Trnava-Rysy 2014

S jedlom rastie chuť. Po absolvovaní Bratislava Jasná, som chcel skúsiť podobnú akciu, ale s inou traťou. Problém bol s divným štartom vo štvrtok a takisto sprievodný program vyzeral čudne. Kladenie vencov po Slovensku a potom aj spoločný výstup na Rysy. Kamaráti ma tiež odrádzali, že to nie je dobre organizované a také nejaké jednoduchšie. Nedal som sa odradiť a akcia mi vyšla až tento rok. Poďme sa pozrieť aká bola realita.

Vďaka Robovým komentárom som mal lepšiu predstavu o akcii. Vyrazil som už v stredu večer zo Slovnaftu. Bolo riadne popršané. Mokrý som bol už v Moste, ale bolo teplo, tak som to neriešil. Dážď ma chytil pred Blatným. Nič vážne, taký letný dáždik, ktorý sa pred Cíferom zmenil na poriadnu búrku a naozajstný umývak. Mal som iba letný dres, lebo všetky veci mi bral v ruksaku Emil. Musel som zastaviť v Cíferi na nepoužívanej pumpe, kým lejak prejde, dúfajúc, že prístrešok má riadny bleskozvod. Po 10min sa dážď zmiernil. Musel som pokračovať, lebo by som prechladol. Za Cíferom asi 1km bola úplne suchá cesta a po daždi ani stopa. Fujazdil som skoro 40kou do Trnavy, lebo po 18tej hlásili dážď aj tam. Mali pravdu, v Trnave začalo kropiť a cesta sa šmýkala. Na kruháči som dostal šmyk na zadné koleso, ale som to v pohode ustál. Miesto registrácie som našiel na prvý krát. Práve dorazil aj Emil s mojim ruksakom.

Výdatne sme sa najedli. Každý dostal snáď polovicu kuraťa. Nevládal som to ani zjesť. Ubytoval som sa v neďalekej Panoráme. Rovno pred vchodom som sa vyvalil, lebo som zabudol, že mám iné pedále a nenastavil som vypínanie. Navyše som bol obvešaný igelitkami a ruksakom. Odnieslo si to koleno a ľavá achilovka. Napokon koleno sa uzdravilo veľmi rýchlo. Horšie to bolo s achilovkou. Bolela ešte niekoľko dní. Ubytovanie bolo pekné, ale zvláštne. Žiadne okná na izbe a vetranie iba cez WC. Tešil som sa na horúcu sprchu a kúpeľ, ale nešla teplá voda, tak som sa musel uspokojiť s vlažnou. Zoznámil som sa s účastníkom jazdy - Paľom. Dobre sme si pokecali, dali po pive a šup spať.

Nemohol som spať celú noc. Neviem, či tam bol nejaký zlý duch, alebo tou strašnou búrkou, či teplom. Bol som rád, že už sú tri hodiny a môžem ísť na bike. Zjedol som rožky a paštétu, čo sme dostali na prezentácii. Ostatné tyčinky a energo nápoje som nabalil do dresu. Obliekol som ti termo tričko, dres a nepremokavú bundu.  Dobre som spravil. Vyzeralo, že je teplo, ale nebolo. Zabudol som lampáše, nuž som sa držal s Emilom. Vyrazili sme o 4tej, teda štvrťhodinku neskôr. V tej tme to bolo trochu nebezpečné, lebo sa tam tmolili neosvetlení cyklisti ako ja. Občas sa znenazdajky brzdilo a do toho ešte fŕkajúca voda. Pred Hlohovcom sa už rozvidnelo.

Myslel som, že Jašter je dosť ťažký kopec, aspoň, tak sa mi javil, keď som šiel moje prvé preteky. Teraz som ho vybehol ako nič s veľkou rezervou a medzi prvými.  Niežeby som sa chcel pretekať, ale potreboval som zhodiť rukávy z vetrovky a návleky. Vychutnával som si merašické hupky a vdychoval typickú vôňu tohoto kraja. Pamätám si ju ešte s detských rokov. Pôda tam zvláštne vonia ako nikde inde. Za Veľkými Ripňanmi nás čakala čierňava a onedlho sa rozpršalo, po chvíli doslova lialo. Osvedčili sa mi na rukách iba tenké návleky, ktoré držali teplo. Lebo vetrovka by isto premokla a voda chladila. Na tele som mal jej zvyšok. Tam to fungovalo dobre. Hlavne termotričko pracovalo ako neoprén. Teplo držala tiež vetrovka. V Topoľčanoch ma čakala pasca. Železničné priecestie, ktoré bolo veľmi šikmo na cestu. Zle som si nadišiel, lebo som nechcel niekoho ohroziť a tak som sa dostal šikmo s predným kolesom na mokrú koľaj. Zletel som ako zostrelený. Hneď za Paľom. Ostatní si dali pozor. Našťastie sa mi nič vážne nestalo. Oškretý lakeť a udretý bok nerátam. Aspoň som si mohol dať potom stíhaciu jazdu a trochu si zajazdiť. Stál som ešte dvakrát v tomto úseku. Najprv cik pauza a potom uvoľnená taška s dušou. Vždy som balík v pohode dohnal.

V týchto fázach skutočne lialo. Pot ma štípal v očiach. Jeden úprimný dedinský týpek kričal na nás spod okvapu, či nám šibe, to už pravdaže cenzúrovaná verzia.  Mal pravdu. My sme nezastavovali. Niekedy to už bolo fakt ťažké. Predstava, že by to mohlo trvať celú cestu bola desivá. Pred Oslanmi to skončilo. Išli sme pomaly, sprievodné vozidlo nás brzdilo. Pustili nás až kdesi blízko vrcholu. Dorazil som tam asi na piatom mieste. Potom sme zjazdovali dolu Veľkým Poľom za sprievodným vozidlom. Na Hutách pauza prišla vhod. Prezul som si iba ponožky. Táto zmena mi výrazne pomohla. Už som bol čiastočne obschnutý. Ale aj hladný a zásoby zjedené. Ešte som našiel v ruksaku nejakú tyčinku a to bolo všetko. Vítal nás aj miestny rozhlas. Na pomník sme nešli.

Po hodine sme vyrazili na trať. Bolo pekne slnečno. Od Žarnovice sa trasa zhodovala s Jasnou. Nešli sme však na diaľnicu pri odbočke na Martin. Organizátor nám pripravil neplánovaný bonus, pri Hronskej Dúbrave sme odbočili do lesa na Železnú Breznicu a Tŕnie. Boli tam fakt štiplavé kopčeky so 14% stúpaním. Použil som po prvý krát aj 34/25. Ale inak som zistil, že tento prevod je mi na Slovensku zbytočný. Do Álp by som vzal túto kazetu, tu mi stačí bohate 11-23. Za krásneho slnečného počasia sme v pohode dojazdili na Zvolen Stráže. Čakal nás tu bohatý obed, ktorý sa nedá s Donovalmi zrovnať. Myslel som aj na môj bike a namazal som mu umytú reťaz.

Opať po hodinke sme vyrazili na našu púť, už sa začalo aj zmrákať, ale ustáli sme to. Za Bystricou bola pre mňa najnudnejšia pasáž, ktorú občas oživil nejaký ten malý kopček. Jazdili sme na môj vkus dosť pomaly. Ďalšia prestávka bola v Nemeckej. Ani tentokrát sme žiadne vence nekládli. Za to som doplnil tekutiny a zjedol z baru tyčinky po záruke. Pre cyklistov dobré. Čakal nás najväčší kopec - Čertovica.

Organizátor sa bál, že to nezvládneme, tak nás brzdil. Celý pelotón bol nalepený vpredu na aute ako včely na mede. Pustili nás až za Mýtom. Bolo už riadne teplo, napriek tomu chlapci nasadili poriadne tempo, blížiace sa tridsiatke. Ja som si šiel svoje, vedel som, že kopec má svoju dĺžku a nemôžem prepáliť pod kopcom tempo. Aj tak som sa neflákal a postupne som sa zbavoval konkurencie. Zopár som aj dobehol. Chvíľu sa viezol za mnou celý had. Odpadli po prvej veľkej zákrute. Tam je stúpanie najväčšie. Išiel som pravidelne, udržiaval nahodené tempo. Krútil som ako to len rýchlo išlo. Po druhej zákrute som myslel, že je to len kúsok, no nemalo to konca kraja. Išiel som hranu a snažil sa dobehnúť jazdca predo mnou. Napokon som zajazdil siedmy v poradí a v závere som si len tak pre radosť zašpurtoval. Za mnou nikto nebol široko ďaleko. Hodinová pauza mi padla vhod.

Čertovicu sme zjazdovali jednotlivo. Predbiehali pomalé kamióny a iné autá. Zjazd bol pomerne dlhý ako za komunistov. Zakončili sme ho v Kráľovej, aby sme sa zoradili. Organizátor nás podcenil a tak aj do malých brdkov sme sa vliekli iba pätnástkou. Robo strašil hupkami v Hybe a Važci. Už som bol rozjazdený, tak mi pripadali dosť pohodové. Asi to bolo dané aj miernym tempom. Takto sme sa dovliekli až do Tatranskej Štrby. Cestou sme už mali možnosť vychutnávať Tatranské končiare.

Stúpanie na Štrbské Pleso sme začali svižne. Vpredu sa vytvorila silná skupinka, na ktorú som nemal. Išiel som si svoje, kopec to nebol taký príkry ako na Čertovicu. Pred poslednou zákrutou som dvoch predbehol - netakticky. Ťahal som ich hore, aby ma prešpurtovali na hlavnej ceste. Už som nemal sily zakontrovať a neviem ani na ktorom mieste som skončil. Dôležité bolo sa naobliekať. Fúkal tu vietor a bolo už dosť zima. Zjazd do Lomnice bol príjemný a aj dosť rýchly. Velký kus som ťahal skupinku jazdcov. Do kempingu Tatranec sme prišli okolo 20tej hodiny. Najazdených 311km a nastúpaných 3300m. Pivo a guláš mali cenu zlata.

Akciu hodnotím viac než dobre. Organizačne porovnateľná s Jasnou, ak nerátam ubytovanie. To si však môže každý zabezpečiť sám aké chce. Skôr by som vylepšil záver, ktorý by som dal na Štrbské Pleso, aby mali jazdci nejaký pomyslený cieľ. Príchod do kempu pôsobil čisto praktickým dojmom. Žiadna sláva a pocit hrdosti o prekonanej vzdialenosti. Trasa sa mi omnoho viac páčila.