Schwechater 2006
- Napísal: Marián Dluhý
- Published in Cestná cyklistika
V dobrej nálade sme sa okolo pol siedmej v plnej zbroji naládovali v zostave ja, Robo a Milan do auta a vyrazili sme smer Schwechat. Tesne za hranicami sme ešte čakali na ďalších do partie, idúcich po vlastnej osi. Cesta ubiehala rýchlo a tak pri tradičných úvahách a polemikách o smere a sile vetra, ochote cyklistov ťahať špicu, technike a taktike jazdy a podobne sme onedlho zaparkovali na nádvorí pivovaru pri Viedni.
Registrácia prebehla v kľude. Vyfasovali sme dresy, čipy a iné súvisiace informácie. Väčšie množstvo účastníkov oproti minulým rokom pri zápise bolo spôsobené iba časovým sklzom, ktorý sme získali čakaním za hranicami. Postupne prichádzali aj ďalší z partie, poslední Pezinčania, ktorí v pokluse riešili registráciu, prezliekanie, montovanie čipov na bicykle, …
Keďže sme sa vopred dohodli, že sa väčšina pokúsime ísť spoločne ako partia, zaradili sme sa tradične takmer na koniec vyše 700 členného štartového poľa. Taktika bola makať hneď od začiatku naplno a predrať sa aspoň do polovice, zašiť sa do rozumného balíka a v pohode prísť do cieľa.
Ihneď po odštartovaní sme ju začali napĺňať v zostave Rasťo, Ivan, Peťo, Juro a ja. Rasťo roztočil šialené tempo, ale bolo to účinné. Drali sme sa pomedzi desiatky cyklistov dopredu. Práve prvých 12 km trasy bolo pre mňa dosť krutých, pretože sme začali nezahriati, nerozjazdení a hneď nadoraz. Srdce búšilo prevažne nad hranicou ANP, nohy však kmitali spoľahlivo. Predbehli sme množstvo jazdcov a dorazili sme väčší balík pred nami, ktorý musel zastať na spustených závorách. V každom prípade by sme ho čoskoro aj tak dorazili, bol iba pár desiatok metrov pred nami. V rámci tejto asi 30 - 40 člennej skupiny sme orážali až pod prvý kopec. Niekde predtým ma bezohľadne nejaký Rakúšan v zákrute vytlačil až na kraj cesty, tak som preventívne v snahe zabrániť kolízii s ním zišiel za krajnicu až na šotolinu mimo asfaltky. V rýchlosti cez 40 km/h mi zatrnulo, ale našťastie to dopadlo dobre a po pár metroch som sa vrátil na cestu bez defektu alebo inej ujmy. Juro sa ma s úsmevom opýtal, či si dávam aj horáky. Priemerka po prvej hodine jazdy presahovala 39 km/h!
Na kruháku v obci Kaisersteinbruch začalo prvé stúpanie. Keďže som po úvodnej stíhačke slušne orazil a v háku zregeneroval, nasadil som svoje tempo, malú a frekvenčné krútenie. Rýchlosťou cez 20 km/h obiehame ja a v tesnom závese Peťo tých, čo išli pred nami, ale zvyšní traja z našej partie mierne zvoľňujú a trocha na nás strácajú. Stúpanie nie je strmé ani dlhé a tak sme raz-dva hore skoro v čele skupiny. Nasleduje príjemný zjazd až na hlavnú cestu vedúcu okolo Neusiedlerského jazera. Tam to žíhame čo to dá a s Peťom sa rozhodujeme, či počkať na našich parťákov alebo pokračovať ďalej a čakať sa až na vrchole Franz Josef Wärte. Keďže ich za sebou nikde nevidíme, berieme obaja druhú alternatívu a pripájame sa k početnej skupine. Za kopcom začal fúkať dosť silný bočný vietor a tak sa zašívame v prednej časti skupiny, kde úsporne prichádzame až do Donnerskirchenu, kde začína druhé stúpanie, ktoré je dlhšie a strmšie ako to prvé. Pocitovo sa mi ide veľmi dobre, Peťo prilepený za mnou. Točíme rovnomerne a mne sa zdá, že tak ľahko som hore tadeto ešte nešiel. Nejaký nešťastník motajúci sa v našej blízkosti nás v miernejších častiach šialeno obieha, potom zvesí nohy, oddychuje, obiehame ho my a takto dookola pár krát. Neďaleko pred vrcholom už ostal definitívne za nami a vŕzgot jeho karbonového hybridu (mal nejaký zvláštny malý a poprehýbaný rám Cannondale) sme už viac nepočuli.
Hore na občerstvovačke dopĺňame ionťák, niečo pojeme a čakáme na zvyšných. Ja som na vrchole mal ešte viac ako trištvrte fľaše plnej a hladný som nebol, takže by som v pohode došiel do cieľa, ale dohodli sme sa inak, tak som nechcel porušiť dohodu. Čakanie, kým poprichádzali Ivan, Juro a napokon Rasťo sa pre mňa dosť predĺžilo a tak sme už spoločne vyrážali do zjazdu a druhej polovice maratónu po asi 10 minútovej pauze.
Na najbližšej rovinke za kopcom sme sformovali malú skupinu a postupne spoločnou prácou a poctivým striedaním na špici sme dorážali skupinky idúce pred nami, čím sa nabaľoval počet cyklistov. Čakal nás ešte jeden nepríjemný tiahly ploužák s protivetrom. Tam sa prejavila neochota Rakúšanov potiahnuť balík, ktorý sme postupne sformovali. Tak sme sa do čela zasa predrali my v pezinských dresoch. Posledných pár stovák metrov na koniec tiahleho stúpania som dotiahol celú vyše 50 člennú skupinu ja a Juro to chytil pod patronát hneď na otočke v miernom klesaní. Potreboval som oraziť, tak som sa prepadol na cca 10 - 15 pozíciu v skupine a pekne v háku vydýchaval.
Zasa sa nám darilo dobiehať odpadlíkov alebo menšie skupinky idúce pred nami, ktoré sa chytali do balíka. Hodný kus proti vetru potom v svižnom tempe potiahol dobre stavaný mlaďas, ktorý nás dotiahol do ďalšej početnej skupiny pred nami. Vedľa mňa sa zrazu objavil Rasťo, ktorého som už dlhšie medzi nami vpredu nevidel a zvestoval, že vlečieme za sebou balík, ktorý má možno aj 100 ľudí.
Takto vpredu sme sa blížili do cieľa. Asi 2 km pred finišom, kde sme začali prechádzať užšími cestami, zátačkami, kruhovými objazdmi sa pýtam Ivana a ostatných, či sa natlačíme do čela a zašpurtujeme. Nikto nemal záujem a argumentovalo sa tým, že netreba riskovať pád v takomto balíku. Ja som cítil ešte zvyšok síl, tak som sa rozhodol, že ak niekto zo špice vypáli dopredu, pôjdem za ním. Tak sa aj stalo. Asi 800 m pred cieľom sa odpojili traja a ja som vyštartoval za nimi. Točilo sa šialene, ale podarilo sa nám štyrom odísť od balíka na pár desiatok metrov. Nikto sa za nami už neťahal, aj keď sa šlo cez 40 km/h. Do cieľovej šikany som vchádzal druhý v poradí, trochu viac som v poslednej zátačke pred cieľovou rovinou pribrzdil, čo ma nakoniec na čiare stálo pár desatín sekundy, ktoré som na cyklistu predo mnou už nedošpurtoval. Pár sekúnd za nami preleteli cez cieľovú časomieru aj Rasťo, Ivan, Juro a Peťo. A bolo po pretekoch…
Môj osobný čas v cieli a teda aj priemerka boli najrýchlejšie z doteraz absolvovaných ročníkov. Prispela k tomu určite významnou mierou aj tímová spolupráca, dobrá pohoda, ideálne počasie a zvolená rozumná taktika. Nebyť pauzy na občerstvovačke, možno by to dopadlo ešte lepšie, ale aj tak som bol s výkonom svojim i mojich spoluparťákov spokojný. V závere sme už len za teplého a slnečného počasia popíjali, jedli, debatovali a čakali na vylosovanie tomboly. Ivan dostal v ten ďeň šťastné číslo a 60 l piva, ktoré vyhral demokraticky rozdelil pre celú partiu. Veď sme ho dotiahli do cieľa. Karbonový rám Kuota ako prvá cena tomboly nám však ušla. Na budúci rok sa aspoň o ceny v tombole pokúsime v hojnom počte a pezinských dresoch opäť.