Karpaťák fashion 2012

Na tohtoročný Karpaťák som sa tešil z viacerých dôvodov. Túto sezónu som maratónom veľmi neublížil, takže konečne som si mohol znovu zajazdiť v balíku, aj trasa bola oproti minulým ročníkom menej náročná, ale hlavným ťahákom bolo pre mňa to, že sa ho mali zúčastniť aj twinsky.

No nie tie spievajúce, to len Marián vymenil svoj „kostitras“ za rovnakého „erectusa“ (tieto názvy sú jeho chránenou značkou), akého mám aj ja, iba v inej farebnej kombinácii. Táto fotka síce vznikla až v Jablonici, ale musel som ju dať hneď sem na prvé miesto. No veď povedzte, nie sme štramáci? :-) Ako jednovaječné dvojčatá, matka Merida, otec neznámy. Marián normálne začínam rozmýšľať, či Ťa nezoberiem do dua. Monika prepáč, ale pozri na tú fotku a určite ma pochopíš, k dokonalosti tam už medzi nami chýba len Erika zo Smotánky :-) Veď keby UCI prideľovala body aj za krásu, tak našou zásluhou sme mohli mať na olympiáde minimálne dve kompletné družstvá :-) Týmto konštatovaním končím toto samoľúbe fashion okienko móda-krása-lifestyle, najbližšie live spoločné vystúpenie twinsiek si môžete vychutnať zrejme až na koncoročnom Šuchote lístia.

Ako som už spomínal, Marián splnil minuloročný sľub a pripravil trasu vhodnú aj pre takých lekvárov ako ja. Nechýbali na nej síce tradičné vychytávky ako hupky z Vrbového do Trstína alebo stúpanie na Červený kameň a k Zochovej chate, ale bola kratšia a hlavne bez tých kopaničiarskych jedovákov. Počasie vyšlo úplne ideálne, akurát mohlo byť o 5 stupňov teplejšie, o 10km/h slabší vietor a nemuselo pršať :-) Po štarte z pezinského kruháča sme zamierili na Babu a vôbec mi to nerobilo dobre. V tej zime som bol nejaký stuhnutý a nedokázal som rozhýbať nohy, chvíľu som išiel s Mišom a Mariánom, potom mi jeden zmizol dozadu a druhý dopredu, tak som sa nakoniec zahákol za Vlada a ten ma dotiahol až hore. Vlado sa nezdá, ale ešte 10-15 Karpaťákov a bude ťahať špicu v prvej skupine :-) Po arktickom zjazde sme sa scukli v Perneku a vyrazili do miesta najbližšej prestávky, Jablonice. A tu som spravil hlúpu chybu, vpredu sa vytvorila skupina, vzadu sme boli trochu roztrúsení a viacerých nás napadlo, že si tú medzeru doskočíme. Stále som nemal tachometer, tak ani neviem, ako sme išli rýchlo, ale v nepríjemnom protivetre to bolo nad moje možnosti. Do prvého balíka (aspoň myslím, že bol prvý) som sa dostal niekde v Rohožníku a vydržal som v ňom asi 5 sekúnd. Niekto predo mnou odstúpil, nechal mi medzeru a už som bol zase fuč :-) A tak sme vytvorili 5-6 člennú skupinku a už normálnejším tempom a neskôr aj v miernom daždi dorazili do Jablonice. Ale tie predchádzajúce kilometre som cítil v každej hupke, keď som za Plaveckým Štvrtkom videl stúpanie na Bukovú, v duchu som skákal od radosti, že ho tento rok vynechávame.

Počas krátkeho fotoshootingu v Jablonici prestalo pršať, ale bola neuveriteľná zima. Nasledujúci stop bol na Bradle, klepal som sa ako osika a snažil sa vysokou frekvenciou na ľahkých prevodoch rozprúdiť krv. Príjemná cesta do Brezovej bola plná vody, mali sme celkom šťastie, že lejak tadiaľ prešiel tesne pred nami, chvíľami dokonca vykuklo aj slnko. Stúpanie na Bradlo som išiel iba druhýkrát v živote, pred pár rokmi na tejto istej akcii som vykapal niekde v jeho strede, ale vtedy bolo horúco a mali sme za sebou aj také chuťovky ako Priepasné a pod. Teraz sa mi išlo celkom dobre, no aj tak sa mi zdalo, že tento kopec nemá konca. Keď sme sa konečne vyškriabali hore, na Milanovu otázku „kde tu čapujú pivo?“ pokrútil Marián iba rozpačito hlavou. Rasťo ešte dobre že si nebol s nami, tam kde sa nenalieva orosená odmena sa predsa nelezie, nie? :-) Marián ale okamžite prejavil svoje skúsenosti fotomodela (kto nepochopil, nech si číta donekonečna prvý odstavec), zoradil nás do šíku a urobil zopár spoločných fotiek. Potom ako dobre informovaný vedúci výpravy, znalý tunajších pomerov zahlásil:
Zbehneme dole, na konci Brezovej je jeden jedovák a potom až na Košariská dole kopcom.
A tak sme zbehli dole, na konci Brezovej bol jeden jedovák a potom až na Košariská skoro stále hore kopcom :-) Na rozdiel od neho poznal zrejme vedúci reštaurácie profil trasy veľmi dobre, pretože k dopredu zajednanému obedu nám ihneď zaúčtoval aj vysokohorskú prirážku. Vraj preto, že sme jedli „bio“, ja mám, samozrejme, inú teóriu. Všimli ste si, že odtiaľto až na Zošku sa ťahalo oveľa ľahšie ako ráno? Niekto by mohol namietnuť, že lebo vietor už išiel s nami, ja si ale myslím, že šéfkuchárom u Juhásov je uznávaný kulinársky mág, v odborných kruhoch známy aj ako istý doktor Fuentes, ktorý nám do jedla okrem soli šupol aj extra dávku vitamínov :-) Tak to už áno, to sa potom oplatí dať 15 evri za kúsok kuraťa a veľkú kofolu, no nie?

Z Košarísk do Vrbového to je rýchlovka a aj keď mi balík utiekol, po vetre a dole kopcom ma to vôbec netrápilo. Cítil som, že za mnou niekto visí, ale veľmi som sa o to nestaral a tých 13km som si odkrútil svojim tempom a v duchu sa pripravoval na postrach každého Karpaťáku, hupky do Trstína. Za Vrbovým som sa otočil, v háku som mal Broňu a ešte jedného chalana. Hovorím, teraz na to treba ísť s rozumom a veľmi sa nevymlátiť, našťastie vietor fúkal sprava a od chrbta, takže nám trochu pomohol. Cestou sa zloženie našej skupinky priebežne menilo a vlastne celý úsek som prešiel iba s Broňou. Čo k tomu povedať, so ženami mi to jednoducho ide :-) Ešte sme si aj pokecali a do krčmy v Trstíne prišli chvíľu pred krátkou dažďovou prehánkou. Z Trstína som vyrazil zarovno s Mariánom, už týždne dopredu sme si hovorili, že si Karpaťák odjazdíme spolu kľudným tempom v zadných pozíciách, ale na rozdiel odo mňa má na biku kľuky FSA s nápisom „full speed ahead“, čo zobral zrejme doslovne, lebo od rána som mu nestíhal. Aj teraz som ho musel trochu brzdiť, zozadu nás dobehlo ešte zopár chalanov a začali sme odkrajovať posledných 35km. Netrvalo dlho a ozvali sa dozvuky rannej stíhačky, postupne som sa posúval dozadu a prišli aj 2-3 momenty, keď som ledva uvisel. Mám pocit, že práve vtedy ťahal špicu rýchlik Vlado :-) Zachránila ma odbočka na Červený Kameň a neskôr aj záverečné stúpanie na Zošku. Na rozdiel od naháňačky po rovine mi to piánko do kopca ešte celkom išlo a keď už bolo najhoršie, mal som vždy v zálohe svoje šťastné čísla 34/27 :-) Spokojní s dobre vykonanou prácou sme si na parkovisku pred Zoškou cvakli spoločné foto a kto mal čas a chuť, zbehol ešte do krčmy v Pezinku. Tam som pri obyčajnej „nebio“ kofole a pečenej klobáske zhodnotil, že napriek horšiemu počasiu sa mi tento ročník pozdával, bol som síce unavený, ale nie na mŕtvolu. I keď popravde Marián by u mňa zabodoval aj vtedy, ak by pripravil Karpaťák so zabijáckymi parametrami Ötztalerského maratónu. S takým nádherným bicyklom by mu jednoducho prešlo všetko :-))

Zopár fotiek: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Karpatak2012