Ako chutí asfalt (s láskou venované karme)

Keď som v reportke zo zmoknutého Mondsee maratónu písal o svojom prvom súťažnom páde, okrajovo som spomenul aj predchádzajúce detailné kontroly asfaltu a iných spevnených povrchov, ktoré som v minulosti pravidelne vykonával rôznymi časťami svojho tela. O niekoľko týždňov neskôr som si ako pravý reportkový závislák povedal, že by som o tom mohol v zime niečo napísať, veď bude cyklistická nuda, tak nech sa chlapci pobavia.

Okrem toho, pravidelne si v každej reportke do niekoho rypnem, toto je šanca trochu vyrovnať skóre a zasmiať sa aj na vlastný účet. To som ešte netušil, že onedlho poslúžim ako figurína pri crash teste medzi oceľovým plechom a karbónom, čo zase až taká veľká sranda nebola. Pred niekoľkými rokmi som pozerával na ORF celkom zábavný seriál My name is Earl, v ktorom sa chlapík – vagabund snažil dobrými skutkami uchlácholiť karmu. Niežeby som na také veci veril, ale táto nehoda ma utvrdila v mojom úmysle, človek nikdy nevie. Veď aj ateista Lenin sa niekedy určite pomodlil. Bóóóže, dúfam že tej Aurore nezvlhne pušný prach :-) Takže tu je moja dosť dlhá „spoveď“, jazdím už nejaký ten rok a mal som celkom plodné obdobia. Ak nedočítate až do konca, nevadí, určite sa nebudem hnevať. A keď ma náhodou niekde stretnete, nerehocte sa. Že prečo? Nie lebo medveď, lebo karma :-))

1. Začiatok

Začať by som mal na začiatku a aj keď historici by sa v názoroch možno rozchádzali, myslím, že toto je práve on. Na rozdiel od mojich kamarátov, ktorí jazdili rôzne skladačky, Ukrajiny alebo Sobi 20, bol môj prvý bicykel nádherný červený Pionier. Nebudem klamať, už ako 5-6 ročný zasran som bol v tomto smere velikánsky čávo :-) Teda až do momentu, keď kamoš dostal 4-kolečkového Favorita, to som sa už nechytal. Ale Pionier bol super, samozrejme bez voľnobehu, brzdilo sa zaseknutím pedálov dozadu. A na asfalte veru flekoval s nádherným pískaním, na štrku sa dali robiť krásne šmyky. Kúsok od školy bol práve takýto malý štrkovo-zemitý kopček, na ktorom som si v deň D chcel odskúšať svoje jazdecké schopnosti. V časoch, keď som ešte miesto záchoda používal plienky, som mal ževraj nádherné blonďavé vlásky. Neviem či bol dôvodom tento handicap z detstva, alebo som mal len chvíľkovú indispozíciu, ale pomýlil som si brzdu s plynom. Čiže na spodku kopčeka som miesto zaseknutia dozadu pretočil nohami dopredu, čím som ešte viac zrýchlil. Nebol by to až taký problém, keby nenasledoval uzučký chodník a hneď za ním školský plot. Kvalitný socialistický betónový múrik s rovnako kvalitným železným zábradlím. Po náraze kolesom do múrika som frajersky zahral Batmana (alebo v tých časoch skôr Lietajúceho strýka Fedora) a o železné tyče som si tak parádne udrel tlamu, ako ešte nikdy predtým a asi ani potom. Pozitívne je, že možno práve v tomto momente sa mi v mozgu aktivovali reportkové bunky, aj keď týmto spúšťačom mohol byť aj môj prvý tenisový pokus, keď som si asi pri treťom odpale loptičky skoro rozbil raketou hlavu. Ale keďže v tenisovej kariére som prezieravo nepokračoval, ostanem pri prvej možnosti. Deti, tu je jasný príklad, že škola nie je úplne zbytočná :-)

2. Šírer
Mojim prvým naozajstným cestným bicyklom bol Šírer. Modro-fialový krásavec na 19-kach gumách, so 7-kolečkom a prehadzovačkou na kostre, ktorú som si neskôr nechal prerobiť na dualy. Jazdil som na ňom 13 rokov a mám taký pocit, že každý rok som mal aspoň jednu menšiu alebo väčšiu kolíziu, spravidla kvôli svojej neskúsenosti alebo hlúposti. Táto by v podstate nestála za reč, ale na tomto bicykli bola úplne prvá a ak nebudem rátať testovacích 10km po kúpe biku, stala sa mi hneď na prvom oficiálnom výjazde. Bolo to ešte v tých krásnych časoch, keď bol Rasťo ochotný prísť na bicykli do Bratislavy a dokonca tu na ňom prejsť aj niekoľko rušných ulíc typu Račianska a Bajkalská. Čakal som na neho na Bajkalskej pri športovej hale a krátil si čas vykrajovaním kolečiek okolo lampy. Akurát som si neuvedomil, že na rozdiel od Pioniera, alebo neskôr segrinej skladačky mám na cesťáku trochu inde ťažisko, takže po niekoľkých coolových osmičkách som zapikoval vedľa lampy a zblízka preveril správnosť jej osadenia, čo nadšene kvitovali aj neďaleko stojaci taxikári :-) Jediné pozitívum, ktoré som na tejto akcii našiel je to, že som sa kvôli spoločnej jazde s Rasťom nemusel trepať do Pezinka, tak ako je to už niekoľko posledných rokov zvykom, a vyrúbal som sa pekne doma a nie niekde v Budmericiach, o čom píšem nižšie.

3. Koľajnice
Hneď prvý rok som zistil, že vlakové koľajnice sú nebezpečné, a to po nich ani nemusí chodiť vlak. Miesto činu nemalo s vlakom nič spoločné, bolo pri autobusovej stanici na Nivách. Ak sa ide po hlavnej v smere od centra (pre chlapov v smere od Moulin Rouge, pre ženy v smere od Tesca), na úrovni zastávok MHD križujú cestu staré vlakové koľaje, ktoré zrejme niekedy dávno viedli do Kablovky alebo Gumonky. Nebolo by to nič zvláštne, lenže tieto beštie sa pri chodníku stočia a o kúsok ďalej už idú rovnobežne s cestou. Neviem o čom som sníval, asi ako parádne vyzerám na svojom novom stroji, ale zobudil som sa, až keď som predným kolesom vbehol do koľajnice. Možno viete čo nasleduje, predné koleso ide jedným smerom, zvyšok bicykla úplne iným a dobre vyzerajúci cyklista zákonite k zemi. Vtedy som ešte nemal nášlapné pedále ale košíky, no o niekoľko rokov neskôr som zistil, že by mi to asi aj tak nepomohlo. Po obidvoch stranách cesty boli tradične narvaté autobusové zastávky, takže hneď ku mne pribehlo zopár ľudí a začali zbierať mňa, aj veci čo sa mi vysypali z ruksaku. A veď to bolo najmenej, čo mohli urobiť, za takéto divadielko by som si zaslúžil aj búrlivý aplauz :-) Pohľad na zakrvavené kolená a ruku mi vnukol výborný nápad. V tom čase som okrem stálej roboty chodil nepravidelne brigádovať aj do jednej súkromnej firmy, ktorá sídlila v rodinnom domčeku niekoľko sto metrov odtiaľ. Skočím tam a trochu sa poumývam, nech nevyzerám ako po stretnutí so Stevenom Seagalom. Čo čert nechcel, šéfka akurát poriadala firemnú prezentáciu a dom bol plný vyfintených obchodných partnerov. Môj image ála Bruce Willis po 15 minútach ktoréhokoľvek dielu Smrtonosnej pasce zvládla s úsmevom, aj keď určite premáhala chúťky vyrobiť mi niekoľko krvavých fľakov aj na iných častiach tela. Keď som neskôr u nej už pracoval nastálo, mal som tento zavrhnutiahodný skutok ešte párkrát na tanieri :-)
Pozitívne je, že odvtedy až dodnes jazdím cez priecestia ako pokakaný, tak sa sústreďujem na koľajnice, že keby išiel vlak, možno si ho ani nevšimnem :-)

4. Erotika

Tento pád nestojí za veľa, ale názorne ukazuje, aké ťažké bolo erotické vyžitie „za našej mladosti“ :-) S Rasťom sme sa rozhodli spojiť príjemné s užitočným a vybrali sme sa okuknúť baby na jazero do Vojky. Neviem ako to tam vyzerá teraz, vtedy sa niektoré kúpali hore bez, dole bez, všade bez :-) Stretli sme sa znovu na Bajkalskej, tentokrát bez pádu, pri Slovnafte sme nabehli na ľavú hrádzu a po dobrom asfalte pokračovali na kompu za Šamorínom. Ideme, kecáme, ideme, kecáme, ideme, kecáme a zrazu ležím na zemi. Predným kolesom som vbehol do diery, ktorú z diaľky vôbec nebolo vidieť. Možno tam voľakedy bolo vodárske šupátko a asfalt sa zo všetkých strán tak plynulo vlieval do jamy, že som si ju pri vykecávaní vôbec nevšimol. Výsledkom bola klasika – rozbité a ošúchané koleno, ale vidina erotiky zvíťazila a aj zakrvavený som pokračoval ďalej. V dnešnej dobe úchylákom takéto patálie nehrozia, akurát tak presilená ruka od klikania na myši pri surfovaní po internete :-)
Pozitívne je, že som cyklista a nie futbalista, to by som sa pri tej jame možno váľal ešte teraz.

5. Fantozzi
Videli ste film Maléry pána účtovníka? Fantozzi dostane nového šéfa, ktorého by si želal každý z nás, o akom snívam každú noc :-) Vášnivého cyklistu vikomta Cobrama, ktorý chápal blahodarný účinok cyklistiky na telo a dušu a okamžite naordinoval všetkým úradníkom povinné využívanie dvojkolesových tátošov. Hneď prvý tréning okomentoval Fantozziho kolega účtovník Filini slovami „Spolkl jsem těch 20km jak sklenici vody. Mám náramně protažené svaly.“, zabrzdil a treskol na zem ako pytel krumplí :-) Mne sa podarilo niečo podobné. Každý cyklista má svoj štýl zastavovania, niekto vycvakne nohu z pedálu ešte za jazdy, ja som si zvykol tak, že už pri tom v podstate stojím. Tiež som prišiel z tréningu, zabrzdím pred bránou a idem vycvaknúť ľavú nohu, keď si pedál povedal že nie, dnes na to nemá náladu. Bol som už v takom náklone, že som sa nedokázal preklopiť na druhú stranu a vytrhnúť pravú nohu. Neviem ako dlho som padal, fyzici a matematici by to integrálmi a diferenciálnymi rovnicami s použitím mojej hmotnosti, výšky bicykla a poveternostných podmienok zrátali na milisekundy, ale mne sa to zdalo ako večnosť, pekne som si to vychutnal v spomalenom zábere.
Pozitívne je, že som neabsolvoval aj ďalšiu scénku z tohto filmu, kde Fantozzimu pred naskočením na bicykel odpadlo sedlo a sedlovkou si určite poškriabal mandle :-)

6. Tráva a Rakúsko

Iba kvôli štatistike tu spomeniem dve maličké nehody. S kamarátmi – bývalými kolegami máme pekný zvyk, že každý rok na 1. mája chodíme na cyklotúru. Na začiatkoch to bývala trasa z Petržalky do Hainburgu, ďalej cez Marcheg do Angernu, kompou cez Moravu do Záhorskej Vsi a popri rieke naspäť na Devín a domov. Mne to robilo okolo 120km a keďže väčšina kamarátov sedela na bicykli v deň jazdy iba druhý-tretí krát v tom roku, bola to pekná celodenná túra s množstvom krčmových zastávok, najmä na spiatočnej ceste. Na jednom ročníku sme sa ráno stretli na cyklochodníku pod mostom Lafranconi a aj keď najjednoduchšie bolo pokračovať po betónke na rakúske hranice, niekto vymyslel, že pôjdeme „skratkou“. Táto vynikajúca skratka viedla cez miestny prales, všetkým na horákoch to samozrejme nevadilo, ja som sa vytrieskal hneď v prvej jame zarastenej trávou. Toto bolo prvý aj posledný krát, čo som dopadol do mäkkého, môj prefíkaný Šírer si to ešte niekoľkokrát zopakoval, ja som už vždy skončil na betóne alebo asfalte. Pri páde som si na nejakom kríku odtrhol káblik od vysielača, takže pozitívne bolo, že hneď v nasledujúcich dňoch som si kúpil poriadny bezdrôtový comp. O niekoľko rokov neskôr som mal na tejto akcii menšiu kolíziu v Hainburgu, v balíku sme si zakričali, že ideme doprava, iba jeden „rebel“ sa rozhodol ísť rovno. Išli sme dosť pomaly, predné koleso som mu oprel o zadné a dopadol na obidve dlane. Poviem vám, zápästia ma boleli niekoľko týždňov.
Pozitívne je len to, že nesedím v rakúskej base, lebo v tom momente som mal sto chutí ho fyzicky zlikvidovať.

7. Babenka

Po meste zásadne jazdím iba po cestách, ale sú aj krátke úseky, kde využívam cyklochodníky. Poviem pravdu, aj po nie najlepších skúsenostiach s „ohľaduplnými“ vodičmi sa na ceste stále cítim bezpečnejšie, niektorí korčuliari aj cyklisti sú nevyspytateľní a často som zachránil situáciu iba prudkým brzdením, keď tesne predo mnou odbočili bez toho, aby sa pozreli cez plece. Raz sa mi aj stalo, že som sa zastavil až v korčuliarovi, našťastie to bol len taký malý ťuk. A raz ma pri obiehaní jedna pani-cyklistka jednoducho pretlačila plecom do svojho smeru, musel som sa nechať, lebo som nechcel spadnúť a ani som na ňu nemal dostatočné kilogramy :-) Táto nehoda sa mi stala na úzkom chodníku pod Prístavným mostom, kde sa zmestia akurát 2 bicykle. Oproti mne išiel starší pán a za ním sa blížil chalan s babou. Chalan začal pánka predbiehať, ale videl som že to stihne, tak som si ani nepribrzdil. Lenže jeho frajerka bola žena, ochotná slepo nasledovať svojho muža aj do pekla, nemohla ju zastaviť žiadna prekážka :-) To som už brzdil zo všetkých síl, ale na chodníku pre dvoch sme zrazu boli vedľa seba traja a aj keď som sa snažil vyhnúť, trafili sme sa plecami. Ona na asfalte, ja na asfalte, môj bicykel, samozrejme, v tráve. Odvážne ženy si treba vážiť, tak som ani nenadával, dokonca som jej ponúkol vodu, nech si opláchne odreniny. Mne sa tuším vtedy nestalo vôbec nič a najpozitívnejšie bolo, že nezúčastnený starší pánko z toho zázrakom vyšiel úplne bez škrabanca. Doma mohol rozprávať vnúčatám, ako okolo neho poletovali šialení cyklisti :-)

8. Rozbíjačka

S kolegami sme sa dohodli, že sa po robote „stretneme na kofole“ na Devíne. Od Incheby k mostu Lafranconi som znovu využil cyklochodník, ktorý vedie po hrádzi a je vytvorený z betónových panelov. Na niektorých prechodoch medzi panelmi sú dosť veľké skoky, preto keď som sa blížil k prvému z nich, dostal som ďalší zo svojich vynikajúcich nápadov. Čo by urobil každý bežný cyklista vo veku od 3 do 99 rokov? Skočil. Čo som urobil ja? Rozhodol som sa, že tú hranu obehnem po tráve. Dokonca tam tá tráva bola trochu vyjazdená, takže ma doslovne lákala. Poď, poď, neboj sa, všetci to tak robia! :-) Predné koleso mi vbehlo do ryhy medzi panelom a trávou, ďalší priebeh bol navlas rovnaký ako pri koľajnici na Nivách. Napriek nášlapným pedálom som nohu nedokázal vytrhnúť, Šírer odletel na trávu, ja som urobil niekoľko kotrmelcov po drsnom betóne. Keď si teraz porovnávam najnovšie zranenia po stretnutí s autom, myslím, že vtedy som bol na tom podobne. Rozbité kolená, ľavá ruka odretá od zápästia až skoro po lakeť, ten bol rozbitý samostatne, nad ľavou lopatkou roztrhnutý dres a zodratá koža, na boku mi po čase navrela hrča, ako keby som išiel porodiť mamuta. Stalo sa to približne v polke cesty, čo teraz? Cyklisti sú tvrdí (v mojom prípade natvrdlí) chlapi, jasne že som išiel ďalej :-) Viete si predstaviť ten hurónsky rehot, keď som dorazil na Devín? Môj imidž profesionálneho cyklistu, ktorý som si roky starostlivo budoval vo firme, dostal vážne trhliny :-) Ale mám aj to pozitívne. O nejaký čas neskôr som bol na služobke v nemocnici v Košiciach a jedna lekárka hneď odhadla, že ruku mám zranenú od ohňa. No predsa sa nebudem hádať s odborníkom. Áno áno milá pani, úplne presne ste to uhádla, ja nie som pako čo nevie jazdiť, ale hrdina, ktorý bez váhania zachraňuje zabudnuté mačičky z horiacich domov :-)

9. Schody

Išiel som do roboty na bicykli a dosť som sa ponáhľal, lebo som bol s jedným zákazníkom dohodnutý, že mu ráno niečo zistím a ihneď mu zatelefonujem. Od výťahu k bráne máme 7 schodov. Na nohách som mal parádne strieborné SiDi za 4 litríky, podrážka ako zo skla bez kúsočka gumy, tie malé gumové štvorčeky na kufroch boli tiež riadne zošúchané. Už tušíte? Prvé 2 schody som ešte išiel, zostávajúcich 5 už letel. Keď som sa doudieraný pozbieral, všimol som si nejakého školáka pred bránou, ako na mňa začudovane pozerá. Bolo to v polke septembra a na rukách som mal návleky, takže som si nevšimol, že pravý sa zmenil na zberač krvi a v lakti zakrýva dieru, podobnú irackému ropnému vrtu :-) Keď som upachtený dorazil do firmy, rýchlo som zhodil vrchnú vrstvu a začal hľadať nejaké dokumenty. Až po chvíli som si všimol, že na zemi za mnou ostávajú rozplesknuté krvavé kvapky, ale kým som si stihol tú dieru utesniť, už vyzváňal netrpezlivý zákazník. Môžem povedať, že pri tom rozhovore som doslovne potil krv :-) Príbeh mal ešte pokračovanie, asi po týždni som išiel s Rasťom a zopár kamarátmi na dovolenku do Chorvátska, kde sme sa týždeň plavili na maličkej jachte. Iba raz som vliezol do vody a hneď na druhý deň som mal ruku opuchnutú ako balón. Asi som do rany chytil infekciu a vážne som rozmýšľal, že budem musieť navštíviť nemocnicu. O jeden deň neskôr ma ešte do stehna poštípala osa, takže čo sa týka opuchlín, bolo to veľmi úspešné obdobie :-) Pozitívne bolo, že Rasťova vtedy frajerka, dnes už manželka Janka je sestrička a nejakými mastičkami a obkladmi ma z toho dostala. Určite sa tešila, že môže pracovať aj na dovolenke a nič dôležité nezabudne :-) Inak značke SiDi som ostal verný, ale terajší model už má na päte priskrutkovanú gumu. Možno aj dizajnér od Dina Signoriho má doma k bráne 7 schodov :-)

10. Príves

Všimli ste si, že cesty sú plné zavadzajúcich áut? Išiel som z Dúbravky do Karlovky, dole kopcom od Lidlu sa ide aj bez ťahania okolo 40 km/h, ale približne v strede klesania to brzdí križovatka. Aj teraz na nej na červenú stálo niekoľko áut, ale veľmi som si nepribrzďoval, lebo práve naskočila zelená. Lenže tí slimáci sa rozbiehali strašne pomaly a bránili mi v rozlete, preto mi hneď v hlave skrsla ďalšia geniálna myšlienka. Obehnem ich sprava popri obrubníku. Jedným z tých áut bola dodávka s prívesným vozíkom, bol som už skoro pri jej predných dverách, keď som si všimol, že šofér vyhodil pravý blinker a plynule mi začal zužovať životný priestor. Okamžite som išiel na brzdy, auto sa mi síce podarilo ubrzdiť, ale za jazdy som „nastúpil“ do prívesu a už som sa gúľal a šúchal po asfalte. Snáď ani nemusím zdôrazňovať, že Šírer odletel za obrubník do trávy :-) Pozitívne bolo, že šofér bol v poriadnom šoku a keď ma dobehol ratovať, začal sa mi ospravedlňovať. Keby sa trochu zamyslel, bez výčitiek mi mal päsťou spočítať zuby, veď len ťažko mohol čakať, že ho bude z pravej strany predbiehať cyklista. Hneď po páde rany veľmi nebolia, telo je ešte rozhýbané, preto keď sa mi podarilo vytrhnúť zaseknutú reťaz, odjazdil som si tých cca. 20km v roztrhaných gatiach domov. Tam to už bolo zaujímavejšie, okrem narazenej a trochu rozbitej ruky som mal ľavú nohu zozadu zodratú od zadku až do polky stehna, čo som si náležite v sprche vychutnal :-) A niekoľko ďalších dní mi to „spríjemňovalo“ aj robotu, mal som vtedy takú prácu, že som 8 hodín sedel za počítačom. S takto postihnutým zadkom som sedieť nemohol, tak som celý deň pri stole zohnutý stál, čupel, kľačal, čo sa zas prejavilo bolesťou v krížoch. Aspoň trochu som si na zdravej polke zadku dokázal oddýchnuť v kuchynke na barovej stoličke, takže týmto ďakujem všetkým barom a barovým stoličkám, ktoré som v minulosti navštívil a na ktorých som kedy sedel :-)

11. Karpaťák
Rasťo ma pravidelne prehováral, aby som sa zúčastnil jeho Karpaťáku, ale mám taký pocit, že v tých časoch mala táto akcia vždy cez 200km, takže som vytrvalo odolával. Až raz som sa rozhodol, že tak teda idem. Z domu som išiel na bicykli, cez Grinavu na kruháč do Pezinka. Dvojprúdovka v Grinave bola vtedy urobená tak, že na jej konci odbočoval krajný pruh doprava, ľavý išiel rovno na Pezinok a za križovatkou už bol iba jeden, tak ako aj teraz. Zozadu sa blížilo auto, tak som sa zdvihol zo sedla a trochu zašprintoval, aby som bol čo najskôr v ľavom pruhu a čo najrýchlejšie prebehol križovatkou. V protismere stálo auto, ktoré chcelo odbočiť, žena za volantom trochu zle odhadla moju rýchlosť a rozbehla sa mi do cesty. Keby o niečo skôr stúpila na brzdu, bol by som sa vyhol, takto som ľavou nohou narazil do blatníku a preklopil sa jej na kapotu. Pani bola od prirodzenia srandistka, lebo ma začala karhať, že by som mal dávať pozor :-) Nič mi nebolo a nemal som čas sa s ňou odbavovať, tak som nasadol a pokračoval ďalej. Po pár šliapnutiach som ale zistil, že mám úplne dozadu posunutý kufor na ľavej tretre. V podsedlovej kapse som nosil malý šrobovák, tým sa mi ale skrutky nepodarilo uvoľniť, tak som skočil do obchodu, kam zaliezla moja panička. Celá vyplašená na mňa pozerala spoza pultu, nebóóój, nemáš náhodou v aute nejaký vercajg? Možno rúž a zrkadielko, ale určite nie krížový šrobovák. Po dlhej chvíli niečo vyhrabala vo firme, no nakoniec som musel zastaviť ešte raz a doladiť kufor svojim malým skrutkovačom. Keď som volal Rasťovi že budem meškať, boli už kúsok za Pernekom smer Kuchyňa. Onedlho mali naplánovanú prestávku, tak som sa vybral za nimi, ale v Sološnici som stratil odhodlanie, zastavil som sa na kofolu a otočil domov. Čo bolo dosť pozitívne, lebo na tých 200km som fakt nemal ani najmenšiu chuť.

12. Bradavky

Všimli ste si, že pri viacerých pádoch je priamo alebo nepriamo zúčastnený Rasťo? Počuj, rozmýšľam, či mi ty náhodou nenosíš smolu :-) Tento pád bol prvý na novej Meride, ktorá po 13 rokoch nahradila Šírera. Nebolo to síce hneď pri prvej jazde, ale dosť krátky čas po jej kúpe. A hádajte, kto bol zase pri tom? Uhádli ste, bol to ON! :-) Išli sme si zajazdiť po dedinkách v okolí Pezinka, pre mňa v podstate po neznámych cestách. V Budmericiach ma v jednom okamihu naraz zahltilo niekoľko informácií, čo zrejme preťažilo moju voľakedy blonďavú hlavičku :-) Zozadu sa s rachotom blížila Tatrovka, Rasťo v poslednej chvíli zakričal, že odbočíme doprava a práve v tej odbočke bola cez odvodňovací kanál položená kovová mreža s pozdĺžnymi otvormi v smere jazdy. Tie otvory sú také úzke, že keby som to chcel urobiť naschvál, tak sa mi to určite nepodarí. Predným kolesom som vbehol do mreže, čo malo rovnaký efekt ako prudké zabrzdenie prednou brzdou a cez barany som sa prevrátil dopredu. Úplne, ale naozaj úplne pomaličky, asi ešte pomalšie, ako pri tej Fantozziho komédii pred bránou. Rasťo by stihol odbehnúť aj na 3 pivá, miesto toho tam len stál a rehotal sa. Odral som si iba konce na novučkých pákach od Ultegry, čo vtipne okomentoval slovami, že som si oškrel bradavky :-) Na tomto páde nebolo pozitívne asi nič, snáď len to, že na dlhšiu dobu bol môj posledný. Keď som bol prvýkrát v Dolomitoch, zafixoval som si Dubákove slová –
„Padal som keď som bol mladý, teraz to už nechávam na iných.“
S oškretými bradavkami som konečne začal tento slogan napĺňať v praxi, aj keď dosť často iba so šťastím.

13. Mondsee
Tento pád je dosť čerstvý a opísal som ho v reportke z Mondsee maratónu, takže len v skratke. Tento maratón sa ide okolo piatich jazier, teraz bolo všade jedno veľké jazero. Voda sa valila zo všetkých strán, v miernom klesaní som si chcel doskočiť menšiu medzeru k balíku a oneskorene som zareagoval až na výstražné výkriky. To už predo mnou išli niekoľkí k zemi, mokré ráfiky a brzdové gumičky odmietli spoluprácu, aj štestíčko sa trochu odklonilo, tak som „sejmul“ jedného týpka, ktorý sa zvalil rovno na mňa. Škody som mal minimálne, na vode som si dokonca nič neroztrhol ani neoškrel, ale chalan ma pri páde buď nohou alebo bicyklom trafil do kolena, ktoré ma bolí ešte aj teraz, po 6 mesiacoch. Bol to môj prvý pád na pretekoch, ale mohol som to mať za sebou už dávno, niekoľkokrát v minulosti som mal poriadne šťastie. Infarktové stavy pri klasických žuvačkových efektoch už ani nerátam, ale spomenul som si napr. na jeden Schwechater, kde borec padol tesne predo mnou a ubrzdil som to iba o pár centimetrov, alebo na Wachauer Radtage, kde tiež predo mnou chlapík nabehol do zadného kolesa, aj s bicyklom urobil salto a ja som sa so zastaveným srdcom prešmykol medzierkou popri múriku. No a môj miestami v zápale boja prehnaný optimizmus v zjazdoch a s tým spojné flekovanie a šmyky pred zákrutou, to je kapitola sama o sebe :-) Takže teraz som dopadol relatívne dobre a najpozitívnejšie bolo, že o 9 dní som už s bandážou na kolene znova sedel na bicykli. Ledva som chodil, sedel aj ležal, ale bicykel – to je jednoducho balzam na všetky rany :-) Výborne ma ešte pobavil ortopéd, ktorý moje starosti s dlhodobo pretrvávajúcou bolesťou okomentoval slovami: „Pozerám tu do Vašich papierov, ročník 69, no čo čakáte???“ :-) No asi už nič, na druhý deň som si vyhliadol kyprú parcelu rozmerov 2x0,8m, kúpil krompáč, lopatu ... :-)

14. R.I.P. (našťastie len Merida)
Nakoniec som túto manuálnu prácu vyriešil manažérsky, zohnal som si „subdodávateľa“. Bol prvý školský deň, pre niekoho po letnej dovolenke možno aj prvý pracovný, všetci sa nervózne niekam ponáhľali a ja som sa vybral trochu si zajazdiť. Asi to nebol dobrý nápad. V Petržalke som schádzal z nadjazdu z Bratskej na Kopčiansku, hlavná cesta sa točila doľava a z pravej strany sa po vedľajšej dosť rýchlo blížilo auto, tak som si ho strážil, či mi dá prednosť. On zastavil, ale v strede križovatky ma z druhej strany odpálil Golf, ktorý ani neviem, kde sa tam zrazu vzal. Bola to taká bleskovka, že som nestihol ani súvisle zahrešiť, pamätám si len šoférove vypleštené oči, náraz, úder do hlavy, na zlomok sekundy som zbadal modrú oblohu a zrazu som sedel na zadku v strede cesty a potichu zväčšoval krvavú mláčku. Auto zastalo až na vedľajšej ceste, bicykel ležal opačným smerom rozlámaný na 3 časti, okolo rozhádzané fľašky a okuliare. Keď som pohľadom skontroloval bicykel, začal som sa zaoberať aj sebou, ľavú ruku som mal dotrhanú, dosť som z nej krvácal a nemohol som ňou hýbať, ale okrem povrchových rán na stehnách som inak vyzeral celkom dobre. Chvíľku pred nehodou išli oproti policajti a asi počuli náraz, takže hneď tam stáli a začali riadiť dopravu. Jedného som poprosil, či mi nemôže obviazať ruku, potom som sa skúsil postaviť – išlo to, skúsil som urobiť pár krokov – išlo aj to, tak som pozbieral fľaše, okuliare a odišiel nabok. Policajt na mňa reval, nech nevstávam, no ale čo tam budem sedieť v strede cesty ako dilinko? Ešte ma niečo zrazí :-) Posadil ma teda na zadné sedadlo a čakali sme na sanitku. Medzitým si môj „subdodávateľ“ cúvol späť do križovatky, takže som si mohol obzrieť, ako som ho tiež celkom slušne doriadil. Pokrivený blatník, odtrhnuté spätné zrkadlo (asi mojou rukou), rozbité bočné okno (asi mojou hlavou). Keď som sa neskôr nad tým zamyslel, mal som obrovské šťastie a ak mám strážneho anjela, v tomto momente makal na 100%. A som naozaj rád, že už druhý rok nosím prilbu aj po meste, z ruky som si vybral sklo ešte po 2 týždňoch, z hlavy by to bolo oveľa nepríjemnejšie. Ale aby som neskončil takto vážne, na všetkých svojich pádoch som sa snažil nájsť niečo pozitívne a našiel som to aj tu. Prestalo ma bolieť koleno narazené na Mondsee. Nie, nestal sa podobný zázrak ako tej ochrnutej cyklistke, ktorá po ďalšej havárke začala znovu chodiť. Iba mi tak opuchli nohy a tak silno ma bolelo celé telo, že koleno jednoducho nemalo nárok. Ale po čase sa ozvalo zas, veď som predsa ročník 69 :-) A tiež som zistil, že sanitári majú podobný zmysel pre humor ako ja, asi ho pri svojej robote potrebujú. Žartovali sme už v sanitke, keď ma preklepávali na mieste nehody a ešte viac ma rozosmial jeden pri odchode z nemocnice, keď s úškrnom zahlásil „Nekúpite niekto bicykel?“ A ja by som aj kúpil, ale prešli už 4 mesiace a z poisťovne som zatiaľ nevidel ani cent. Slovenské zákony sú jednoducho fantastické, po získaných skúsenostiach by som do nich zakomponoval ešte jeden paragraf, podľa ktorého by pri kúpe bicykla museli byť v jeho cene zahrnuté aj služby renomovanej právnickej kancelárie :-) Záverom sa s vami podelím už len o 3 životné múdrosti: Inžinier čo skonštruoval ľudské telo bol naozaj frajer. Človek v uniforme vám nikdy nebude klamať do ksichtu. Poisťovne sú tu pre ľudí. Dve z týchto troch viet v mojom prípade neplatia, vyberte si podľa vlastného uváženia. Ale tá tretia nie je môj výmysel, naozaj je zo života a povedal mi ju poisťovák po obhliadke bicykla. „Nebojte sa, my sme tu predsa pre ľudí.“ Rehotal som sa vtedy, rehocem sa ešte aj teraz :-) Koniec spovede.

Toto bol zoznam mojich cyklistických kaskadérskych kúskov a dúfam, milá karma, že sa už nerozšíri ani o jeden. Na cesťáku jazdím 18 rokov, väčšinou po Bratislave, a ešte stále žijem. To je celkom pekný úspech, nie? Rád by som niekoľko ďalších rokov pridal, aj keď po pripomenutí si všetkých týchto pádov sa sám čudujem, že som dokázal prežiť pubertu a dožil sa až takéhoto, podľa ortopéda požehnaného veku :-) A vlastne až teraz som pochopil toho poisťováka, oni sú tu naozaj pre ľudí. Zdržiavaním výplaty peňazí mi bránia v kúpe nového bicykla a tým mi vlastne chránia život. Veď každý rok ma aspoň raz chcelo zraziť auto, túto sezónu si motoristi konečne môžu urobiť čiarku, asi tretí tohtoročný pokus sa konečne podaril. Lenže poisťováci netušia, že ja už pomaly leštím staručkého Šírera a pripravujem ho na triumfiálny comeback v teréne. No do frasa, s ohľadom na body 2 až 11 sa mám teda na čo tešiť :-)