Boston 2009

Ako slováčik bežal najstarší maratón sveta - 113. ročník Boston
Na bostonský maratón som si brúsil zuby už zopár rokov. Stále mi niečo chýbalo, buď trénovanosť, kvalifikácia alebo správne načasovanie. Minulý rok som sa konečne rozhodol. Bolo to niekedy koncom leta, keď ešte ani neotvorili prihlasovanie. Potom som ešte čakal ako dopadnem na košickom maratóne, lebo lepšia kvalifikácia na bostonský maratón sa oplatí pre lepšie postavenie na štarte. Oplatilo sa počkať, lebo čas som si opravil z 3:16 na 3:11. Jasné, že na takýto významný maratón som sa chcel hecnúť a konečne zabehnúť pod 3 hodiny.

V rámci prípravy som dal ešte aj Maratón Perly Karpát 23.11. v sychravom počasí za 3:16, no a potom uz klasické preteky cez bratislavské mosty za 40:26 čo bolo 3:40 na km. Január a február boli slabé tréningovo. Január iba udržiavačka 162km a február ešte slabší necelých 100km. V marci som sa konečne rozbehol a dal som 262km v priemernej rýchlosti 4:26 na km. V rámci toho ČSOB polmaratón za 1:20:37 v rýchlosti 3:49 na km. O týždeň na to národný beh za 43:27, čo bolo 3:44 na km Okrem toho som plával asi 10 hodin mesačne. V rámci tréningu som behal svižnejšie dlhšie vzdialenosti a tiež som behal po tri dni za sebou okolo 18km. Dlhý tréning 30km sa mi podaril iba jeden. Tiež iba jeden kopcovitý. A to iba týždeň pred podujatím. Neviem, čo sa stalo, ale začal ma bolieť sval na ľavej nohe, takže tento tréning som dosť pretrpel. Potom sa mi nepodarilo dostať na trať až vo štvrtok po prílete do Bostonu.

V Bostone pri prílete bolo nádherné počasie, úplne jasno, a vyzeralo aj teplo, pokým som nevyliezol von. Ruky krehli. Na Slovensku bolo veľmi teplo skoro 25C. Trvalo hodnú chvíľu až hodinu, kým po mňa prišiel shuttle bus. V buse už ma identifikovali ako bežca, neviem prečo, asi som tom na očiach napísané. Cestovala so mnou aj rodina a ich dcéra tiež išla bežať. Býval som v Holiday Inn Express, nie ďaleko od centra. Izba bola veľká priestranná, len škoda že sa nedalo okno otvárať. Hneď som si išiel zabehať, len tak bez mapy kade ma oči viedli. Bežal som asi hodinu, ale noha bolela riadne. Bolo mi jasné, že v takomto stave nezabehnem ani 10k nieto maratón, ale veril som, že do pondelka bude všetko OK. Poctivo som natieral hrejivou masážnou emulziou s prídavkom Aloe vera. V piatok sa ku mne pripojil aj podporný tím z Kanady - teta so sesternicou. Popozerali sme trochu mesto a šup na registráciu. Myslel som, že stretnem aj Dzurindu ako druhého bežca zo Slovenska, ale ten nakoniec odriekol účasť pre povinnosti. Výdaj čísiel, chipov a ostatných "goodies" prebehol rýchlo, mali to výborne zorganizované, takže sa vôbec nečakalo. Štartovné čísla mali byť radené podľa kvalifikačných časov. Moje bolo 5819. Mohli sme vyraziť do maratónskeho expa. Bolo poplatné amerike. Obrovské. Zapadli sme do stánku adidasu, ktorý bol oficiálny sponzor, mal najväčší stánok a predával oblečenie s logom maratónu. Pochopiteľne bol o to najväčší záujem. Dlhé rady čakali na platenie. Bavil som sa tam s bežcami o trati a tak. Začínalo mi byť jasné, že na rekordy to veľmi nie je, lebo trať je zvlnená. Bežci sa vyjadrovali o očakávaných výkonoch striedmo. Ja som sa svojej myšlienky nevzdával. Veď teoreticky som mal na 2:48 a nejaké kopce predsa nemôžu Slováka zastaviť. Nech skúsia perlu karpát, alebo Trangošku. To sú kopce a nie tuto nejaké zvlnenie ako v Lužnej na hrádzu. Nakúpil som si komplet bežecké oblečenie aj obuv. Ceny boli celkom priaznivé. Viac sme ani nestihli.

V sobotu skoro ráno som už vyrážal na ďaľší ľahký tréning opačným smerom a prišiel som na pláž a krásny športový park. Niečo pre bežeckú dušu. Nohy držali obe, nič nebolelo, slniečko krásne svietilo, no hneď sa krajšie žilo. Nutno podotknúť, že v maratónskom vreci boli akési zázračné náplaste na zranené svaly, tak neviem, či mi táto pomohla. Každopádne bolo to výborné. Po behu sme mohli vyraziť na veľryby. Nie chytať iba pozerať a to priamo na oceán. Počasie sa už podľa predpovede zhoršilo. Zamračilo sa a občas aj popŕchalo. Loď bola 3 poschodová a bol to vlastne katamarán. Myslel som, že je to taká obyčajná výletná morská loď, ale nebola. Hneď z prístavu vyrazila dosť svižne. Hovorím si, že kapitán to trošku s tou rýchlosťou prehnal, však prehreje motor. Čo nasledovalo potom bolo ako z filmu. Kapitán pridal plyn na pracovnú rýchlosť. Na takú velikánsku loď bola priam závratná. Odhadujem okolo 100km za hodinu. Voda z lodných skrutiek striekala za loďou v obrovských prúdoch. Na lodi som sa prestal cítiť dobre, nie kvôli morskej chorobe akoby sa mohlo zdať, ale išla na mňa nejaká infekcia. Snažil som sa držať vo vnútri a piť kávu. Veľryby boli úžasné. Plávali celkom blízko lode a majestátne sa vynárali, aby následne pleskli chvostovou plutvou, ktorá bola vodorovná s hladinou. Poobede sme išli navštíviť bývalého spolužiaka Petra aj s rodinou, ktorý sa stal honorárnym konzulom SR. Vysvetlil nám trochu histórie oblasti New England, okolo Bostonu. Zistil som, že maratón sa beží vo sviatok tzv. patriot's day, čo bola oslava povstania proti anglickej nadvláde. Zneistel som, keď som videl terén, ktorým sa má maraton bežať. Je niečo iné pozerať profil na papieri a niečo iné v realite. Peter sľúbil, že prídu aj s rodinou - manželka a 3 chlapci - povzbudzovať na 16míľu. Večer som sa nadopoval liekmi.

V nedeľu som chcel ísť behať, ale necitil som sa vôbec dobre, tak som si povedal, že si radšej oddýchnem. Už nič nenatrénujem. Po omši sme sa ešte vybrali nazad na expo. Hlavným ťahákom bol pre mňa Mr. Hoyt so synom. Videl som krátke dojímavé video z ironmana. Potom som sa na nete dozvedel, že to robia už 30 rokov a 26ty krát budú bežať bostonský maratón. V expe dávali na videu zrýchlene celú trasu snímanú z auta. Trocha mi to vrátilo sebavedomie, ale opatrnosti nikdy nie je dosť. Poobede som už išiel oddychovať na izbu, dokúpil som vitamíny a lieky, tiež raňajky na maratónsky deň. Večer sme ešte absolvovali pasta párty. Bolo tam dosť ľudí, ale rozhodne čakali viac, takže už ani lístky nekontrolovali. Najesť sa dalo dosýta a ešte rozdávali dezertné maratónske balíčky. Dalo sa nabrať, koľko hrdlo ráčilo. Tak a už všetky srandy skončili, potiaľto to zvládne každý, ale zajtra treba bežať maratón. Na túto chvíľu som sa chystal 7 rokov a priamo skoro 6 mesiacov, z toho 2 mesiace intenzívne. Viac sa hádam už spraviť popri pracovných a rodinných povinnostiach spraviť nedalo. Zaspal som kľudne, bez rešpektu a nervozity ako profík. Vyspal som sa výborne. Vstal som o 5 ako obyčajne, to bolo 11hodín doma. Aspoň na niečo bol dobrý ten časový posun.

Veci som mal už nachystané z večera. Vo vaku aj alternatívne oblečenie. Malo byť 10C a zamračené. Zjedol som rožky so syrom, k tomu mrkvový džús, nech aspoň vidím kade bežím. Zo sebou som bral ionovy nápoj a banán. Tesne pred 6tou som vyrážal, aby som chytil autobus na štart. Raňajkáreň už bola plná bežcov. Keby som bol vedel, tak tiež tam prídem, no nič dal som si ešte aj nejaký teplý nápoj a smelým krokom vyrazil na metro smer Park station. Prišiel som tam pekne na čas o 6:15. Bežcov bolo primerane a pomaly plnili žlté školské autobusy. Počasie bolo nádherné aj keď zima. Sedel som hneď vpredu vpravo vedľa študenta medicíny. Ešte aj po ceste študoval látku do školy. Autobus kúril ako divý, teda jeho vodič. Bol som prekúrený. Počasie a krajina sa menila. Po chvíli cesty nastúpili lesy a hmly ako u nás na jeseň. Úplne iná klíma ako v Bostone. Asi po hodine cesty kolóna autobusov dorazila do Hopkintonu. Autobusy dedinu úplne upchali. Nakoniec nás kdesi vysadili, doslova na zákrute. Po chvili chôdze nás už vítala Atletická dedina. Bola mi zima, všade hmla. V dedine boli akurát šiatre na tráve a plastové záchody. Jeden som využil pokiaľ bol čas. Potom som sa vybral pozrieť štart, lebo by som tam zmrzol sedieť. Do štartu boli skoro 3 hodiny. Predstavoval som si, že to bude kúsok. V skutočnosti to bolo poriadne ďaleko. Možno aj 2km. Prešiel som sa tam a späť. Priestor štartu ešte len chystali. Posedával som blízko autobusov na batožinu a špekuloval o oblečení. Občas vykuklo aj slnko a trochu ma zohrialo. Pulz som mal zvýšený. uplne fit som nebol. Nebolelo ma hrdlo ani nič iné. Problémom bolo vykonať si potrebu. Záchody prehustené a v okolí všetko súkromné pozemky. Na jednom mali všelijaké stroje a vyzeralo to tam nekultúrne, tak som im to aspoň pohnojil. Ešteže na mňa nevytiahli brokovnicu. Rozhodol som sa pre trenky, tenke moirove tričko s dlhým rukávom a bežecké tielko. Nechal som si aj štartovnú mikinu na zahodenie. Dobre som sa rozcvičil, zjedol banán a pozapíjal gatoradom. Mohol som odovzdať vrece do autobusu na prevezenie. Cesta vedúca na štart bola totálne prehustená. Všetci iba kráčali. Ja som bežal, teda chcel som. Bežci boli radení v koraloch. Prvé číslo resp. dvojčíslie predstavovalo číslo koralu. Ja som bol teda v 5. Prišiel som tam asi o 9.40 a bolo dosť prázdno. O 9:50 púšťam do seba penco energetický gel a zapíjam vodou. Nasledovala americká hymna a dvojnásobný dvoj prelet air force. Z vtáčej perspektívy zistili, že je všetko OK a tak nás mohli odštartovať.

Výstrel nepadol, bezpečnosť je na najvyššej úrovni a k tomu ešte hospodárska kríza. Každopadne davy sa pohli. Zrejme vyrazili iba krokom, lebo napriek nízkemu štartovnému číslu mi trvalo 2,5 minúty, kým som sa dostal na štart! Prežehnal som sa nech všetko dobre dopadne a aspoň v zdraví to prežijem. Pretínam štartovný koberec a idem smelo na to. Taktika bola bežať km okolo 4 min, tak aby som dal polmaratón tak okolo 1:25, potom skúsiť udržať tempo do 30km a ďalej naplno, koľko sily dovolia. Apropo v americkej reči to znamenalo 6:25 na míľu a nemal som klesnúť pod 6:52, ak som chcel byť pod 3 hodiny. Tento maratón som venuval nedávno zosnulej mame a starému otcovi. Jeho posledné slová pre mňa boli, aby som vyhral maratón. No a pre mňa to znamenalo zabehnúť pod 3 hodiny. Chcel som toto želanie splniť.

Bežcov ako maku, plná cesta. Bežať rýchlejšie sa nedalo. Aspoň sa zahrejem a neprepálim začiatok. Trať začala miernym briežkom dolu. Na okolí lesy, ešte šťastie aspoň sme sa na chvíľu zbavili odmocňovačov. Tu a tam sa predieram lesom tiel. Hľadám schodnejšiu cestu. Veľmi to nejde. Prvý km veľmi pomalý 4:27. Na rozcvičku by to mohlo stačiť, treba už začať aj behať. Predieram sa dopredu a aj slušne poviem "excuse me", keď sa nedá predbehnúť. Jeden chlapík ma veru aj lakťom odsotí, ale prežijem to, veď je to len premiéra a je zrejme premotivovaný a obiehanie mu nerobí dobre. Najradšej by bol široký. Druhý km už je lepší za 4:13. Stále to nie je požadovaná rýchlosť. Pole sa už uvoľňuje čoraz viac a chytám tempo 4:04. 5. km dokonca za 3:51. Prvá 5 za 20:45, čo je v limite pre môj mierečný čas. Tempo sa ťažko rovné udržuje. Trať je vlnitá, v týchto častiach viac z kopca. Beží sa mi veľmi dobre. Pulz udržiavam okolo 162. Občerstovačky sú na každej míli po oboch stranách. Najprv Gatorade a potom voda. Kdesi na 2. míli lejem do seba Gato, je to sladké. Musím si kontrolovať príjem tekutín, aby som nebol príliš naliaty. Približe každý piaty km by mohol stačiť. Trochu ma s tým občerstovaním hnevajú. Načo tak husto. Zdržuje to, lebo bežci tam kolidujú, narozlievajú a porozhadzujú poháre. Asi to je precedens zo Chicaga, keď tam niektorí vyschli. Trať pekne ubieha, divákov úplne všade, domáci núkajú svoje občerstvenie a pomaranče. Sú to dobráci, ale kto by potreboval ďaľšiu vodu v tej zime. 10km je pekne na rovinke. Môj medzičas je slušný 40:30. Som spokojný, bežím ľahko a pravidelne. Márne hľadám 11.km, neprichádza, asi som ho prehliadol. Nie je však ani 12ty, tak prechádzam na míľovanie(to nie je preklep). 8. miľa v plánovanom tempe. 9. míľa za 6:28 a to boli aj briežky na oživenie. A prichádza meraný 15. km za 1:00:39, čiže 5k za 20:09. Fajn, ale to ešte maratón ani nezačal. Vbiehame do Wellesley. Hrozí nebezpečenstvo poškodenia sluchu, ako stojí na plagáte. Všetky dievčatá zo školy vyšli, aby si mohli konečne zakričať. Tie decibely by mohli konkurovať prúdovému lietadlu. To som ešte fakt nepočul takú masu báb unisono kričať. 20.km za 1:21:08 a 5km za 20:29. Sme už v mestečku. Vo vnútri je polmaratón. Medzičas 1:25:33 Predtým dávam polovicu tuby gelu. Pre istotu, aby neprišla kríza.

Bežím stále rovnako a ľahko. Pred 25. km dávam zvyšok gelu a zapíjam vodou. Gatorade už nemôžem piť. Bolo by mi zle. 25.km v čase 1:41:43 a 5k za 20:35. To už bežím z kopca je to 16 míľa a zbeh do skoro najnižšieho bodu trate iba 20mnm. Tu by mal fandiť Peter s rodinou. A naozaj, zbadal som ho celkom blízko a zahliadol aj všetkých chlapcov a manželku. Muselo byť dosť zima. Mali aj deku. Mne bolo dobre. Nasledoval mierny stupáčik, rovinka, stupáčik , potom rozdávali power gel. Jeden som vzal. Až som dobehol na 30 km. Medzičas bol veľmi povzbudzujúci 2:03:07 (5k za 21:24) a ja som začínal tušiť, že sa to môže podariť. Je tu rezerva aj s pomalším behom to dať pod 3 hodiny, ak nepríde vážna kríza. Bežím v pohode ďalej a pripravujem sa na Heartbreak hill. Známy to kopec tohoto maratónu. Je zrovna na 21 míli asi tak v strede. Označený nie je a tak príde zákerne. Normálne nevyzerá hrozivo, ale na tak vysokom km dá zabrať. Spomalí tempo. Začínajú ma niektorí predbiehať. Nenáhlim sa, nech nespálim všetku energiu. Dávam aj posledný gel. Konečne som hore a viem, že už to pôjde len dolu z kopca a ostáva posledných 5míľ. Netuším koľko je to km. Na prepočet nie sú sily. Rozum sa zatemňuje. Dolu z kopca sú nohy tuhé nejde to tak rýchlo ako by sa mohlo zdať. Sme pri Boston College. Nicole na mňa kričí. Je to super. Ešte stále vládzem bežať a nič nebolí aj keď nohy pomaly musím nútiť sa odrážať od zeme. Konečne 35km. Môj medzičas 2:25:33 (5k za 22:26) Spomalenie o 15s na km. Stále sa mi zdá dosť času na prelomenie 3h. Prestávam vnímať okolie, sústreďujem sa na odraz z každej nohy, aby bol dostatočne rýchly. Začínajú ma bežci predbiehať. Hecujem sa, aby som koncovku nepokazil. Míľam nerozumiem, ostávajú už len 4, potom 3. Pozerám na hodinky, ale medzičasy sú mi cudzie. Už len 2 míľe, teším sa, musí to výjsť. Snažím sa makať, rýchlejšie to nejde. Občas sa mi podarí na chvíľu zrýchliť, ale je to ako som čosi vliekol za sebou. Začína mi byť aj radosť, že konečne prekonám 3 hodiny ukradnutá. Akosi mi to nič nehovorí. Viem, že by som sa už nemal šetriť, vyhecovať sa, ale už to nejde. Mozog je otupený. Jediné, čo poslúcha je: s každým odrazom, vôlou sa tlačiť dopredu. 40km medzičas 2:47:58, 5k za 22:25 Neviem ako rýchlo bežím, lebo sa mi míľa zase rozpadla, touto 40km métou. Ostáva 1 miľa aj kúsok. Potom už len posledná míľa. Predstavujem si veľký oblúk nad cieľovou čiarou. Bežcov už je riedko a nikto nepredbieha. Vbiehame do podjazdu. Pri výbehu huláka jeden bežec na druhého "you can make it" a obzerá sa vo veľkom akoby len teraz vybehol na trať. Druhý bol asi polomŕtvy. Vôbec nereagoval. Vybehnúť hore bolo utrpenie. Cesta sa stočila do pravého uhľa. Ostával ešte kúsok do druhej zátačky a boli sme v cieľovej rovinke na Boylston street. Toto už bolo na šprint, len sily neboli. Na hodinky už nepozerám aj tak by som čísla nevedel pochopiť. Bežím si po víťazstvo nad sebou samým a po medailu ocenenia svojho úsilia. Dokázal som to! Pretínam cieľový koberec s oboma rukami nad hlavou v čase 2:58:02. Úžasné! Podarilo sa! Som šťastný!

Na tento okamih som čakal 7 rokov! Veľa krát som si ho predstavoval. Hlavne teraz v posledné mesiace, keď som cítil, že sa mi zdvihla forma a že je reálne túto métu dosiahnuť. Pomaly kráčam ďalej, občas vykukne slniečko. Beriem vodu, vlečiem sa odovzdať chip, dievčina mi ho musí odviazať, nemám síl sa zohnúť. Za odmenu dostávam medailu. Začína mi byť zima, dostávame termo pláštenky, trasiem sa ako osika. Zamračilo sa a fúka studený vietor. Pomaly kráčam ďalej a hľadám autobus s teplým oblečením. Bol úplne na konci ulice. Obliekam sa niekde na chodníku. Už je dobre, teplo. Vybavujem SMS a prežívam radostné chvíľe. Najlepší priatelia a rodina mi odpovedajú. Veľa z nich sa teší a úprimne mi to praje. Pre tento maratón som zabehol približne 12500km a 13 iných maratónov, ale podarilo sa, napriek všetkému a vyšlo mi to zrovna na tomto podujatí. Vďaka Bohu, manželke a všetkým, ktorí ma podporovali.