Fotocyklistika na Korzike 2014 3. časť

Tretí a záverečný blok dovolenky nás zaviedol na východné pobrežie ale najmä do vnútrozemských kopcov, ktoré sú popretkávané priesmykmi. A niektoré si vyskúšame. Už si ani nevieme predstaviť, čo ešte iné môže Korzika ponúknuť a pritom som mal pred dovolenkou info, že táto časť bude parádna. Tak sa tešíme.

Siedmy deň jazdenia – Col de Bavella

Je 2.10., ráno, slniečko svieti a mne sa nechce vstať. Uvedomujem si, že prichádzajú skutočne horské etapy. A dnes približne 120km. Podľa domáceho študovania by to mal byť najkrajší priesmyk s dolomitským výzorom. Naplánovali sme si to tak, že najprv pôjdeme popri mori a potom sa budeme vracať cez hory a na záver bude dlhý zjazd. Ale predpoveď počasia na najbližšie dva dni hlási výstrahu na silný severný vietor na pobreží a tak meníme plány a otáčame trasu. Ale nejako sa mi nechce hneď do kopcov.
Našťastie ranný rituál zaženie lenivosť a tak sa vychystáme na zvyčajnú 10. hodinu. Trochu sa motáme mestom, lebo sa musíme riadiť jednosmerkami, ale nakoniec aj s pomocou mapy v GPS sa úspešne dostaneme za mesto. Odtiaľto začína dlhé stúpanie na Bocca d'Illarata, ktoré končí tesne pod 1000m nad morom. Za mestom bol asi 5km nástup v lese s asi 2 – 3 percentami, ale potom sa cesta zdvihla na viacmenej pravidelných 5 – 8 %. Nasadili sme svižnejšie tempo, ale aj tak sa do nás slnko zapieralo a bolo mi poriadne teplo. Sľubovaný vietor sa tuná nekonal. Snažil som sa držať mierne vyššie tempo aby som bol čo najskôr hore. Po prekonaní 600m výšky som si ale chcel oddýchnuť, poriadne sa napiť a dačo pojesť. Príležitosť bola pri peknom výhľade na pobrežie. Cítil som sa uvarený, asi som sa príliš teplo obliekol. A asi aj včerajšia horúčava a smäd v Bonifaciu sa na tom mohli podpísať.

Prestávka mi nespravila dobre a úplne som stratil tempo. Navyše sme vchádzali do mestečka l'Ospedale, kde bol najprudší úsek tohto stúpania a vlastne celý prejazd bola samá serpentína často s 10%. Krátko za mestom bol ešte krajší výhľad a tam som sa musel zastaviť fotiť predsa! To ma už dobehol aj Jaro, ktorý sa zasa spokojne usmieval. Mne do úsmevu moc nebolo, ale dobrou správou bolo, že tuná skončilo strmé stúpanie a vošli sme do riedkeho borovicového lesa. Rýchle sme pochopili, že tuná je obľúbená rekreačná zóna pre hory chtivých a oblé vrcholy, les či dosť veľké jazero sú tu lákadlom. Trochu sa nám aj pokazilo počasie a z bielych obláčikov sa stali sivé mraky kúsok nad hlavami. Teplota klesla na 17 a prestalo mi byť horúco. Šli sme prakticky po rovine a kľukatili sme sa medzi oblými skalami a riedkym lesom. Bol to veľmi krásny úsek, úplne iný, ako sme doteraz jazdili. Posledné dva kilometre k priesmyku mali asi 3% a tak v pohode sme si spravili fotku pri vrcholovej tabule.

Nahodili sme si pláštenky a vydali sa do kratšieho zjazdu pod 800m kótu, do mestečka Zonza. Tu už bolo úplne zamračené a cítil som hlad a smäd, tak sme sa tu zastavili. Maličké námestie bolo križovatkou 4 ciest, ako vždy, na vrchu kopca. Prestávka, croissant aj Pietra padli vhod, a tak som pookrial a opustili sme toto príjemné mestečko smerom do stúpania na Col de Bavella.

Najprv sme ešte troška klesli, ale potom nasledovalo tiahle, klasicky 5 – 8 % stúpanie spočiatku v lese a neskôr sa nám otvoril pohľad na hlboké údolie po ľavej ruke. Pred nami sme iba tušili priesmyk, lebo bol v oblakoch. A sľubované štíty neboli vidieť vôbec. To, že sme sa blížili k vrcholu indikoval iba výškomer, prudšie stúpanie a čoraz väčšie množstvo kráv. Za jasného počasia to tu musí byť určite krásne, ale teraz som toho veľa nevidel, bola mi zima a nevládal som. Aj Jaro sa okolo mňa prehnal a naznačoval, či dáme špurta na hrebeni. Choď si.. Však priesmyk je už za zákrutou. Za ňou v slabšej hmle sme zbadali priesmyk, a naše druhé križovanie s GR20. Aj zvýšené množstvo turistov to potvrdzovalo. Ale bolo tu len 14 stupňov, pofukoval ľadový vietor a nechcel som sa tu dlho zdržovať. Tak sme si pozreli len bezprostredné okolie, pofotili pietne a asi aj pútnické miesto a pokiaľ sme nevychladli, vybrali sa dole kopcom.

Zjazd z 1218m bol typicky alpský, dosť strmý, s uzavretými zákrutami v lese. Na niektorých miestach ukazovalo cez 12% a tak som bol aj rád že sme to šli v tomto poradí. V asi 800 m výške som prvý krát zastavil, lebo už bolo čo fotiť. Za výsekmi lesa sa skutočne týčili špicaté hory čiastočne prikryté mrakmi. Po dlhšom zjazde nasledovalo ešte asi 100m výškových nahor na Bocca di Larone (608) a odtiaľ spočiatku rýchlejší a potom mierky zjazd popri kamennom koryte rieky. Tam mi však došli sily a už som sa len vozil v háku a čakal na prestávku. Tá prišla v prímorskom mestečku Solenzara. Síce bez jedla, lebo ako všade pri mori medzi 15. až 19. nič s jedlom nefunguje, ale aspoň dobré pivo ma postavilo na nohy.

Tu dolu bolo príjemne teplúčko a napriek predpovedi fúkal normálny severný vietor, čo nám teraz pomôže. Zostávalo prímorských cca 40km a tak zaháknutý za Milanom celou cestou sme dorazili do hotela. Večer sme šli klasicky sa do centra najesť a doplniť tekutiny a naplánovať ďalší deň.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/603829393{/iframe}

ôsmy deň jazdenia – Col de Sorba

Ráno som vstával so zmiešanými pocitmi. Trošku nostalgie, že sa to už kráti a končíme s prímorskými úsekmi, troška, tak pravda – dosť som bol včera zničený a ešte k tomu presun autom do poslednej destinácie Corte. No nič treba to prebrať. Tak či tak sa musíme presunúť autom o 30 km. Tak som navrhol, že ja si to skrátim a pôjdem nejakých 30km bicyklom a potom prídem pre chalanov. Moc sa im to nepáčilo ale pristali na to. Tak sme sa pobalili, naložili do auta a o 10 sme odišli. Cestou sme ešte debatovali, ako to spravíme a vtedy mi napadla myšlienka, že existuje ešte jedna skratka v kopcoch a či si nedáme všetci o trocha kratšiu variantu. A ak mi to nepôjde sa vrátim sám. Keď sme prechádzali potom pôvodným miestom štartu, aj tak tam nebolo kde pohodlne zaparkovať, tak sme šli o pár kilometrov vyššie a práve pri skratke sme našli miesto na zaparkovanie. Takže bolo rozhodnuté. Paradoxne aj pri šoférovaní som sa cítil už dobre, tak ideme. Namiesto 70km nás čaká cca 60.

Od auta sme šli rovno na skratku, čo bola uzučká cesta v lese a s výhľadmi na dolinu. Po pár kilometroch sme boli v susednej doline, kde náš čakalo dlhé stúpanie nad 900m nad morom. Cesta pripomínala spodnú časť stúpania na pezinskú babu a so svojimi 3 – 4% mi pomohla rozhýbať nohy tak že som necítil únavu. Autá tu takmer vôbec nechodili. Už som si myslel že to bude takto až na vrchol, keď v poslednej tretine zrazu boli značky že sa cesta rekonštruuje. Aj sme si chvíľu počkali, kým nás stavebné mechanizmy pustia a naozaj pár kilometrov sme šli po rozbitej ceste. Ako tuším v tejto časti Korziky býva zvykom, najväčšie stúpanie bolo prejazdom mestečka Vezzani. Oproti včerajšku sa mi šlo výborne, ľahkosť v nohách, príjemná teplota, slniečko. Len pri tomto rozmýšľaní som zišiel z naplánovanej cesty. Našťastie GPS mi zapípala a ja som sa vrátil. Len som si neuvedomil, že aj chalani môžu mať podobný problém, čo sa aj stalo, ale všetci sme to zvládli v pohode. Záverečné pasáže do priesmyku sa šli v riedkom borovicovom lese s pekným výhľadom do vnútrozemia a tak čochvíľa bolo Col de Erbajo (920) moje. Troška som počkal na poblúdilých kamošov a aspoň som sa rozhliadol po okolí. Tento Col bol najzábavnejší. Nič len tabuľka v lese pri skale a potom ďalej cesta v lese. Aj takto môže vyzerať priesmyk.

Zato následný zjazd do Vivaria bol krásne scénický. Po pár kilometroch sme vyšli z lesa a otvorili na nám výhľady na mohutné vnútrozemské hory rovno oproti nám. Skrátka jeden krásny otvorený zjazd. V okolí mestečka gaštanová alej a v mestečku sme sa zastavili na Pietru. Presný opak včerajška. Ale zasa Jarovi sa šlo ťažšie. Milan v pohode.

Jarovi sa nechcelo veriť, že dáme ešte ďalších 700 výškových, ale bol to fakt. Col de Sorba sa láme v 1311m teda jeden z najvyšších. A čakajú nás aj 10% úseky. Ale stúpanie to bolo veľmi krásne od svojho začiatku a po tretine stúpania sme na protisvahu zbadali jeho vrchol a tesne pod ním niekoľko serpentín v štýle Stelvia. Tak to už áno. Šlo sa mi hádam najlepšie z celej dovolenky. Keď sme prišli k spomenutým zákrutám tak sme si tam robili krásne fotky. Dnes bolo slnečnejšie, ale na hrebeni chladnejšie. Hore mi ukazovalo len 13 stupňov.

Nasledoval už len zjazd k autu. Najprv v lese a s príjemnými zákrutami, spočiatku chladný ale čoskoro sa oteplilo. Prirútili sme sa do mestečka Ghisoni, kde bola križovatka ciest ale my sme mali plán už len prísť k autu. Za mestom nás však čakalo prekvapenie v podobe krásnych výhľadov a ciest vysekaných v skalách a po pravej ruke v priepasti tiekla divoká rieka. A ako už tu býva zvykom, putujúce stádo kráv. Skrátka ďalšia nádherné divočina. Ani sme si neuvedomili a už som brzdil pred autom. Tak také obavy a nakoniec taká parádna jazda.

Naložili sme bicykle a šli cez Col de Sorbu do Corte. Prišli sme spolu so západom slnka a kým sme sa ubytovali, bola už tma. Tak večerné prechádzka mestom bola iba symbolicky do centra. Corte je asi najväčšie mesto vnútrozemia a ako som čítal, s najväčšou podporou korzickej nezávislosti. Večer som už videl ľudí s vestami a svetríkmi. Ale stále bolo veľmi príjemne. Zaliala nás príjemná a smutné nostalgia za končiacim sa pobytom a tak sme ju museli spláchnuť super veľkou Pietrou. Už sme ani neplánovali, už len spomínali. Zajtra tuná končíme s korzickou cyklistikou a potom už len domov.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/604656508{/iframe}

Deviaty deň jazdenia – Restonica

Posledné ráno na Korzike začínalo ako vždy. Budíček o 8. Raňajky a pobalenie. Dohodli sme sa, že nepôjdeme na bicykloch z centra mesta, kde sme bývali, ale autom prejdeme za mesto, tam nájdeme miesto na zaparkovanie a potom bude viac kľudu všetko finálne pobaliť a upevniť pred cestou domov.

Gorges de la Restonica je národný park, ktorý je sústredený do jednej úzkej a hlbokej doliny v ktorej pretekala rieka Restonica. Všade navôkol boli dvojtisícové a viac štíty úžasných tvarov, na ktorých hrebeňom viedla GR20. Toto vytváralo úžasné divadlo iné, ako sme videli doteraz. Nad riekou plnou balvanov bola vybudovaná uzulinká asfaltka často vysekaná do skaly s častými strmými úsekmi. A keďže tu prakticky neboli zákruty, strmé úseky sa nám poriadne vrezávali do nôh. V údolí bolo chladno ale krásne vyslnená krajina nás hriala. Opäť sme často zastavovali, aby sme vyfotili krásne scenérie a tak tých asi 13 km stúpania bolo často prerušovaných.

V tretej štvrtine však prišil najťažší úsek dovolenky. Asi 2km súvislého stúpania medzi 12 – 14 %, kde som bojoval o každé šliapnutie. Jaro si tu dokonca privodil svalové zranenie, ale statočne to celé dojazdil. Posledné tri kilometre boli už nad lesom a v skalnom prostredí sme sa cítili ako v srdci Dolomitov. Jedine nepríjemne kúsajúce muchy nás poháňali, aby sme len nestáli a nefotili.

V 1370 metroch bol koniec asfaltky pri horskej chate. A koniec nášho cyklistického dobrodružstva. Ďalej nasledovalo turistické kráľovstvo a veru, ten, kto sa tam vydá bude rovnako nadšený ako my. Dali sme poslednú vysokohorskú Pietru a opatrne zozjazdovali dolu. Náš plán sme naplnili a bol najvyšší čas sa presunúť do Bastie. Tak sme si podali ruky, nasadili bicykle na strechu, poriadne upevnili, prezliekli sa a vyrazili smerom na Bastiu.

K pobrežiu sme sa dostali vcelku rýchlo a tak sme odbočili k moru, že sa okúpeme. Pri ceste bolo teplúčko, ale pri mori fúkal silný a dosť chladný vietor, tak sme si túto radovánku odopreli a odišli do centa Bastie. Tu naše spoznávanie Korziky začalo a tu končí. Bolo mi smutno a tak som nechcel sedieť len pri pivku, ale radšej sme ešte pobehali mesto a nakúpili spomienkové darčeky. Pri západe slnka sme sa presunuli do prístavu. Nakoniec zvláštnou kombináciou nastupovania sme do trajektu vošli ako úplne poslední už za tmy o pol deviatej večer. Rýchlo sme vybehli na palubu sa ešte rozlúčiť s Bastiou a Korzikou. Cvak posledné korzické foto... Nakoniec sme dali rozlúčkový drink a šli do kajuty spať.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/606983888{/iframe}

Odchod a dačo na záver

Ráno nás zobudili pred šiestou. To sme už pristávali v Savone, neďaleko Janova. Bola ešte hlboká tma a 1100km domov. Jaro sa začal sťažovať na stehenný sval a mne sa zdalo, že sa mi to len snívalo. Zrazu preč od slnka, vôní, mora, gaštanového piva, výborného jedla. Našťastie som pre tento prípad naordinoval liek a to odbočku na Lago di Garda a lanovku na Monte Baldo. Na Gardu sme prišli v nedeľu tesne poobede a zaskočila nás davom cestných cyklistov, ktorí kľučkovali v ešte väčšom dave áut. Skrátka zažili sme tam asi hodinovú zápchu, kým sme sa dostali k lanovke. Jazero a okolie bolo krásne, ale bolo v opare a my sme boli namlsaní inými výhľadmi. Bohužiaľ, Jaro odmietol ísť na lanovku kvôli nohe a tak som šiel len s Milanom. Hore sa šlo na 2 krát a horná lanovka sa otáčala okolo svojej osi. Hladina mračien bola asi v 1600m a lanovka končila v 1700, tak sme hore dali jedno malé pivo. Moc nám nechutil, Pietra to nebola. Keďže nebolo čo vidieť, presunuli sme sa na medzistanicu, kde bolo aspoň čo fotiť. Ale nezdržovali sme sa zbytočne dlho, aby sme nenechali Jara čakať. Zvyšok cesty popri jazere bol tiež krásny a možno sa sem zastavíme pojazdiť... ale nie do takých zápch. O chvíľu sme boli na diaľnici na sever. Prešli sme okolo našich obľúbených Dolomitov a chytili ďalšiu zápchu pred Brennerom. Potom sa nám v plnom lesku ukázal Innsbruck s ľadovcami, na nemeckej strane zapadlo slnko a tešili sme sa že nejdeme v opačnej strane – to by sme boli v niekoľko hodinovej zápche na Mníchov. Domov sme prišli po desiatej unavení, s darčekmi a plní zážitkov.

A na záver...
Ak chcete ísť na Korziku jazdiť, neváhajte. Príroda vás uchváti, Rozmanitosť podmaní a atmosféra pohltí. A to nielen pre krásu. Okrem najväčších miest Bastie a Ajaccia, mimo sezóny žiadne stresy, žiadne upchané cesty a stále výborné služby. Typická patina je tam zámerne udržiavané, nestretnete sa tam s ultramodernými stavbami a čo som si uvedomil na Slovensku, žiaden vizuálny smog, reklamy, bilboardy, len príroda, mestá more. Nebudem vypichovať nejaké top miesta, keďže denne sme sa stretávali s niečím novým, zaujímavým a charakteristickým. Pre takýto kočovný turizmus sú však vhodné menšie centrá, kde sa dá rýchlo zistiť, kde čo je, kde sa dá peši za krátky čas prejsť uličkami a kde sa dá vnoriť do víru života. Preto s úsmevom spomínam na Saint Floren, Calvi, Bonifacio, Porte Vecchio, Corte, ale aj na veľkú Bastiu prípadne romantické Porto. Snáď len Ajaccio som nemal čas spoznať. Neplánujte dlhé štreky, lebo určite sa budete chcieť pristaviť, pofotiť, to sa nedá nezastaviť. A potom po jazde je stále čo vidieť a to sme rezignovali na pamiatky či pešie výletíky. Plavby na mori odporúčam. Je to úplne iný uhol pohľadu a doplní to skladačku zážitkov do ideálu.
Takže ja by som tam šiel opäť!

Veľká fotogaléria z dovolenky je na tomto odkaze