj napriek silnejúcemu bočnému protivetru môže ísť viac, ale zníženou rýchlosťou sa snažil, aby nás dorazili aj ostatní z partie, ktorí prišli na vrchol Havrana neskôr ako my. Priebežne sme sa striedali na špici, každý chvíľku ťahal pílku a zdalo sa, že kto mohol už náš balík dorazil.
Zrazu sme sa zasa ocitli v Hlohovci, odkiaľ do cieľa ostávalo už iba niečo málo cez 20 km. Čakal nás však ešte jeden nepríjemný stupák hneď za mestom smerom na Bojničky a pár podobne nechutných hupiek. Naozaj tomu aj tak bolo a celú situáciu ešte priostril v horných úsekoch stúpaní silný protivietor, takže záver stúpaní bol napriek miernejšiemu sklonu kopca vždy ťažší ako celé stúpanie predtým.
Ivan v tých úsekoch zistil, že spolu s nami sa vezú aj dajakí železničiari z jeho kategórie, tak nás ako domestikov hnal, že ich chce v cieli poraziť. Z našej potrhanej partie sme ostali pohromade už iba ja, Peťo, Miro, Mišo a Ivan, tak sme do toho začali šliapať srdnatejšie v snahe potiahnuť Ivana. Hore kopcom sme železničiarov o pár desiatok metrov nechali, dolu nás dorazili. Pár km pred cieľom sme ešte stratili aj Miša, takže vo štvorke sme sa vyrútili takmer 40-kou do ulíc Serede. Tam sa takticky na ľavú stranu natlačili domáci a železničiari, pretože iste vedeli ako bude vyzerať dojazd do cieľa. Aj my sme sa pripravovali na špurt, ale nemali sme predstavu o trase záverečných metrov, takže do cieľa po niekoľkých ostrých zákrutách z lepšej pozície špurtovali železničiari. V každom prípade sme ako malý balíček asi desiatich došli všetci s rovnakým časom.
Po niekoľkých minútach za nami poprichádzali šťastne aj ostatní z partie, takže premiéra nových pezinských dresov sa vydarila. Mimoriadnu prácu pre náš tím odviedol Robo, ktorý podoťahoval mnohých z nás do skupiny, čo ho muselo tiež stáť množstvo síl a trpezlivosti. Aspoň takto mu chcem za jeho pomoc a ochotu pomôcť za všetkých poďakovať. V tombole na záver som vyhral tri kilá baleného cukru, takže za pezinskú partiu sme neobišli celkom naprázdno.
Do cieľa sme dorazili asi za 3 h 20 min (počítané od odchodu zo Serede) s priemerkou asi 30 km/h. Vzhľadom k náročnosti profilu trate, poveternostným podmienkam a našej hobbíckej príprave to považujem za celkom slušný výkon. Organizačne bola akcia zvládnutá na dobrej úrovni, s výnimkou nepochopenia alebo dvojzmyselného obsahu slova bufet HP na Havrane. Účasť bola, myslím, na slovenské podujatie takisto slušná kde početnú skupinu tvorili práve licencovaní. Trochu tým možno utrpela skupina hobbíkov, ale kvôli úrovni a prezentácii podujatia je logické, že prioritu a hlavnú dôležitosť majú pohárové preteky. Verím, že organizátorom ostane chuť a vôľa usporiadať takýto maratón v podobnom termíne aj na budúci rok a pokiaľ to bude možné opäť sa spolu s ďalšími parťákmi radi zúčastníme. Je dobré naštartovať na Slovensku tradíciu cestného podujatia, ktorých je tu ako šafránu. Snáď sa udržía som rád, že som mohol byť s mojimi kamarátmi aktívne pri jeho prvom ročníku.
zujeme metabolické procesy pred jazdou.
