Zwettler 2011

Hodlal som si s týmto maratónom „vybaviť“ účet za minulý rok, keď ma v tempe zabrzdili technické problémy s bicyklom. Tak som sa až do cieľa stihol pekne vyvariť.

Vrásky na mojom zvrásnenom čele mi pridávali predpovede rakúskych meteorológov, ktorí by si s tými našimi mohli ruku podať. Pozerám v piatok predpoveď na nedeľu v Zwettl. 50% dážď. Kontrolujem to ešte aj v sobotu večer. Zase dážď. Už som bol rozhodnutý v nedeľu ráno pokračovať v spánku. Ale nedalo mi, pozrel som najaktuálnejšiu predpoveď, aká sa len dala dať. Tak snáď ráno budú aspoň na 80% vedieť, aké bude počasie, no nie? Prekvapilo ma jasno počas celého dňa a vcelku priaznivá teplota. Tak sme teda išli. Počas celého presunu do Zwettl nás mierne znervózňovala hmla, ktorá sa rozpúšťala až kdesi za Kremsom. Zrazu sa aj slniečko ukázalo, aj teplo začalo byť, jednoducho Mária.

V prvom rade bolo potešiteľné, že do Zwettl išla celkom početná výprava zo Slovenska. Ku mne a Zajovi sa pridali Joko, od Bradla doudieraný Emil a s Filipom jeho kamoš Luboš. Ako skúsení harcovníci sme rozdávali na všetky strany strategické rady. :-)

Štart je z námestia Zwettl trošku nešťastne riešený, lebo pre väčší počet cyklistov úzke ulice jednoducho nestačia. A keď už má človek trošku smelšie ambície, jednoducho sa musí nejako natlačiť dopredu, lebo stratí cenné metre na tých lepších, s ktorými sa dá vyviezť zopár kopčekov a keď sa zadarí, tak aj celý maratón.

S vedomím, čo ma hneď po štarte čaká som sa ešte rozjazdil koľko sa dalo. Dobre som spravil, lebo prvé dva kopce som vládal ťahať. Aj tretí. Aj ďalší. Aj ostatné. Išiel som samozrejme hranu. Zajo takisto so mnou ako minulý rok. Emila sme stratili niekde vzadu. Postupne sme doťahovali odpadlíkov z tých skupín pred nami a zväčšovali sa. Zajovi som vravel, že sme v dobrom balíku. Že ideme celkom rýchlo a pohlcujeme a zväčšujeme sa. Blbé bolo, že s pribúdajúcimi cyklistami v balíku stúpala aj väčšia šanca nejakého karambolu, lebo šnicláci ako je známe, nevedia jazdiť. Teda aspoň niektorí.

Pekne to bolo vidieť nielen pri jazde ale hlavne v zjazdoch. Áut nebolo veľa a preto niektorí s prepáčením idioti, išli zjazdy s miernymi šikanami priamo. Čo v preklade znamená, že v každej zákrute niekoho zavreli. Ešte keby pri tom šliapali a nebrzdili, tak by mi to nevadilo, ale ísť rovno a brzdiť pri tom, tak bolo o hubu takýchto „debilnátorov“ predbiehať.

V polke trasy bola občerstvovačka. Ak sa teda dali nazvať poháre s dvoma glgmi vody a tretinkou banánu občerstvením. To len tak zasyčalo v žalúdku. Napriek tomu som si zobral tri poháre a horko-ťažko nimi doplnil polovicu prázdneho bidonu. Pri odchode ešte mikrobanán do úst a šmykal za uniknuvším balíkom, ktorý však nanešťastie trošku zredol po rozdelení trás na krátku a dlhú. Tam som zistil, že chýba Zajo. Takže ma nestihol ofičať, kým som si ládoval do fľaše vodu. V ďalšom stúpaní sa ukázal v malej skupinke za nami. Zamával som na neho aby skúsil uniknúť.

Pochopil a začal zúrivo ťahať dopredu. Trošku som zaostal, aby som ho dotiahol do balíka a potom sme sa už veselo vozili aj so známym Zwettlermanom z minulého ročníka. Stehná mal ako kulturista a aj mu to dobre šliapalo. Hore kopcom ani nie, lebo vyzeral ťažký ale roviny a dolekopcom trhal asfalt. Posledných 20 kilometrov sa začalo podozrivo zrýchľovať. Stíhať som stíhal, ale síl uberali náhle zmeny smeru na trase. A zrejme robím asi aj taktické chyby, že neviem sledovať v balíku cyklistov, ktorí sa hrabú dopredu nie preto, že by chceli ťahať balík, ale aby mali kam prepadávať. Takže po nich vznikajú diery, ktoré potom bolí doťahovať. Nehovoriac o tom, že pri tom, ako niektoré šnicle nevedia jazdiť, tak pokojne zavrú zvyšok cyklistov za sebou. Nie vždy je možnosť ich obísť.
Občas sa na trase vyskytli cestičky, kde sa už traja vedľa seba tlačili. Takto sa mi teda skrátka podarilo uviaznúť pri jednom, asi rozhodujúcom nástupe tých rýchlejších. Zajo to ešte stihol, ale mňa už zavreli. Skúsil som ešte stiahnúť náskok, ale už mi neostalo síl. Tak sme ostali traja a striedali sme sa posledných 10-8 km do cieľa. Dvaja prestali po piatich kilometroch asi takticky ťahať, išiel som teda dopredu, reku, môžem sa vám vykašľať na dojazdy, kde bedňa nehrozí. Posledné tri kilometre som teda ťahal sám a bolo mi jedno, či ma v cieli prešpurtujú.

Neprešpurtovali.

Nie som až taký lekvár. :-)

Čas: 3:29
Priemerka: 31.6
Nastúpané: 1620m
Trasa: 110 km

V cieli ma prekvapilo, napriek tomu, že som mal pitia, jedla dosť, ani technika nehaprovala, aj balík bol dosť rýchly, tak som sa zlepšil len o blbé 3 minúty. Ešteže ma Filip dostal do obrazu. Trasa bola totiž oproti minulému roku o tri kilometre dlhšia. Tak to už potom áno.

Filipovi sa išlo tak dobre, že sa ani nenazdal a už bol v cieli. Akurát mal na tacháči o 40 km menej. Tak sme si ho doberali, že bol v takom pretekárskom švungu, že mal tmu pred očami a nevšimol si odbočku na dlhú trasu. Joko sa s tým nepáral a dlhú si skrátil naschvál. Asi aby sme ho dlho nečakali v cieli. Emila som chcel vyfotiť pri dojazde do cieľa. Na chvíľu som odbehol a práve prišiel. V cieli nás v podstate nič nečakalo. Predali sme im čipy za 20€, dostali sme taštičku s minerálkou, makovým koláčikom a malé pivko Zwettl. Ak nerátam akúsi zľavu v nejakom obchodíku v Zwettli, ktorá sa aj tak dala využiť až v pondelok, to bolo všetko. Keine žrádlo, keine poriadne pitie, keine trikot alebo aspoň blbé tričko. Skrátka nič. Dovi dopo. Tak sme teda išli, lebo od juhozápadu sa začalo akosi podozrivo zmrákať a ak sme nechceli zmoknúť, tak sme teda vypadli.

O rok možno prídeme zas.

Možno.:-)

Doma ma ešte pobavil Zajov mail.

Pred maratónom som mal predsavzatia ktoré sa mi žiaľ nepodarilo splniť a to:
1. stáť na lajne medzi prvými aby som sa mohol „prepadávať“ a nie zas od konca všetkých na plné gule hneď na začiatku doháňať.
2. roztrhať vzniknutý šniclovský balík - dva moje pokusy únikov boli asi príliš na začiatku a šnicle mali ešte dostatok síl (alebo ma ignorovali?) a potom som už na to zas ja nemal síl...
3. odstraňovať šnicle postupne z balíku psychickým deptaním...mal som (priznám sa) natrénované syčanie pichnutej pneu.. ale akýkoľvek pokus to vykonať sa pre tempo nevydaril... asi by som sa už nenadýchol...

Čo sa mi splnilo ?
1. Nepadnúť a prísť zdravý do cieľa. (mám dojem že niektoré šnicle chceli vyslovene protivníkov zostrelovať svojou jazdou...)
2. Nemať svalovicu (dnes v pondelok aj dobre chodím a to som to večer ešte oslávil 0,5l dobrého vínka)
3. pekne strávený deň
4. Po občerstvovačke a nutnom cikaní dobehnúť „môj“ balík , aj napriek takmer totálnemu vyčerpaniu (potom to chýbalo v záverečnom špurte)
5. Pekne si zapretekať , hlavne posledných 8-10 km malo šťavu a dokonca aj ťahať špicu (aj s „Zwettler silákom“) , ako hovoril Baky,  „má toho plné kecky...“

Určite sa nám všetkým splnilo nezmoknúť.