BA-Jasná 2015 (a späť).
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Neviem kde berie Efa toľko energie každoročne zorganizovať takúto akciu pre 250 cykloturistov, ktorí sa ráno za brieždenia vydajú na 300 km jazdu cez pol republiky aby si polomŕtvi v cieli mohli povedať, že to zvládli. Prípadne že to opäť zvládli.
Tento rok sme dostali pekné dresy mojej obľúbenej farby. Škoda len, že zase s krátkym zipsom. Ale ako sa vraví, “darovanému bicyklu na ozubené kolieska nepozeraj”. V bulletine som sa dočítal, že tohtoročná trasa bude mierne modifikovaná. S čím Efa nadšený nebol. V duchu som však kričal, že “konečne zmena”. Práveže takýchto modifikácii treba každý rok pridávať viac a viac.
Možno keď konečne definitívne prerobia kultovú panelku ešte od Hitlera, tak sa pelotón znovu vráti na pôvodnú trasu okolo Senca na Sládkovičovo. Aj keď si myslím, že cesta cez Pusté Úľany je stále zaujímavejšia. Pre cyklistu nie je nič nudnejšie, ako jazdiť po rovných cestách ktoré siahajú až kdesi za horizont.
Na štarte ráno o 4 bola celkom znesiteľná teplota. Hoci predpoveď počasia nebola veľmi prívetivá, dalo sa. A bolo dosť chladno. Podstatné bolo, že nepršalo. V pelotóne bol aj môj spoluhráč z hokeja Igor, ktorý tiež nedávno “prepadol” cyklistike. Tak som ho priebežne počas celého maratónu usmerňoval a informoval o ďalšom priebehu.
A ten bol v podstate bez komplikácií. Všetko šlapalo ako malo. Hoci veľa nechýbalo a bol by som v BB účastníkom karambolu. Pelotón vtedy znovu spomalil (harmonika), čo jeden cyklista jaksi nepostrehol, mierne do mňa zozadu drcol čo som našťastie ustál ale dvaja borci kúsok vpredu napravo vedľa to schytali naplno. A to bol našťastie v podstate chvost pelotónu. Keby sa to stalo kdesi v strede, tak neviem koľkí by popadali. Presne kvôli tomuto jazdievam na konci pelotónu. Lebo to mám istotu, že to do mňa zozadu nikto nenapáli. A tu ho máš. Chvíľu idem v balíku a veľa nechýbalo.
Zvyšok už bol v pohode. Dokonca som sa ani veľmi nezničil v stúpaní na Donovaly. Kúsok pred vrcholom som sa pozrel dozadu a kukám, že mi Emil dýcha na chrbát. Ani som netušil, kde som ho predbehol. Myslel som si, že už je dávno na obede. A on je za mnou. Chce hodiť bicykel tesne pred cieľovou páskou aby vyhral aspoň nado mnou. :-)
Dal som si pivečko a išiel na obed. Prekvapili ma palacinky na Donovaloch. Čakal som špagety. Alebo aspoň výber špagety-palacinky. Ale dalo sa.
Zjazd z Donovalov bol skoro celý v daždi. Pršalo ostošesť. Našťastie to bol len lokálny dážď, takže v Liptovskej osade sme normálne čakali, opaľujúc sa na slniečku. A až do cieľa už bolo počasie OK.
Záverečné kilometre ma už boleli viac ako na Donovaly. Bolo aj chladnejšie a aj cesta už nie je na niektorých miestach bohvieaká. Ale dal som to a nemusel som tlačiť bicykel, ako zopár premotivovaných ktorých som obiehal. Cítim však, že už je to z roka na rok ťažšie. :-)
Tréningový proces nemám je ideálny. Vysedávanie za počítačom, vysedávanie za volantom, vysedávanie vo vani, na záchode, za jedálenským stolom a hlavne vysedávanie na bicykli. Jednoducho sedavý spôsob života. To sa niekde musí prejaviť. :-)
V hoteli Družba sme sa s Igorom a jeho bratrancom dali dokopy, zjedli večeru a niečo popili. Sused na stole reklamoval rezeň bez rezňa. Len opražený obal. Môže byť rád. Švagrovi dali nedávno na dovolenke v Chorvátsku vyprážané file rovno v igelite.
Po večeri do postele, lebo na druhý deň som sa chystal po vlastnej osi domov. Mišo mi zvestoval, že nazad pozbieral početnú partiu, takže nás pôjde domov asi viac ako minulý rok. No veď uvidíme. Aj minulý rok sa hlásilo veľa a išli sme len 4.
Ráno ma príšerne bolela hlava. Síce aj telo ale to je po takej jednorazovej nakladačke úplne normálne. Paradoxne, po výdatných švédskych stoloch na raňajky ma hlava prestala bolieť. Asi som bol úplne vyhladovaný. :-)
Dal som Emilovi svoje pakšamenty a vyrazil s Mišovou partiou do BA. Okrem minuloročnej zostavy k nám pribudli traja ďalší odvážlivci.
Mišo už v Liptovskom Mikuláši nasadil také tempo, že som okamžite odpadol. Odmietam takéto pretekárske tempo. 30 km/h do kopca a po rovine 40 km/h a viac. Blázni. Ale nejako si dali povedať.
Za Kraľovanmi sme vyskúšali na drzovku diaľnicu D1 pred dokončením, ktorá by mala odbremeniť od tranzitu Martin, Sučany a Turany.
Kto by to bol povedal, že na novučičkom asfalte schytáme defekt. A aby to nestačilo, v Sučanoch som dostal defekt aj ja. Ale je pravda, že aj ten plášť by si už zaslúžil vymeniť. Zastavili sme sa u Ďuriho a niečo pojedli a popili. Zhodou okolností začalo pršať. Takže nám to aj celkom prišlo vhod. Ja som mohol v klídečku vymeniť dušu. Nedarilo sa mi však nasadiť dobre nazad plášť. Ani na viacnásobny pokus. Nie a nie. Takže som mal malú vydutinu, ktorá mi pri jazde slušne masírovala zadok. Ale dalo sa jazdiť.
Dohodol som sa s Mišom, že si spravíme v Nedožeroch obed. Na tom istom mieste, kde minulý rok. V stúpaní na sedlo Vyšehrad mi zase všetci ušli. Tipoval som, že ma počkajú hore na kopci.
Nie.
Tak dole v Pravne.
Ale neboli ani tam.
Tak som si myslel, že budú čakať v Nedožeroch v penzióne ako sme sa dohodli.
A neboli ani tam.
Tak som sa v duchu s nimi rozlúčil a išiel sa najesť. Poručil som si kapustnicu a dve veľké kofoly. Jednu vypiť a druhú do fľaše.
Napchávam sa a zrazu mi volá Mišo, že kde kua som. No kde asi? Obedujem.
Každý slušný človek na obed predsa obeduje. Nie? :-)
Tak som mu povedal nech si idú a ja už pôjdem sám. Najedol som sa a frčal ďalej.
Za Novákmi ma skoro prešiel jeden nacicaný mrak ale stihol som mu ufrnknúť, lebo išiel dosť iným smerom ako ja. Ale istý vodič v modrej ochcávke si neodpustil ma vytrúbiť. Pritom som išiel úplne normálne rovno pri kúsok napravo od krajnice. Sedláka poznáš podľa klaksónu a ostrekovačov.
Druhý mrak mi pre zmenu prefrčal pred nosom, takže som cez Čereňany prefrčal po mokrej vozovke. Nejako som to pretrpel do Partizánskeho v miernom protivetre. Ale po prejdení Partizánskeho a odbočení na Bošany to už znovu začalo odsýpať. Zastavil som v Nedanovciach, pár kilometrov pred Topoľčanmi dočapovať namiesto vypitej Kofoly nejakú socialistickú malinovú malinovku.
Volá mi znovu Mišo, že ma čakajú v Partizánskom. To som trošku skolaboval od prekvapenia, lebo som to jednak nečakal a druhak som si myslel, že budú minimálne v Topoľčanoch. Tak sme si to ujasnili, kde kto je a povedal som mu, že idem po starej známej ceste ďalej a oni ma už s tým svojím raketovým tempom určite dobehnú na hupkoch za Topoľčanmi.
Ako som sa blížil k Hlohovcu, okolo Merašíc hustá clona dažďa, ktorá sa nikam neposúvala. Ale videl som, že za clonou presvitá slnko. Tak som si povedal, že zapnem turbo a budem sa snažiť to čo najrýchlejšie prefrčať. Ani to dlho netrvalo a po dvoch kilometroch suchá cesta. Ani som nestihol zmoknúť.
Pri stúpaní na Jašter som už každú chvíľu očakával, že ma dobehnú. Nedobehli.Aj by sa mi to zišlo, lebo od Hlohovca už nasledovala do BA viac-menej len rovina. Takže by sa pri striedaní dobre jazdilo.
Počkal som ich v krčme v Trakoviciach, kde sme nasávali pivo aj minulý rok. Čakal som skoro pol hodinu a nič. Tak som sa s nimi definitívne rozlúčil a vydal sa domov sám. Od Trnavy už túto trasu mám úplne zmáknutú, takže to odsýpalo. Dokonca to vyzeralo tak nádejne, že stihnem prísť domov takmer v rovnakom čase, ako minulý rok.
Stihol som. Z Jasnej sme vyrazili o 8 ráno. Doma som bol o 20:05 Neskôr mi volal Mišo, že ich zdržal ďalší defekt. Domov sa dostal o 22:30. Neuveriteľné. Ja som pritom jazdil od Martina bez rezervy. Koleso síce vibrovalo ale vydržalo. Zadok tiež.
Takže víkendová jazda. 300 km do Jasnej a 300 km naspäť dopadla dobre.