Ako som vyhral Schwechater

Nebojte sa, nemusíte ísť k očnému lekárovi a ani ja si zatiaľ nemusím dať liečiť hlavu, tento nadpis je absolútne pravdivý. Konečne som zúročil dlhé roky tvrdého, niekedy až neľudského tréningu, ignorovanie všetkých pozemských radostí, drastické diéty a liposukcie, zanedbávanie rodiny, detí a manželiek :-)) Všetka tá drina sa oplatila, vyhral som Schwechater!!! Už ste začali prehľadávať výsledkovú listinu a trochu vám to nesedí?

OK, upresním, vyhral som Schwechater ... Bier, 36 litrov v tombole :-) Ale veď je úplne jasné, že toto sú tie pravé víťazstvá, do cieľa síce prišiel aj nejaký upachtený chlapík ako prvý s priemerkou 40km za hodinu, ja som mal rýchlosť vylosovania v tombole 36 litrov za sekundu. Rozdiel je snáď úplne jednoznačný, fyzika nepustí :-)) No a keby predsa ešte boli pochybnosti čo má väčšiu cenu, mali ste vidieť Rasťov úsmev, takého šťastného som ho videl naposledy za slobodna (ahoj Janka :-). Ale to nebolo všetko, Jaro vyhral 2 megakrabice nudlí, aj keď sme neskôr zistili, že asi iba vďaka podobnosti mien a divnej moderátorovej výslovnosti. Tak im treba, mali hovoriť aj štartovné čísla, tak ako po minulé roky. Ale to ešte stále nie je všetko, Roman chytil prvú cenu, ak spíker neklamal, tak ultraľahký, ultrakarbónový, ultramoderný, ultrasuper ultrarám. To teraz bude práskať iné triatlony, plávať môže kľudne aj psíka a utekať v nedeľných lakovkách, všetko dobehne na bicykli :-) Inak Sloveniek a Slovákov sa zúčastnilo kúsok pod 40 a mali sme slušný záber nielen v tombole, ale aj vo výsledkoch. Vo výsledkoch hlavne tí, čo sa na tréningoch pravidelne flákajú a na výhru v tombole ešte nedozreli :-)

Neviem, budete čítať aj ďalej? Už to zas bude len o tom pedálovaní a nebudem klamať, veľmi oslnivé to nebolo. Na štarte ma potešil aspoň Julo informáciou, že na Amadé mu computer v tých prvých kopcoch ukazoval 10 až 13%. Fajn, tak tie blbé pocity neboli spôsobené iba mojou formou. Julovi to ale veľmi nevadilo, priemerku mal aj tak cez 33km/h, preto som ho aj teraz hneď po štarte „pustil“ a čakal na zvyšok našej partie. Prvý sa prirútil Rasťo a šľapal ako o život. O chvíľku ma zľava obehol Milan a popri tom nadával, že ideme nejak rýchlo. Za ďalšiu chvíľku sa zprava mihol Emil ako nažhavená motorová myš. No a onedlho sa prehnal aj Roman, ten vyzeral, ako keby bol na výlete a mal som pocit, že zvyknutý z triatlonu mal na sebe aj plavky a len pozeral, kde by sa išiel okúpať :-) Zvýšil som otáčky a držal sa s nimi v balíku, išli sme po vetre, takže to nebolo až také namáhavé, ale asi po 10km som zistil, že ak chcem dnes dôjsť aj do cieľa, tak toto nie je to pravé orechové. Nemám rád rýchle začiatky, potrebujem sa zohriať na prevádzkovú teplotu, takých 100-150km a potom idem ako švajčiarske hodinky :-) Musel som ale makať, veď to by bola strašná hanba, keby mi Rasťo utiekol. Aby ste to nepochopili zle, keď som v nedávnej minulosti vybehol niekedy na spoločnú jazdu s Rasťom, tak som si vždy z celého dňa pamätal iba cestu Bratislava – Pezinok, potom cca. 50 až 70km len jeho zadné koleso a nakoniec úplne hmlisto nejaké to záchranné pivo a návrat Pezinok alebo Senec – Bratislava. Keď som si večer ľahol spať, tak som aj so zavretými očami videl čiaru o rozmere 19-622, pretože sa mi ten obraz vypálil na sietnicu :-) Našťastie sa mu ale narodili 2 objektívne príčiny (ďakujem Janka :-), aj v páse trochu zmužnel (ďakujem Pilsner Urquell :-) a zrazu som mal oveľa lepšiu formu ako on, tak som si z neho začal pri každej príležitosti uťahovať, ako bude hltať prach z môjho zadného kolesa a podobné cyklistické fóriky. Viete si predstaviť čo by sa stalo, keby teraz prišiel do cieľa skôr ako ja? Mohol by som vyhrať aj 8-krát Tour de France, toto by som už počúval až do konca života :-))

Hanba – nehanba, na 11-tom kilometri som sa odpojil. Trochu som zvoľnil a našiel si pravidelný rytmus, ale keďže vietor stále fúkal do chrbta alebo zboku, nevzdialili sa mi viac ako cca. 300 – 400m. Postupne som sa vyhrabal z krízy a na 16-tom kilometri som si ich znovu doskočil. Lenže stále tam niekto zrýchľoval, mám dosť veľké podozrenie na Emila s Milanom, veď po pretekoch som im svoje pocity aj írečito vysvetlil :-) A tak som sa zviezol len asi 2km a keď chalan predo mnou nechal dieru, už som sa ani nesnažil dotiahnuť. Po pár kilometroch ma zhltol menší balík a onedlho som zbadal, ako dobiehame žlto-modrý dres. Rasťo. Pred niekoľkými dňami sa tešil, že si znovu skúsi rýchle preteky a uvidí, pokiaľ vydrží. Tak asi len potiaľto, pridal sa k nám a spolu sme sa odviezli až pod prvý kopec. Tento sa mi išiel celkom dobre, v najbližšej zákrute som pozrel cez plece a Rasťa som už nevidel. No výborne, nočná mora je predbežne zažehnaná :-)) Po zjazde sme na hlavnú cestu vybehli asi ôsmi, neviem či som chytil druhý dych, ale potiahol som zopár špíc a priviezol ich až pod druhý kopec. Tam sme sa potrhali, ale stále sa mi išlo celkom fajn, a to aj napriek tomu, že ma tam nečakal Milan, ktorého úlohou bolo vytiahnuť ma až k bufetu. Áno Milan, takto chutí verejná kritika, aspoň vidíš čo sa stane, keď si to rozhádžeš s médiami :-)) Toto stúpanie sme ťahali proti vetru, ku šťastiu už naozaj chýbal iba dážď, preto keď ma po čase dobehol asi 10-členný balík, prvýkrát v živote som využil jazdu v háku do kopca. Dosť to pomohlo, aj keď som s nimi nevydržal až po vrchol, kde už čakala dobre zásobená občerstvovačka. Práve som bol na odchode, keď sa na nej objavil Dušan, ale nečakal som ho, za chvíľu mal prísť aj Rasťo, tak ma možno (ne)dobehnú.

Dole pod kopcom sme na prvých kilometroch zbúchali skupinu, ale nakoniec sme ostali iba štyria. Viem že sa už opakujem, ale naozaj sa mi stále išlo až podozrivo dobre. Možno sa mi až teraz dostalo do krvi to antibiotikum spred týždňa :-) Vôbec som sa neflákal, traja sme točili špicu, štvrtý batôžkár sa iba viezol, mal som celkom dobrý pocit, že takto by sme to slušným tempom mohli dotiahnuť až do cieľa. Tento pocit mi vydržal iba do okamihu, keď sa trasa otočila doprava na strašne dlhú rovinku a vietor začal fúkať zľava. Asi viete čo nasledovalo, rakúska jazda po krajnici s heslom „každý si ťahá svoju špicu“. Neviem ako vznikol pojem terezín, ale bez urážky jedného alebo druhého západného suseda by som ho na rakúskych akciách kľudne prekrstil na niečo priliehavejšie, napr. „šniceldíra“ alebo „rakúsky hák“ :-) Na začiatku tejto rovinky som bol na druhej pozícii, preto keď som sa dostal na špicu, hneď som prešiel k stredu cesty, aby sa mohli všetci traja schovať. Myslíte že pochopili? No iste, oddýchnutému batôžkárovi asi ruplo v bedni a vystrelil dopredu ako Speedy Gonzales. Jeden sa ho zachytil, druhý súputník ostal vedľa mňa. Tento mi bol najsympatickejší, lebo na začiatku sme robili tempo najmä my dvaja, tak som ho potiahol až na koniec rovinky, kde sa trasa stočila doľava a ďalej sme pokračovali proti vetru. Myslel som si, že znovu dobehneme tých dvoch, ktorí sa medzitým s ďalšími zgrupovali do menšieho balíka. Lenže asi mu došli sily, na špici bol stále kratšie úseky a tak keď som raz odstriedal, zrazu som zistil, že je 100 metrov vzadu. Do cieľa chýbalo 30km, čo teraz? Čakať sa ho neoplatí, aj tak by som už ťahal iba ja, tých vpredu sám proti takémuto vetru nedobehnem, tak som zapol tempomat, vypol mozog a pokračoval sólo. Priebežne som sa obzeral, nejaký balík ma predsa musí dobehnúť, nikoho som ale v diaľke nevidel.

Po čase som si všimol, že ďaleko predo mnou sa tá skupinka rozpadla na jednotlivcov alebo dvojičky. No jasne, trasa sa točila a silný vietor fúkal spredu alebo zľava, takže šniceldíra prinášala svoje ovocie. Počúvajte, neidete niekto so mnou do petície? Normálne odnesiem na Rakúske veľvyslanectvo zdrap papiera, že ak sa nenaučia jazdiť, tak im tie ich maratóny zrušíme. A bez pardónu všetky do jedného, budú môcť usporadúvať iba tomboly, aj to len pre zahraničných účastníkov :-) Teraz som tých odpadlíkov postupne dobiehal, ale nikto sa nechytal, maximálne 2-3 striedania a znovu som bol sám. Konečne na nadjazde ponad železnicu som dobehol asi 7-členný balík, myslel som si, že si konečne orazím, ale ani oni veľmi neťahali, tak som ich obehol a išiel ďalej. Do cieľa zostávalo 11km a vôbec som nemal chuť spomaliť, už len to by chýbalo, aby ma po takejto sólo drine tesne pred cieľom dobehlo a prevalcovalo nejaké 50-členné „stádo“ :-) Cestou som naložil dvoch pasažierov, začali sa už objavovať kruhové objazdy, jeden nás otočil doprava a cez plece som zbadal, že ma začína dobiehať tá predtým ulievacka skupinka z nadjazdu. Ale ale, zrazu máte koľko energie :-) Už len posledných 7km, snažil som sa držať rýchlosť, ale dosť ma boleli kríže a cítil som aj náznaky kŕčov, tak som sem-tam išiel zo sedla, trochu sa pretiahol a vydával pri tom rôzne zvieracie zvuky. Zrejme som tým vyplašil jedného z tých dvoch zaháknutých, lebo sa zrazu objavil vedľa mňa a s ustarosteným výrazom v tvári sa ma pýta, či som v poriadku. No jasneeeee, pohodička, práve sa dostávam do tempa :-) Myslím že chcel ísť aj dopredu, ale nepustil som ho, teraz som bol už lakomec a nemienil sa o zásluhy s nikým deliť. Tri a pol km pred cieľom ma dobehli, ale chvíľu som sa ešte dokázal udržať vpredu. Potom prišlo zopár nástupov a to som sa už nechytal, 2km pred páskou som bol zrazu desiaty – posledný.

Na rovinu povedané, poriadne ma to nasr...dilo :-) Sám som si proti vetru odmakal 30km, dvoch tých „hadov“ som sem posledné kilometre dotiahol na vlastnej hrudi a toto má byť moja odmena? Takto vyjadrujete vďačnosť mojej materinskej láske? Tak to teda nie chlapci, aj keby ma mali v cieli rovno zakopať. Rasťo to by bolo, mať hrob vedľa pivovaru, čooo? :-) Ostrú ľavotočivú zákrutu som švihol tesne vedľa áut stojacich v protismere, v šoférových očiach som videl mierne zdesenie, keď som mu lízal spätné zrkadlo, ale hneď som bol siedmy. Jeden kruháč sa išiel rovno, ďalší – posledný – doprava a kúsok za ním som bol už zase vpredu, vo dvojici s ešte jedným týpkom. A začal som si pripravovať útok. Určite ste už videli nejaký vojenský film alebo western, kde útočí horda zlých červenokožcov, dobrí farmári sú s namierenými zbraňami schovaní za vozmi a ich ostrieľaný vodca im hovorí „Čakajte, čakajte, čakajte!“ a v tej správnej chvíli, keď už všetci majú od strachu mokré gate, zareve „Páľ!“. Ja som bol teraz v rovnakej situácii (až na tie gate), vedel som, že do brány k pivovaru musím vojsť prvý, ale nesmel som zaútočiť veľmi skoro, lebo síl som už mal asi najmenej. Keby teraz niektorý červenokožec nastúpil, tak môj plán by sa ocitol v troskách, preto som sa snažil ísť čo najrýchlejšie a pritom si v duchu opakoval „čakaj, čakaj, čakaj!“. Prešli sme cez železničné priecestie a v tej sekunde som zavelil „páľ!“, ruky v oblúkoch, hlava skoro na prednej brzde, ale po chvíli som si vedľa svojho zadného kolesa všimol iné predné koleso. Do šľaka, ale sú tí Indiáni rýchli, to bude asi Winnetou na Hatátitle :-) Ja som už pridať nevládal, žeby som začal priskoro? Na asfalte som zbadal číslo 300 a šípku doprava, skoro som nebrzdil a veľkým oblúkom vpálil do brány, ďalšiu ľavotočivú som tiež vybral tesne pri zvodidlách a z posledných síl som ešte zašprintoval. Lenže chybička se vloudila, v cieli boli 2 koberce, cez prvý som síce prešiel ako prvý, ale cez druhý už nie. Najrýchlejší Indián ma uznanlivo poklepkáva po chrbte, počujem ako spíker hovorí moje meno, žeby sa to predsa podarilo? Doma som vo výsledkoch zistil, že nakoniec o 15 stotín sekundy nie. Nevadí, aj tak som celkom spokojný, väčšinu svojich červenokožcov som poslal do večných lgvíšť a predbehol ma len chlap s priezviskom Hayek. Asi Salmin bracho, kvôli nej to už nejak strávim :-) A aj tak si myslím, že môj výkon bol excelentný. Samozrejme hovorím o výkone v tombole :-))

Na začiatku pretekov mi trochu blbol comp a musel som za jazdy nastavovať vzdialenosť vysielača od magnetu, tak radšej píšem len oficiálne údaje:

Odjazdená trasa: 118 km
Čas: 3:55:46 h.
Priemerka: 30,0 km/h
Maximálka: 67,81 km/h
Poradie: 229 z 323 klasifikovaných, vo vekovej kategórii 75 zo 109

Trochu fotiek, moje heroické tombolové víťazstvo je asi iba v Rasťovej galérii: http://picasaweb.google.com/dusky96/SchwechaterRadmarathon2011